Nevídané prírodné krásy nad Strečnom

24.11.2019
nevidane-prirodne-krasy-nad-strecnom

Polovica novembra ako vždy: pošmúrna a upršaná. Ale keď na pár hodín vyliezlo slnko, tiež som vyliezol - do našej krásnej, nepoškvrnenej prírody. Aspoň na krátko a do neďaleka, na známe chodníčky. Nemusí to byť vždy objaviteľská cesta do neznáma. Opakovanie je okrem matky múdrosti napríklad príležitosťou pozorovať známe miesta z nového uhla pohľadu, veď príroda sa stále mení. A v tomto prípade som si uvedomil ešte jednu vec: aké máme šťastie nielen na krásy prírody, ale aj na dobrých ľudí, ktorí sa o ňu starajú, sú s ňou dokonale zrastení pri práci aj odpočinku, chránia ju ako oko v hlave. Pre seba aj pre budúce generácie. No dosť bolo povznášania, pokochajte sa aj vy, nedalo mi nepodeliť sa so zážitkami.

 

Išiel som len krátky okruh cez chatu pod Suchým, so začiatkom aj koncom na peróne v Nezbudskej Lúčke/Strečne, kam ma doviezol osobák. Nemal som sám ten nápad, ale väčšina volila tradičnejší smer cez Starhrad po červenej - tak som sa otočil opačne, popod Jedľovinu a cez sedlo Brestová, po žltej:

Na úvod chodník vedie (takto v dušičkovom čase veľmi vhodne) okolo cintorína, kde šedivú jeseň spestrujú žiarivé farby tradičnej ľudovej výzdoby, svedčiace o vycibrenom vkuse našincov. Ale pozornosť si zaslúži aj ten trochu hororový objekt v pozadí. Vďaka za to, že ho nemá kto zbúrať, je perfektným orientačným bodom:

Aj ďalej, motajúc sa v spleti cestičiek okolo zatopeného lomu Nezbud, pripomínajúceho svojou krásou známe Plitvické jazerá, je cesta jasná vďaka množstvu pobytových znakov nadšených návštevníkov. Sú neprehliadnuteľné, lebo lístie dávno opadalo a bujná vegetácia zredla:

Vychádzam na rozľahlé lúky nad Varínom a bola by to dosť nuda, len tak kráčať v nedozernú diaľ. Preto vďaka za nádherné veže elektrických vedení, spestrujúce inak fádnu krajinu. Veď kam by inak bolo možné namaľovať značku, aby neznalý nepoblúdil?

V šírom poli zámočky: aj to je dôkaz, že sme si pred 30 rokmi dobre vybojovali tú demokraciu. Dnes si našťastie každý môže postaviť svoj dom snov kde len chce. A nemusí sa cítiť zošnurovaný nezmyselnými územnými plánmi a byrokratickými obmedzeniami:

Aj pojem nenápadná a skromná rekreačná chatka nadobudol za posledných pár desaťročí nový rozmer. Navyše ak je citlivo zasadená do lona prírody, ten oddych isto obohatí človeka po každej stránke. Najmä ak je ešte vykúpený neľahkým prístupom z doliny do strminy hôr:

Chodník vedie na chvíľu aj lesom, a tu sa zase nestíham diviť, ako citlivo a ekologicky, pritom ale dôrazne sa pracovitá ruka lesného hospodára podujala chrániť nový les pred pažravou zverou a iným poškodením. No a zároveň tá nádhera: farebná výzdoba v lese už v predstihu pred Vianocami, pre potechu oka okoloidúceho. To všetko samozrejme z čisto prírodných materiálov:

Ešte jednu rozľahlú lúku treba prekonať, kde podľa mnohých stôp s potešením sledujem, že okrem pešej tu kvitne aj moto- a autoturistika. Za lúkou, za vlekom a poslednými chatami bol donedávna kus tmavého a neprehľadného lesa s hrboľatým, nepohodlným chodníkom. Dnes je tu už našťastie nová, krásne zrovnaná cesta s perfektnými výhľadmi do okolia. A na horizonte zárodky ďalšej cesty. Ciest proste nikdy nie je dosť:

Míňam smerovník „Pod Jedľovinou“ a o krátku chvíľu vstupujem do chrámu prírody, do národného parku. Trochu nuda, lebo cesta ide lesom, ale potom sa to našťastie vďaka rúbanisku otvorí a naskytá sa nádherný výhľad ku „Kórejskej dedine“, či skôr sídlisku.  A tak je to super, cesty na kopce sú kvôli výhľadom a je vidieť, že lesníci na nás myslia: keď už jeden výhľad zarastá tými hlúpymi stromami, ochotne nám presekajú ďalší.

Nasleduje nádherná nová zvážnica, veď národný park tiež potrebuje ísť s dobou a vylepšovať infraštruktúru! A turista sa nemusí obávať potknutia a stále sa nemusí komusi uhýbať na úzkom chodníku, môže sa kochať prírodou. A aby aj bajkeri a mototuristi mohli predbiehať a zároveň jazdiť obojsmerne, to je ohromné plus pre bezpečnosť!

Po ďalšom úzkom úseku (také tu ale našťastie rýchlo ubúdajú) chodník pristrmuje, križuje tú nádhernú cestu na „vyššom poschodí“ a kým začne serpentínami vo vysokej tráve stúpať ešte vyššie, oplatí sa zájsť po ceste trochu doľava. Z najbližšej zákruty je totiž krásny pohľad na citlivé, prírode blízke hospodárenie v lesoch doliny Kúr:

Tak poobdivujem a o chvíľu už strmo stúpam do sedla Brestov. V duchu ďakujem lesohospodárom, ktorí mysleli aj na vyznávačov zimných športov. Nádherný nový svah pre frírajd. Super strmý a nedávno dosť pršalo, tak ho voda krásne prečistila. Nebude dlho trvať a bude z neho možno aj bobový tobogán. To sa zase zvýši návštevnosť! A obrovské pozitívum bude, že aj dole v Krasňanoch sa možno ľudia dočkajú nádielky úrodnej jemnozeme pre svoje záhradky.

