Maginhrad a tajomstvá jeho okolia

Maginhrad je povesťami opradený kopec v južnom cípe Malohontu. Leží medzi obcami Nižný Skálnik, Malé Teriakovce a Horné Zahorany a od roku 2015 ho zdobí drevená 17-metrová rozhľadňa. Cieľ ako stvorený na pekné karanténové dni. Aby sa nám však nemálilo, pridávame si v rámci prieskumu okolia aj Kamenného Janka a Skálnické pieskovcové bane. Ale pekne po poriadku...

Auto parkujeme pod kostolom v Nižnom Skálniku. Už z diaľky vidieť na horizonte neďalekú rozhľadňu. Výstup z tejto strany nie je najľahší, určite však najkrajší. Prístup pod kopec je súčasťou náučného chodníka „Po stopách Maginhradu“, ktorý na dvanástich zastaveniach oboznamuje turistov s povesťou od Jána Bottu, miestneho rodáka. Cestu spríjemňuje niekoľko drevených posedení s výhľadom do doliny Rimavy, umelecké vyrezávané smerovníky a početné drevené sochy, znázorňujúce postavy z povesti. Keď sa značka prehupne z lúk do lesa, stúpanie pritvrdí. Je však krátke a po pár minútach sa ocitáme na hrebeni neďaleko rozhľadne. Pohľad z vyhliadkovej veže sa otvára na juh k Rimavskej Sobote a Cerovej vrchovine, na východ k zvlnenému Gemeru, na západ k Málinským a Veporským vrchom a na sever až k zasneženej Kráľovej holi. Je proste úžasný, 360-stupňový.

Od rozhľadne pokračujeme zelenou značkou. Krúti sa hore-dole lesom, ktorý je takto na jar ešte neprebudený a dosť nezáživný. A treba pozorne sledovať značenie, lebo viaceré križovatky sú nejasné a bez mapy alebo GPS-ka by to bolo veselé. Keď sa vynoríme z lesa na lúky, nenápadne opustíme zelenú značku smerujúcu ďalej do Vyšnej Pokoradze. Intuitívne sa vydávame doľava k Veľkému vrchu. Prekročíme asfaltku a popri poľovníckom posede smerujeme priamo k sopečnému skalnému útvaru na úbočí kopca. Pod ním sa rozprestiera prírodná rezervácia Pokoradzké jazierka. Sú to len akési tri neveľké močiare, ktoré sú však domovom vzácnej fauny a flóry. Od jazierok k skalám vedie výrazný strmý chodníček. Popri ňom možno pozorovať staré ťažobné komory ako pozostatok ťažby tufových pieskovcov. Najväčšou raritou oblasti je však Kamenný Janko - výrazný samostatný skalný útvar pod vrcholom brala, ktorý vznikol selektívnym zvetrávaním tvrdých andezitových úlomkov (to nemám z vlastnej hlavy). Z vyhliadky pri Kamennom Jankovi dovidieť široko-ďaleko juhozápadným smerom.

Pokračujeme vychodeným chodníkom na hrebeň, až kým sa nestretneme s červenou značkou. Ide o diaľkovú Cestu Márie Széchy, spájajúcu Fiľakovský a Muránsky hrad. V tomto úseku nás vedie prevažne lesnými zvážnicami a chvíľu aj asfaltom do Horných Zahorian. V dedine sa dlho nezdržujeme, aj tak je to tu ako vymreté. Napájame sa na žltú značku na Maginhrad popod Kozinec. Pekný lúčno-poľný reliéf krajiny je bohatý na výhľady. Ale tiež prítulný pre auparkových turistov, ktorí chodia radi do prírody. Autom. Ideálne až na vrchol kopca. Pod lesom sa už v tieni kopia plechové tátoše. K rozhľadni je to odtiaľ len cca 10 minút pohodovým terénom po hrebeni. Oproti ránu je tu preto podstatne rušnejšie. Bez zastavovania radšej už len zbehneme naspäť do Nižného Skálnika.

Medzi Nižným a Vyšným Skálnikom sa však nachádza ďalšia turistická atrakcia, ktorá stojí za povšimnutie. Tiež je súčasťou na začiatku spomínaného náučného chodníka. Nad vodnou nádržou, kúsok za víkendovými chatkami, sú v lese ukryté početné pieskovcové bane. Údajne tam existovali už v 14. storočí. Materiál v nich vyťažený sa používal pri stavbách, ale tiež pri výrobe mlynských kolies. Vstup do nich je len na vlastné riziko, ale určite sa oplatí.

„Malými a veľkými báňami“ uzatvárame prieskum okolia Maginhradu. Dalo by sa ešte posedieť pri rybníku, či navštíviť rodný dom s pamätnou izbou Jána Bottu vo Vyšnom Skálniku, ale zvýšená hustota človečiny a opatrnosť nás vyháňa domov. Nie nadarmo sú to obľúbené miesta domácich. Tak ich poďte preskúmať aj vy ;-)

Jaraba