Čaro Malých Karpát

O Malých Karpatoch som nikdy nemala bohvieakú mienku. Túlať sa po lesoch môžem aj u nás doma a nemusím kvôli tomu precestovať pol Slovenska.

Neohúrili ma ani pri vzájomnej "zoznamovačke" pred pár rokmi, keď sme prešli po červenej z Bratislavy po Zochovu chatu. Priveľa asfaltu, primálo výhľadov. No napriek tomu som sa tam vybrala opäť, tentokrát preskúmať zvyšnú časť hrebeňa...

                                                        Trojdňový prechod hrebeňmi Malých Karpát:

                         Deň 1.:

Pezinok - Zumberg - Veľká Homoľa - Zochova chata - Hubalová - Vysoká - Panské uhliská (bivak)

Začíname v Pezinku. Ako obvykle prvá cesta vedie do najbližšieho pohostinstva. Kofola na energiu a dobré jedlo pre pôžitok. V meste ešte dokúpiť cibuľu - tá na správnej čundráckej výprave nesmie chýbať - a hor´sa do hôr. Z Pezinka popri vinohradoch do Zumbergu, kde očumujeme miestnu novovýstavbu. Pri pohľade na vysoké betónové múry okolo domov kamarát hundre čosi o zemľankách - mali by to lacnejšie :o)

Za Zumbergom sa už vnárame do lesa. Lesnými chodníkmi a cestami sa prepletáme pomedzi stromy a ja fascinovane hľadím na les nezničený ťažkými lesnými traktormi. Takmer nevídaný jav - žiadne holoruby, žiadne koľaje plné blata, len šum vetra a štebot vtákov v korunách urastených listnáčov. Hmm, žeby preto, že Malé Karpaty nie sú národným parkom?! V takom prostredí aj cesta ubieha rýchlo, okrem krátkej zastávky pri studničke a pri prvých výhľadoch na Pezinok zastavujeme až pri Troch jazdcoch. Kóta, ktorú by som bez mihnutia oka prešvihla, s dreveným posedením a ohniskom v tieni stromov. No pri detailnejšom pohľade zbadáme pomedzi konáre zaujímavé skaliská, na ktoré sa zjavne aj lezie.

Na vrchol Veľkej Homole (709 mnm) je to už len necelých 10 minút mierneho stúpania. Hustota okoloidúcich rapídne stúpa a veští prítomnosť obľúbenej rozhľadne na vrchole. Drevená 20-metrová stavba ponúka kruhový výhľad, na južnom horizonte vidíme dokonca nenápadné obrysy Schneebergu. Čo mňa osobne však fascinuje viac, je pod nohami citeľný rozkyv rozhľadne vplyvom vetra.

Smerom k Zochovej chate je rušno, pribúda kabeliek a značkového oblečenia, stretáme aj jednu smradľavú štvrokolku. Podporíme rozvoj cestovného ruchu a zastavíme sa na chate na jedno. Kto by však čakal tourist-positive zariadenie, bude rovnako ako my sklamaný. Tento hybrid má síce názov chata, no štyri hviezdičky k tomu, ceny ako po vynáške horskými nosičmi a škrobený personál bez zmyslu pre humor. Radšej vyrážame vpred. Modrou prevažne asfaltom na Hubalovú a potom červenou ďalej. V sedle Panské uhliská nechávame chlapov, ktorí sú už zrelí do spacákov. My baby nechávame pri nich batohy, berieme len čelovky a pred spaním si ešte doprajeme cca hodinovú vychádzku na Vysokú (754 mnm). Tesne pod vrcholovým hrebeňom nás víta cesnakový puch a o chvíľu už vidíme aj jeho pôvod. Kam oko dovidí sa rozliehajú lány medvedieho cesnaku. Vyplašíme čriedu muflónov, popásajúcich sa na jeho kvetoch, a s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka dobiehame na vrchol. Kríž, skaly, široký výhľad a nekonečná eufória z toľkej krásy prírody... Tak dnes ma Malé Karpaty "dostali"!

Dole nás vyženie hustnúce šero. Máme tak polhodinu, kým sa úplne zotmie. Okolo Panských uhlísk sa už rozlieha hlasné chrápanie. Rýchlo vybaľujeme bejvák a zaliezame do spacákov. Cez stromy presvitá mesiac, počúvam, ako mi na spacák cupkajú húsenice zo stromov, neďaleko breše srnec. Milujem takéto noci...

Deň 2.:

Panské uhliská - Taricové skaly - Sološnica - Vápenná (Roštún) - Amonova lúka - Mon Repos - Kršlenica - Plavecký Mikuláš - Brezinky (bivak)

         Ráno sa dvíha vietor. Vyhadzujem zo spacáka otravného slimáka a nakoniec aj seba. Treba ísť ďalej. Chlapi túžia po jednom chladenom, tak nás ženú dole do Sološnice. Pri prvých prejavoch nevôle ani netuším, ako nám to nakoniec príde vhod. Ráno síce slnko atakuje naše zreničky, ale nad Taricovými skalami už visí oceľový mrak. Do pol hodiny padajú prvé kvapky. Pod stromami fajn, mimo stromov horšie a k tomu ten vietor. Asfalt v Sološníckej doline je tiež otravný, ale menej ako ten dážď. A krčmu akurát otvárajú. Pri čaji/pive/fazuľovej polievke prečkáme ten najväčší výčin počasia.     

         Ďalšou métou je Vápenná (752 mnm) a pred ňou výživné 500-metrové stúpanie. Ideálne na elimináciu piva z krvného obehu a fazule z tráviaceho traktu :o) Popri chodníku typický les plný cesnaku, pre osvieženie oka hojne prifarbený nezábudkami, hore neodmysliteľná rozhľadňa na hrane skalného zrázu. Výhľad do okolia pomyselne delíme na to, čo sme už prešli a na to, čo nás ešte len čaká. Väčšinu už máme za sebou. Zostupovka bralnatým hrebeňom po červenej ponúka kopu zaujímavých vyhliadok i pekných lesných zákutí. Tu niekde sa naša partia rozdeľuje a ďalej postupujeme v oklieštenej zostave. Na lúkach pod Klokočom si doprajeme výdatný obedný piknik a upaľujeme vpred. V oku a v pláne máme dnes ešte Kršlenicu. Cestou sa krátko zastavíme pri objekte bývalej horárne Mon Repos (pre ľahšiu zapamätateľnosť premenovaná na Monte Rosu), kde dotankujeme zásoby vody.

         Žltá odbočka z hlavného hrebeňa nás navedie priamo na vrchol skalnej galérie krasovej oblasti Kršlenica (505 mnm). Výhľady sú najkrajšie smerom na Plavecký Mikuláš a Plavecký hrad, ale tiež pod nohy, kde to zvesela kvitne. Po preskúmaní miestnych chodníčkov kotvíme (ako inak?!) v krčme v Plaveckom Mikuláši, aby sme v ústrety večeru vybehli opäť do hôr. Kým je vidno, budeme šliapať a hľadať vhodný bivak. Ak to do tmy nestihneme, zaparkujeme pod prvým bukom. Blížiac sa ku kóte Brezinky natrafíme na okraji lúk na veľký, pohostinný senník. Strecha nová, sena dostatok, zámka na dverách žiadna, pár metrov povyše prameň - ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesti (chodidiel), transport (do ríše snov). Koľká to radosť v duši čundráka!

         Deň 3.:

Brezinky - Ostrý kameň - Záruby - Havrania skala - Smolenice

         Nad ránom nás budí hlasné hrmenie a šum dažďa na streche. V spacáku sa uškieram od ucha k uchu, pod strechou senníka sa mi machruje! Posúvame budík o polhodinu neskôr. O šiestej však definitívne vyrážame, tlačí nás časový limit, ktorý treba kvôli spojom stihnúť. Na rozhýbanie kostí skvelo poslúži strmák pod hradom Ostrý kameň, osviežený čerstvým blatom. Zábava sa môže začať. Na hrade už prikuruje ranné slnko, v závetrí hornej veže rozkladáme kráľovské raňajky, aby sme zvládli ďalší výšlap na Záruby (768 mnm). Stúpanie nie je ani zďaleka také nudné, ako by mohlo byť. Vedie priamo skalnatým hrebeňom s množstvom rozkvitnutých kvetov a s krásnymi výhľadmi na hrad. Ani vyššie v lese nie je o zábavu núdza. Prevaľujúce sa hmly spolu so slnkom predvádzajú síce len chvíľkové, ale o to úchvatnejšie divadlo. Foťáky cvakajú, endorfíny poletujú všade okolo. To predstavenie má vynikajúceho režiséra!

         Vrchol Zárub veľa výhľadov neponúka, zameriavame sa na zápis do knihy a povinný cvak pri kríži. A už nás čaká len zostup. Lesy sú tu kompletne obrastené a zakvitnuté medvedím cesnakom. Len úzky chodník sa ako had vlní pomedzi tú záplavu. Kamarátka tvrdí, že skôr na jar je tu pre zmenu invázia snežienok :o) Cestou ešte zastavujeme na vyhliadke Havrania skala (480 mnm). Chodník ju obchádza zhora aj zdola, aby sme si mohli dôkladne poobzerať vysoké bralá.

         Pod Havraňou skalou bočíme na žltú, ktorá nás najkratšou cestou dovedie na stanicu v Smoleniciach. Ešte trochu asfaltu, aby sa rátalo, ešte posledné (ostatné?) obzretie ponad zámok na Záruby, pri stanici stíhame Kofolu a už nám jachá vlak.

         Čo na záver? S radosťou som si poopravila skreslenú mienku na túto oblasť. Viem, že sa sem niekedy určite vrátim, Malé Karpaty proste majú svoje čaro.

Jana Jaraba