Turistika - Bachureň a Branisko - Terra Incognita - Vetroplach magazin

Bachureň a Branisko - Terra Incognita

08.07.2019
bachuren-a-branisko-terra-incognita

Na východe vraj nič nie je. Len Vetroplach občas vypľuje článok, ktorí svedčí o niečom inom. No pre nás Stredoslovákov je východ stále veľkou neznámou. Lebo je ďaleko. Lebo spojmi sa tam dostať znamená stratiť pol dňa. Lebo cestou od nás k vám stoja vyššie a známejšie (schválne nepíšem krajšie) pohoria. Preto je to pre nás Terra Incognita! A práve preto sme sa tam vybrali.

 

Už cesta vlakmi do Lipian je kategóriou samou osebe. Na štarte sme najrýchlejším možným spôsobom až na poludnie. Preto sa príliš nezdržujeme a vyrážame cez Dubovicu do hôr. Absolvujeme prvé výraznejšie stúpanie do sedla pod Marduňou. Chodník sa miestami v lese stráca, ale značené je to parádne. Na hrebeni sa napojíme na zelenú značku, ktorá nás vedie krásnymi lúkami ponad lyžiarske stredisko. Výhľady sa priebežne otvárajú raz na jednu, raz na druhú stranu. Škoda, že to tu nepoznáme a nemáme ani mapu, ktorá by nám otvorila nové obzory. Ten pocit vedomostného vákua mi fakt prekáža.

 

 

Okolie Bachurne je ako stvorené na bajk a bežky. Väčšinou sa ide lesnými cestami s príjemným sklonom. Lesné zákutia sa striedajú s rozsiahlymi lúkami. Na moje počudovanie tu stretáme aj dosť ľudí, najviac ma však prekvapí chlapík označený ako horská služba Bachureň-Búče. Áno, aj také tu majú! Zo sedla Magura sa rozhodujeme zísť do Lačnova aj za cenu stratených výškových metrov. Malebná osada má čo ponúknuť - pamiatkovú zónu s tradičnou architektúrou, „zázračnú“ cestu, kde sa predmety kotúľajú hore kopcom, jedinú spístupnenú jaskyňu severovýchodného Slovenska Zlú dieru, a samozrejme Lačnovský kaňon, ktorý je naším cieľom.

 

 

Kaňonom zostupujeme len do polovice. Som trochu sklamaná z nedostatku vody, kvôli ktorému si vodopády takmer vôbec neužijeme. Aj preto, aj na odporúčanie domáceho pána to zvrtneme na žltú. Slušný strmáčik nás na vrchole odmení skalným monumentom s bránou uprostred, zvaným Vrátnica. Kúsok povyše je aj zaujímavá jaskyňa s ohniskom a posedením. Rovnako strmo, ako sme sa k Vrátnici dostali, druhou stranou schádzame nadol do Kopytovskej doliny. Tá nás dovedie na modrú značku, ktorou sa opäť štveráme na hrebeň.

 

Stúpanie je slušné, lesná cesta rozbitá mechanizmami - sme celkom radi, keď nás to vypľuje na lúkach pod Kravcovou. Chytáme tu ešte posledné slnečné lúče, no pre zmenu strácame značku. Našťastie sa rýchlo zorientujeme. Míňame poľovnícku chatu na Kravcovej, ktorá nás láka na bivak. Musím vynaložiť veľa úsilia, aby som ostatných namotivovala na posledné stúpanie na Smrekovicu. Cestou ešte dočerpáme vodu z fajnového prameňa v lese a potom už len strmo hore vyváľaným kalamitným svahom. Vpred nás ženie ešte maličká nádej, že zhora by sme mohli stihnúť západ slnka nad Tatrami. Ale bude to tesné!

 

 

Smrekovica ako najvyšší bod pohoria Branisko ponúka výhľady len vďaka popadanému lesu. Na vrchole je postavená útulňa Vresovianka a pár ďalších prístreškov. Luxusný výhľad je na celý Spiš. Kto chce vidieť Tatry, musí si ešte trochu zájsť ďalej po žltej na vyhliadku. Po našom príchode sa doplazí na vrchol už len tma. Svetlám v doline prudko konkuruje neskutočná nočná obloha. Ešte si počkáme, kým v reflektoroch zažiari Spišský hrad, a zaliezame do kráľovského bivaku.

 

Spí sa tak skvelo, že východ slnka ani nezaregistrujeme. Ale nevadí, dnes už máme pred sebou toho menej. Zo Smrekovice schádzame strmou Markovou skratkou a modrá značka nás lesnou cestou dovedie až na horský priesmyk Branisko. Chvalabohu! V rámci spoznávania si doprajeme zachádzku po žltej k Diablovej výverovej diere. Síce strácame výšku, ale ten úkaz, ako sa voda valí zo skaly, stojí za to.

 

 

Vyštveráme sa opäť do sedla Branisko a pokračujeme ďalej južnou časťou rovnomenného pohoria. Motáme sa prevažne lesom, profil trasy sľubuje neustále striedanie stúpaní a klesaní. Míňame doďaleka svietiaci vysielač Rudník a pomaly sa vnárame do Národnej prírodnej rezervácie Rajtopíky. Krásny hrebienok s množstvom skalných útvarov a veží je na viacerých miestach okorenený výhľadmi na Spiš. Zlatým klincom je štvormetrová skalná brána, cez ktorú priamo prechádza turistická značka. Potom už chodník pomaly klesá do sedla Humenec s križovatkou turistických a lesných ciest. Možnosť zísť dole do civilizácie ohrdneme, lebo na hrebeni nás čaká ešte jedna čerešnička na torte.

 

Posledný výšľap tohto výletu je na Sľubicu. Tiahle stúpanie spestrujú stále otvorenejšie výhľady do každej svetovej strany. Nie nadarmo je vrcholová lúka ideálnym letovým priestorom pre paraglide. Okrem toho sú tu aj nejaké lavičky, ohniská, informačné tabule a aj dosť ľudí. Až po hodnej chvíli sa nabažení výhľadmi poberáme do doliny.

 

 

Najkratšia cesta po zelenej do sedla Predky je snáď aj tá najstrmšia. V sedle však za odmenu majú parádny prístrešok a tiež autobusovú zastávku. Ale autobus nechodí. Na ten musíme ťapkať až do Vojkoviec. A keďže spoje tu chodia asi tak často ako výplata z Váhostavu, skrátime si čas čakania asfaltovaním až do Kaľavy. Tam už však dávame definitívnu bodku za výletom. Táto Terra Incognita už pre nás nie je viac neznáma, no stále ponúka veľa tajomstiev a dôvodov, prečo sa sem vrátiť.

 


Text: Jaraba

Foto: Jaraba, Evka

 

Fotky Bachureň a Branisko - Terra Incognita


Súvisiace články:

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4300582