Tam kde je to pod sedlom Brestov najprudšie, vyrobili lesníci síce strmé, ale krásne komfortné a takmer bezbariérové serpentínky, citlivo zasadené do krásneho lesného prostredia. Netreba sa tak báť ani o bezpečnosť, v prípade úrazu je turista ľahko dosiahnuteľný dopravnými prostriedkami. A nie každý si trúfne na takú strminu peši, treba otvoriť zážitky z prírody aj motorizovaným návštevníkom.

V sedle Brestov mám na výber z troch zvážnic, ale ako správny tvrďas si vyberám nebezpečný, úzky a hrboľatý traverzový chodník, značený žltými značkami. A ako za odmenu, o chvíľu z neho spolu s ďalšími ľuďmi hľadíme na krásy Starhradskej doliny. S nemým úžasom:

Ešte pár dychberúcich výhľadov a cesta k chate už potom vedie len nezaujímavým bukovým lesom. Samé nepekné, pokrútené stromy, plno šutrov po zemi... Ale jedno obdivujem – tú obrovskú variabilitu prírody. Lebo buky väčšinou rastú v nižších a smrečiny vo vyšších polohách. Lenže tu je to naopak!

Blížim sa k chate a keď už som konečne zasa na ceste, predbieha ma offroad. Je to milé, len tak sa s rodinkou vyviezť zdola, z dediny, na kávičku hore na chatu. Takto sa pestuje v deťoch pozitívny a isto aj celoživotný vzťah k prírode a jej ochrane!

Chata samotná má okrem bežných charakteristík aj jedno obrovské environmentálne pozitívum. Splašky sú odvedené priamo do susednej rezervácie (NPR Suchý). Je to v podstate organické hnojivo, v dobe negatívneho dosahu klimatických zmien tak chata výdatne prispieva k podpore rastu chránenej vegetácie v rezervácii. A keď k chate človek stúpa v hmle alebo v noci, slúži pachová stopa ako vítaný smerový signál, kade ísť a že už to nie je ďaleko.

Na chate sa dnes veľmi nezdržiavam, treba ísť dole, na vlak. A čaká ma posledné dnešné dobrodružstvo, posledný úsek nechutne úzkeho a hrboľatého chodníka po modrej. Našťastie niekde v jeho tretine je možnosť úniku, ak by sa niekto necítil pokračovať. Chodník, niekde dvojnásobne nebezpečný (lebo je zapadaný lístím a preto takmer neviditeľný), tu križuje ďalšiu novú, krásne širokú cestu:

Je vhodná pre bajkerov a samozrejme mototuristov, vedie až na hranicu NPR Suchý a tak aj spoza okna auta je odteraz možné vychutnať si nádheru divokého lesa. Navyše jej križovanie s chodníkom je umne a citlivo vyriešené:

Záver chodníka je už našťastie menej klaustrofobický, vyvádza ma na šíru pláň horskej lúky. Zafúka vetrík, rozvlní vysokú trávu a odrazu sa cítim ako v dozretom obilnom poli v strede leta. A tie výhľady! Konečne zas po nejakom čase. Môžem obdivovať napríklad protiľahlé svahy Starhradskej doliny s lesmi obhospodarovanými s podobnou láskou k prírode, ako tie v susednej doline Kúr.

Záver chodníka, dole na asfaltku v doline, to sú serpentíny – ako podľa skialpovej metodiky. Aj okolie podobné alpskej pláni. Už len nech napadne, to tu bude frírajdovačka! Zas mám byť za čo vďačný lesníkom. Aj tu vidieť, ako aj na turistov myslia. Vždy nechajú nejaký ten strom stáť, aby bolo podľa čoho sa orientovať.

Ešte mám trochu času, tak odbočujem z doliny k hradu. Konečne je aj k nemu komfortná cesta! Ešte trochu poctivej drevorubačskej roboty a bude pekne viditeľný nielen od Váhu, ale aj odtiaľto, z doliny.

Hrad sa hrdo týči, aj keď sa poriadne rozpadáva. Načo ho ale konzervovať? Nech len pekne ostane svedkom doby! Zato je hojne navštevovaný milovníkmi prírody aj histórie, žiadna opustená ruina. O tom svedčia početné pobytové stopy a nadšené odkazy jeho návštevníkov.

Blížim sa do cieľa, k železnici z opačnej strany, ako som pred necelými piatimi hodinami vyrazil. O tom svedčia čoraz častejšie sa vyskytujúce pobytové stopy. Tu už sa nedá zablúdiť, len treba zbystriť pozornosť. Lebo som si takmer istý, že stopy pochádzajú od najnebezpečnejšieho tvora (nielen) na Slovensku - zrejme od jedincov rodu homo z radu primátov:

Tak, stačilo na dnes tých krás. Trochu som sa rozvášnil, ale čo sa dá robiť, pri toľkých zážitkoch. Zato ale neskôr, už v bezpečí domova, môžem si pokojne oddýchnuť so slovami jedného z hrdinov Šulíkovho filmu Orbis Pictus: ’Konečne je všetko tak, ako má byť. Len tam, kde som mal hlavu, mám teraz riť!’

 

Rišo Pouš

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Nevídané prírodné krásy nad Strečnom
dv 26.11.2019
V istom slova zmysle klenot medzi Vetromag článkami! Dík zaň!

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri