Korzické potulky

 Už dlhšiu dobu sa nám cnelo. 3 roky prešli a my sme na náš milovaný ostrov ani nenakukli. Dozrel čas, ideme! S Ivankou sme už na Korzike ako doma, nemuseli sme sa dlho trápiť s itinerárom. U nás je to o návrate na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu najviac. Ale stále je čo objavovať a spoznávať nové romantické rozprávkovokrásne kúty tohto ostrova. A pre zvyšok nových členov partie, ktorí tu, okrem Ria, ešte neboli, sme urobili výber toho naj, čo krajina ponúka. Stavili sme na poznávačku i trošku adrenalínu.

5 augusta sme vyrazili šiesti na dvoch autách známou trasou Banská Bystrica – prístav Savona. Pred polnocou nám už testuje zažívacie ústrojenstvo hojdačka spoločnosti Corsica ferries a my, verní tradíciám, pripíjame si červeným na úspešný trip. Prvé náznaky prebúdzajúceho sa dňa nás duria zo spacákov a nasleduje obligátne fotenie východu slnka, približujúcej sa Bastie a modrastých hôr v pozadí. Sme na pevnej zemi, na ostrove našich spomienok, zážitkov i očakávaní.

Keďže nielen láskou je človek živý, ideme prevetrať peňaženky do blízkeho Géantu a doplniť zásoby syrmi, morskými príšerkami, pečivom, figovým džemom i troškou vína. A môžeme vyraziť na prvú etapu. V zápätí už trháme asfalt nedlhou miestnou diaľnicou smerom na juh. Po zhruba 30-tich km široká cesta končí, pokračujeme lokálkou, na čo sa vždy teším a vychutnávam si to. Korzičania jazdia rýchlo, ale ohľaduplne. V mestečkách na preplnených uliciach nie je výnimkou, že domáci zastane, vystúpi prehodiť pár slov s priateľom alebo sa napochytro posilní ekrazitovým piccolinom. Ostatní trpezlivo čakajú, nik nevytrubuje, nenadáva. U nás by sa už strieľalo.

Čoskoro sme v Solenzare, mestečku, kde sa ubytúvame v kempe LaCôtte des Nacres. My s Ivankou stan ani nerozbaľujeme, vieme, že prespíme na pláži obdivujúc hviezdnatú oblohu a šum mora. Rio s Jankou a Afe s Judkou nakoniec náš príklad nasledujú.

Hneď poobede sa presúvame 15 km do údolia Buccarona s úmyslom zdolať prvú z plánovaných ferrát Via ferrata de Buccarona. Fasujeme poulies – kladky, vypočujeme si inštruktáž a už sa aj po jednom vešiame na tyrollieny. Ujúkajúc prekonávame prekrásnu tyrkysovú riečku Solenzara, v ktorej sa, ak prežijeme, hodláme okúpať.

Užívame si teda lezenie, ferrata je veľmi zaujímavo riešená, zakomponovaná do krásnej skaly s úžasnými výhľadmi. Kramle striedajú rebríky, lanovky, tyrolské, opičie aj nepálske mostíky, sieť i trošku voľného lezenia či choďáka. Klasifikácia B až D a na záver čerešnička na torte TD+, po našom E+. Keďže pred 3 rokmi som sa tam dosť trápil ale vyšiel, nehodlal som sa tentoraz opakovať znova. Ale videl som na Riovi, že je nabrúsený ,a že na to má, nuž sa prejavila moja stránka povahy typu: „To nedáš! Čo? Že nie?!“. Dali sme to nakoniec obaja úplne v pohode. Ostatní zatiaľ nezaháľajú, vychutnávajú si peknú, o čosi ľahšiu alternatívu a zdraví sa všetci stretávame na vrchole.

Na korzických ferratach sa nám páči aj to, že oproti alpským či dolomitským majú kratučké, len niekoľko minútové nástupy/zostupy, čiže 2-3 hodinky sa vypučíš na skale a o polhodinku si už vegetíš v mori. Na tretí deň po raňajkách sadáme do áut a po 20-ich km kľukatej uzučkej ceste kaňonom rieky Travo ideme v ústrety Via ferrate Chisa. Na minulej návšteve nás inštruovala a kasírovala vyše 70 ročná madam – spoluautorka tejto železnej cesty, dnes ju zastúpila jej vnučka. Nachádzame nástupový chodníček a kráčame pod stenu. Na svoju premiéru sa dala presvedčiť aj Janka a  vzápätí to na skalách bez problémov zvláda, hoci táto ferrata sa pokladá za najťažšiu korzickú. Je pestrá, miestami poriadne vzdušná, okorenená množstvom lanových mostíkov všetkých typov. Zostup uľahčuje systém tyrollienov – zavesíš sa do kladky a letíííš. Bol by zázrak keby sa mne niečo nepritrafilo, hneď na druhej lanovke sa mi na mojom ľahkom skialpovom sedáku odtrhli pracky na stehenných popruhoch, tak som sa spúšťal len na opasku, čo mi veľmi na optimizme nepridalo.

A zas sa vezieme k moru osviežiť sa, zmyť pot, zaplávať si a škvariť sa na horúcom piesku. Po očiste náš čaká pár desiatok km jazdy, chceme ponavštevovať aj niektoré naj pláže ostrova. Dnešnou je Rondinara zašitá v zálive východného pobrežia. Našli sme ju, otestovali, v reštike si pochutili na Frito misto – grilovaných minirybičkách, krevetkách a kalmároch za srandovnú cenu.

Podvečer sa ubytúvame v kempe Pian de Fosse v blízkostí mesta Bonifacio, postaveného na bielych útesoch s výhľadmi na blízku Sardíniu.

Ráno hľadáme a nachádzame bielopiesočnú pláž Petit Sperone (malá ostroha). Pre nás s Riom a Ivankou je prioritné objaviť požičovňu morských kajakov. Po úspešnom kontrakte vyrážame na vodu. Prenájom máme na 4 hodiny, nuž plánujeme doplaviť sa aspoň na mys Percusato. Navyše predpovedajú silnejúci vietor a teda aj väčšie vlny. Plavbu si neskutočne užívame, veľa fotíme, lebo okolitá scenéria je fantastická: tyrkysové more, žulové a neskôr biele vápencové útesy s jaskyňami, kamennými oknami a plážičkami. Keďže si držíme slušné tempo, dostávame sa až po Bonifacio aj keď riskujeme, že naspäť proti vetru a rastúcim vlnám prešvihneme hodinu návratu. Ale pádlujeme ako  oživot a stíhame. O zážitok a skúsenosť viac a o motiváciu uskutočniť raz oboplavbu celého ostrova. Zvyšok dňa využívame prehliadkou najjužnejšieho a najkrajšieho korzického mesta, spomínaného Bonifacia. Zážitky z dneška ešte rekapitulujeme v kempe pri lahodnom červenom moku.

Nepredstaviť našim priateľom skalné skvosty Roccappiny a plážičky juhozápadného pobrežia by bol hriech. A tak sa striedavo liepame po drapľavom žulovom povrchu skál pripomínajúcich zvieratá a rôzne fantastické bytosti a plávame v priezračnej vode.

Po podvečernej exkurzii mestečka Propriano mierime na nekonečnú prímestskú pláž. Nachádzame super bivak medzi morom a sladkovodným jazierkom. More sa voľáko roztatárilo, zdvihli sa poriadne vlniská, jeho burácanie počúvame celú noc. Asi som mal pocit, že som už dávno nedráždil hada bosou nohou. Kochajúc sa v divadle 3-4 m vĺn Rio vyslovil myšlienku, že príboj by sa dal prekonať a za ním už bude dobre nechať sa hojdať na hladine. Tušil som, že je to hovadina, ale zaprel by som vlastné ja keby som nesúhlasil. Cez vlnobitie sme sa prebojovali, ale po chvíli sme zistili, že máme problém. Spätný prúd nás odvial „priďaleko“. Návrat bol doslova boj o život, ale akosi sa nám podarilo prežiť, priznám sa však, nikdy som nebol tak na pokraji síl ako teraz. Toho roku som sa už druhy krát znovu narodil.

Trošku rozhodení s Riom cestou ďalej na sever ešte mudrujeme, čo sme mali urobiť, aby sme sa menej topili. No predsa ostať len divákmi ako ostatní normálni.

Kemp v Porticcio nás čakal s otvorenou náručou, bazénom a šikovným obchodíkom. Dobre padlo zrelaxovať po ťažkom dni a využiť tentoraz bezpečie tunajšej plavárničky.

Ostáva nám tretia ferrata Tolla, nazvaná podľa rovnomennej dedinky aj priehrady na rieke Prunelli. Nástupom je netradične zostup pod priehradný múr a odtiaľ pohodlné lezenie železnou cestou klasifikácie B/C až nad parkovisko – čiže záverom je opäť zostup.

Posledný ostrovný nocľah je v Porto, v blízkosti ktorého je prírodná rezervácia Calanche de Piana s ďalšími obdivuhodnými skalnými útvarmi.

Na záver tripu ideme ešte nakuknúť toť za hrebeň pohoria Nebbio obzrieť si úžasné mestečko St. Florent, ukojiť chute obrovským, takmer nezjediteľným zmrzlinovoovocnošľahačkovonieviemakým pohárom. A potom ešte posledné serpentíny cez sedlo Col de Teghime a sme opäť v Bastii. Odparkúvame v prístave, partia ide na obhliadku mesta a my s Ivankou na návštevu nášho kamaráta Emília do dedinky San Martino, aby sme mu zas v dobrom závideli jeho bývanie s výhľadmi na more, hory a strechy historických budov.

Opäť sme teda chvíľu pobudli v Perle stredomoria, nadýchali sa jej vôni a esencií, videli nevídané, zažili nezabudnuteľné. Čaká nás pár mesiacov pôstu i spomienok a v marci sme tu zas. 

Vlado Sikula