Krkonoše - Snežka

Vedeli sme, že má snežiť alebo pršať, ale ranných 10 čísiel sme teda nečakali. Vyštrachali sme oblečky na arktické podmienky a vyrazili po červenej smer Líščia hora. Za chvíľu nám začalo byť pekne teplo, a tak sme zastavili na Lesnej búde a povyzliekali niekoľko vrstiev. Búda je momentálne uzavretá pre verejnosť z dôvodu rekonštrukcie, ale srandy sme si za tú chvíľu užili dosť. Týmto pozdravujeme osadenstvo.

 

Na Líščiu horu to bol už iba kúsok, ale v snežení a zatiaľ miernom vetríku sme si ju moc nevychutnali. Prešli sme ďalej a zakotvili v Chalupe na Rázcestí, aby sme sa ohriali a pozreli mapu. Bolo pol jedenástej a začínalo nám byť jasné, že za podmienok, ktoré panovali vonku, je 30 kilákov dosť heroický výkon. Každopádne sme to ešte nevzdávali a dali si čiastkový cieľ – Lúčnu búdu.

 

Na Výrovku (ďalšia búda cestou) to bola pohoda. Sneh poletoval ovzduším, vychutnávali sme si prvé vločky a radovali sa zo života. Čakal nás už iba traverz mierne do kopca a potom klesanie. Ale hrebeň je hrebeň, a čo bolo pred chvíľkou príjemným snežením sa zmenilo na fujavicu, v ktorej nebolo vidieť na tri metre. Zmrznutý sneh nám fúkal do tváre a očí, zamŕzali nám mihalnice a nedalo sa mať poriadne otvorené oči, lebo malé pichľavé vločky na ne neúprosne útočili. Takto nás dofúkalo až na Lúčnu búdu. Bolo niečo okolo druhej a nastal čas na strategické rozhodnutie. Na Labskú búdu (čo bol náš pôvodný cieľ) sme to nestíhali, pokiaľ sme nechceli prísť za tmy. A to sme v tomto počasí nechceli. Rozhodovanie komplikoval fakt, že na Lúčnej búde boli všetky miesta obsadené. Dohodli sme sa s recepčným, že nás napíše do poradovníka a keby sa niečo uvoľnilo, nech nám dá vedieť.

 

Zatiaľ sme vymýšľali alternatívy, dokonca nás napádali hriešne myšlienky vzdať to a zostúpiť dole. Uprostred úvah mi zavolal recepčný. Že sa uvoľnili miesta v nocľahárni a že môžeme prespať tam. Ale že vlastne sme mali tie miesta zarezervované, lebo sa splietli a namiesto na Labskej búde nám rezervovali prespanie na Lúčnej, kde sme mali pôvodne zastaviť iba na obed (pretože obe búdy majú jedného správcu - chybička sa vyskytla). Považovali sme to za peknú zhodu náhod a vzhľadom k tomu, že sa na búde konal medzinárodný festival outdoorových filmov, sme sa nakoniec rozhodli zostať na noc a zvyšný čas vyplniť výstupom na Snežku.

 

Vzdialenosť 4 kilometre je relatívny pojem. Sprievod nám robili chalani zo Slovenska, ktorých sme stretli na obede. Išli zo Špindlu a vracali sa do Špindlu – čo je z Lúčnej búdy cca 7 kilákov. V tom počasí, ktoré zúrilo vonka, nič moc. Teda skôr nič, než moc. Nezapreli však dobrodružného ducha a Snežka sa im tiež zdala ako dobrý nápad. Týmto ich pozdravujeme a dúfame že došli v poriadku.

Prevýšenie 200m na poslednom kilometri. Vietor 25m/s a -9,5⁰C. Nič viac netreba dodať. Ešte snáď zamrznuté mihalnice a ľadovú krustu na tvári zo smeru, odkiaľ fúkal vietor. A zaviate stopy od človeka, ktorý išiel 20 metrov pred nami.

 

Návrat na búdu bol rýchly. Po krátkom odpočinku sme sa uvelebili pri stole a čakali na premietanie festivalových filmov. Zistili sme, že sa tam zároveň natáča program „Minuty dobrodružství“. Hosťami boli príjemný, motivujúci, skromný Radek Jaroš a divoký, stále ukecaný Marek Holeček.

 

Je zaujímavé vidieť, ako vzniká taký program. V priebehu trikrát zhasla elektrina, moderátor musel opakovať niektoré state (som zvedavá ako to nakoniec zostrihajú). Inak tento konkrétny diel bol vysielaný 4.11. na ČT4 a ukážky filmov sú peknou motiváciou - jedna z nich je o legende horolezectva, ktorou je Jerzy Kukuczka. Večer bol doplnený prednáškami oboch horolezcov. Klobúk dole, Radek.

 

Ráno si spolu s Martinom Koukalom prisadol k nášmu stolu. Spoločne sme poraňajkovali, my sme sa popritom zvedavo povypytovali na pár vecí. Chalani sú moc príjemní a hlavne skromní. Týmto ich srdečne pozdravujeme a prajeme veľa ďalších splnených túžob.

 

Pobalili sme sa a vymysleli, že budeme pokračovať ďalej po žltej a potom po červenej hrebeňovke do Špindlu alebo na Labskú búdu. Po prvých krokoch, keď výška snehu dosahovala po kolená až po stehná, sme sa rozhodli to otočiť. 7 kilákov sa brodiť v snehu nám neprišlo ako dobrý nápad. Vrátili sme sa smerom na Výrovku a odtiaľ po zelenej sme zostúpili dole do Špindlerovho mlynu. Bola to trošku škoda, pretože akurát začalo vykúkať slnko. Ale čas bol neúprosný a potrebovali sme byť už okolo štvrtej v civilizácii. Zostup spríjemňovalo slniečko, spomienka na Snežku, žlté lístie a tak celkovo to bolo fajn.

 

Našu dámsku jazdu sme ukončili na neskorom obede v reštaurácií „V uličke“, kde bola snáď najlepšia obsluha na svete. Týmto pozdravujeme. A aj mníšku so spacákom.

 

Na záver padali ešte myšlienky vyjsť si na Mísečky (čo je lyžiarske stredisko), ale polovica bola prehlasovaná druhou polovicou. Nakoniec sme šli smerom Labská priehrada. Márne sme hľadali zelenú turistickú, a tak sme záver nášho výletu dobojovali po asfaltke. Nuž návrat do civilizácie…

 

Jana R.