Krkonoše krížom-krážom

Krkonoše sú oddávna opradené množstvom príbehov a povestí, ktoré im dodávajú príchuť tajomna. Najznámejšou postavičkou je jednoznačne Krakonoš, bájny duch hôr a ochranca Krkonôš pred chamtivými hľadačmi pokladov, pytliakmi a inými zlodejmi. No popri tom sa rád zahráva aj s pocestnými a keď má zlú náladu, zosiela zlé počasie. A tak sme sa mu boli pozrieť na zúbky...

Deň 1.: Rokytnice nad Jizerou - Huťský vodopád - Dvoračky - Růženčina zahrádka - Harrachovy kameny - Vrbatova bouda

Teplý letný podvečer... Na konečnej autobusu v Rokytniciach nahadzujeme plnú poľnú, dnes nás čaká výšlap na hrebeň. Zo začiatku len miernym stúpaním prevažne po asfaltke, neskôr širokou štrkovou cestou až po prvú zaujímavú zastávku - Huťský vodopád. Jeho 20m nie je na túto oblasť nič výnimočné, ale keďže je na našom putovaní prvý, patrí mu čestné miesto. Stúpanie od vodopádu už naberá na intenzite, v tieni a závetrí hustého lesa nám však z neho rýchlo ubúda. Na chate Dvoračky je v podvečerných hodinách kľud, len studený vietor nás z vyhliadkovej terasy vháňa dovnútra. Poniektorí zvažujú nocľah už tu, ale do zotmenia máme ešte dve hodiny, škoda by bola ich nevyužiť.

A tak stúpame ešte vyššie. Každým jedným metrom sa otvárajú krajšie výhľady, nízke slnko farbí krajinu do pastelova. Už takmer na hrebeni obchádzame Růženčinu zahrádku, kamenný val v tvare kvetu ruže. Jeho účel stále nie je známy, mohol slúžiť na pestovanie liečivých bylín alebo ako staré kultové miesto. Ďalšou zaujímavosťou v okolí je množstvo zachovaných vojenských bunkrov. Zvedavosť nám nedá, vliezame asi do troch, kým pochopíme, že sú všetky rovnaké. Medzitým už slnko zapadlo, tak dokonca zvažujeme nocľah priamo v nich. Kým vonku sa preháňa ľadový vietor, vnútri je príjemne teplúčko, malo by to neopakovateľnú atmosféru. Nakoniec sa ale držíme pôvodného plánu a ideme spať na Vrbatovu boudu. Cestou ešte poobdivujeme Harrachovy kameny a mohylu Hanče a Vrbaty a za svitu mesiaca prichádzame k chate. Je však v rekonštrukcii. Našťastie je neďaleko krytá zastávka autobusu, ktorá nás priam pozýva na studený bivak.

Deň 2.: Vrbatova bouda - Pančavský vodopád - Labská bouda - Labský důl - Pod Dívčí strání - U Bílé Labe - Luční bouda - Obří sedlo - Sněžka - Luční bouda

Budíme sa zavčasu. Vlastne ani neviem, či som vôbec spala, zima je ako po odstávke plynu z Ukrajiny. Štartujeme pomedzi prevaľujúce sa oblaky za fukotu vetra. Najbližším cieľom je Labská bouda a predstava raňajok. Chvíľami sa nám odkrývajú aj aké-také výhľady na hôľny hrebeň Krkonôš a na Labský důl s jeho skalnými zrázmi. Ešte zastavujeme pri Pančavskom vodopáde, ktorý je so svojimi 148 metrami najvyšším v Čechách. Od chaty už schádzame popri Labskom vodopáde až na dno Labského dolu. Strmé klesanie spríjemňuje množstvo vyhliadok, vodopádov, kaskád a dosýtosti si môžeme vyobzerať Pančavský vodopád zdola v celej jeho kráse. Náš "poklesok" sa končí ešte pred Špindlerovým Mlynom, kde bočíme do Údolí Bílé Labe a všetky stratené výškové metre musíme opäť krvopotne nabrať. Dolinou sa tiahne dosť otravná asfaltka (vhodná aj pre kočíky a vozíky), ale Bílá Labe sa stará o atrakcie na každom kroku. Popri ceste vytvára množstvo prudko pozerateľných zákutí. Flákanie sa končí až pri boude U Bílé Labe. Cestu vymeníme za kameňmi vykladaný chodník a štveráme sa opäť na hrebeň. Ten sa však pomaly ale isto zahaľuje do čiernych mrakov naháňaných studeným vetrom. Ani permanentné stúpanie nás nedokáže zohriať, na Luční boudu prichádzame kompletne skrehnutí. Dokonca odolávam aj lákaniu najvyššie položeného pivovaru v Európe a namiesto chladeného skvostu s názvom Paroháč si dávam obyčajný horúci čaj.

Oddychovať však nemáme čas, Sněžka čaká a neúprosné mraky z nej čoraz viac ukrajujú. Narýchlo zajednávame nocľah a len naľahko vyrážame pomedzi kosodrevinu jasným smerom. Miestami pochod spríjemňuje drevené mólo ponad početné mokrade. V Obřím sedle sa cesta delí na chodník, ktorý vedie priamo hore striktným koridorom, a na asfaltku, ktorá obchádza horu dookola. Vybiehame po dláždenom a oplotenom chodníku (ocele, akoby tu Cigáňov nemali). To už pomaly začína pršať a vyhliadka na zlepšenie žiadna. Na vrchole fučí k tomu divý severák, výhľady takmer nulové, chatu nám zavreli pred nosom. Veľmi rýchlo to otáčame druhou stranou naspäť. Premrznutých a premočených nás poháňa vpred už len predstava horúcej polievky a nocľahu v teple pod strechou.

Deň 3.: Luční bouda - Polední kameny (Słonecznik) - Špindlerova bouda - býv. Petrova bouda - Vysoké kolo - Pramen Labe - Tvarožník - Svinské kameny (Trzy Świnki) - Vosecká bouda - Krakonošova snídaně - Mumlavský vodopád - Harrachov

Ráno zima, vietor a oblaky. Najkratšou cestou sa napájame na hrebeňovú červenú značku. Smer je jasný, výhľady žiadne - ledva dovidíme jeden na druhého. Už po pár minútach chôdze aj zvyšok nádeje na zlepšenie počasia definitívne skapal - začína zase pršať a z krásnej nenáročnej hrebeňovky sa razom stáva jedna sivá machuľa. Pod nohami vykladaný kamenný chodník, napravo aj naľavo kosovka. Zaujímavosti pri chodníku zbadáme, až keď o ne zavadíme plecom. Napríklad také Polední kameny (Słonecznik) s bohovskou skalnou lavicou alebo Špindlerova bouda, kde nás láka predstava rannej kávy.

Ďalej pokračujeme len so silným sebazaprením, dážď sa stupňuje a ďalšia fungujúca búda v nedohľadne. Petrova bouda je len hromádkou tehál a popola, čo z nej ostali po kvalitnom požiari spred pár rokov. Terén sa čoraz viac vlní a skamenieva. Popri chodníku sa postupne zjavujú súskalia s poetickými názvami ako Dívčí a Mužské kameny. Súvislosť so spomínanými pohlaviami akosi neviem nájsť, ale je dosť hustá hmla :o) Z letargie nás na chvíľu vytrhne nový prístrešok, kde dávame pauzu na obschnutie. Doterný chlad nás však dlho oddychovať nenechá.

Vykladaným chodníkom sa presúvame po hrane Snežných jám. Sú to ľadovcové kotly s hĺbkou údajne až 300m. Vybudované vyhliadky ponúkajú za lepšieho počasia iste impozantný pohľad. Opodiaľ sa už z hmly vynára známa silueta vysielača na Vysokej pláni, prezývaného aj Wawel. Podobnosť s tým Krakowským čisto náhodná. Dnu sa dostať nedá, prášime preč. V tej hmle takmer prepasieme odbočku k prameňu Labe. Je to len krátka zachádzka a okrem prameňa je tam vybudovaná zaujímavá mozaika z erbov miest, ktorými Labe preteká. Dokonca aj počasie začína aspoň chvíľkovo spolupracovať a umožní nám vyčľapkať vodu z topánok. Medzi poslednými atrakciami na hrebeni nás čaká už len Tvarožník, známy hraničným kameňom osadeným priamo na jeho vrchole a Svinské kameny s ľubozvučnejším poľským názvom Trzy Świnki. To však už znova začína liať, tak vynechávame z plánu zachádzku k poľskej chate Szrenica a zbiehame rovno do doliny na Voseckou boudu.

Prečkáme tu najväčší lejak a pomaly zostupujeme do doliny. Cesta lesná, široká, od Krakonošovy snídaně dokonca asfaltová, nás už ničím nenadchne. Až tesne pred Harrachovom nás zvýšená hustota človečiny upozorní na prítomnosť pekného Mumlavského vodopádu. Povinná fotka, mokré úsmevy a v autobuse z Harrachova sa pre tentokrát definitívne lúčime s týmto českým krajom.

Čo sme teda vlastne zistili o Krakonošovi? Okrem toho, že ho všade zobrazujú ako niečo medzi Rumcajsom, Gandalfom a Trollom, takmer nič. Napriek svojej povesti chudobným zas až tak veľmi nepraje - Krkonošské boudy sú skôr horskými hotelmi, pivo pod 50Kč nenájdete. Jediné, čo z Krakonošovej charakteristiky platí, je to s tým zlým počasím. Len doteraz dumám, čím sme ho posledný deň tak strašne naštvali...

Jana Jaraba