Turistika - Z domu na skok: druhý pokus - Vetroplach magazin

Z domu na skok: druhý pokus

13.10.2017
z-domu-na-skok-druhy-pokus
30. - 31. apríl 2017 Mám niekoľko dní čas, mám tenisky ĽUDOVKY a neviem ich zodrať. A mám nevyrovnané účty. Počasie vyhovuje, trasa je takmer jasná a už dlho ma máta. Ak sa s tým nevyrovnám, bude mi v hlave robiť šarapatu. Musím spojiť všetky štyri najvyššie vrcholy okolitých pohorí po turistických chodníkoch - a nonstop!

Pokus druhý. Ráno vyprevádzam Májku a hneď potom odchádzam aj ja. V obchode beriem baterky do čelovky a Marika má na pulte vyložené nejaké lepené oravské slaniny. Tak jednu a dve pečivá natlačím do batohu a kráčam. Tentokrát opačne ako pri prvom dobývaní. Takisto idem rovno z domu, ale teraz cez Starý Háj, našu tréningovú horu. Pokračujem po cestách s veľmi malou premávkou do Sľažian. V Mojom obchode si dám graham a nealko desiatu. Ďalej do Velčíc a popri Čerešňovom potoku ku horárni Kľačany. To je miesto, kde začína červená značka. V pohode vykráčam na prvý zo štyroch vrcholov Veľký Tribeč, kde si na stolíku zajem, v pohode, bez naháňania.

Zatiaľ dobré, pokračujem po zelenej hrebeňom cez Medvedí a Javorový vrch, a potom to stáčam žltou doľava na salaš Cibajky. Pri jednej Tradícii som tadiaľ s Priesilkom a Jančim preletel. To miesto ma ohromilo veľkými a riadne starými dubmi. V pláne som mal aj nejakú teplú polievku, no keď som tam dorazil, v predajni mi vravia, že reštiku plánujú otvoriť práve tento víkend. Tak si pýtam pohár žinčice. Odpoveď dostávam, že len celú fľašu, jeden a pollitrovú. Vravím „to je veľa ale nevadí, beriem ju“. Tu sa opýtam aj na skratku do Ješkovej Vsi, čo som tušil, že tam nejaká bude, veď doma na mape to vyzeralo ako kúsok. Valach ma naviedol k lávke cez potok, a tam sa nedalo zablúdiť, bolo to naozaj kúsok.

Chvíľu zasa po asfalte a na konci Klížskeho Hradišťa znova na značke. Modrá ma vyviedla príjemným borovicovým a listnatým lesom až priamo ku kaplnke a ruine kostolíka na Vrchhore. Pekné až mýtické miesto, tu sa nedá nezastaviť. Na chvíľu sadám, popíjam zo žinčice a predstavujem si, ako to tu kedysi vyzeralo a prečo je ten kostolík postavený na takom opustenom mieste. Raz keď som tadiaľto bežal, opekali si tu tri páry už dôchodcov. Vtedy som sa dal s nimi do rečí a prebrali sme za malú chvíľu všeličo. Okrem toho, že sa mi pochválili, že sem chodia každoročne okolie kostolíka poupratovať , tak mi aj vysvetlili, prečo tu stojí. Ale ešte niečo mi prezradili, že tu je dobrá studnička. Naberám si teda vodu a putujem ďalej, veď ma ešte čakajú ďalšie úžasné miesta.

Prejdem hradskú, zbehnem do doliny a tu sa chcem napojiť na Veľkouherecký okruh. Začínam stúpať, ale nesprávne. Neviem prečo sa vyberám tou zvážnicou, asi ma pomýlilo nejaké bodkové označenie na stromoch. Túto časť som išiel len raz, aj to v opačnom smere. Aj sa mi zdalo, že dolinou po tej asfaltke som šiel vtedy dlhšie. No nevadí, do sedla pod Veľkou Ostrou som sa dostal, žiaľ Oselný vrch, ktorý som mal v pláne, som vynechal. Zbieham pod Dobrotínske skaly a dávam si na krásnej vyhliadke oravskú slaninku s pečivkom, a ako inak, zapíjam žinčicou. Pri jaskyni som tentokrát nebol.

Ďalej cez Brezovú, bývalú osadu, tu po nej zostali iba základy. Ale príroda sa s nimi vyrovnáva po svojom, prerastajú veľkými stromami a tie ich pomaličky trhajú. A je tu aj studnička, no vody mám dosť, tak len prelietam. Ale ešte niečo, tu stretám jediných turistov, alebo pár na prechádzke za celý ten čas.

Zbieham do Radobice, cestou do Hornej Vsi (Patrikova rodná hruda) a hájom do pizzerie Red Dollar. Včera som si to obtelefonoval, či vlastne fungujú a dokedy majú otvorené. Žiaľ som nezisťoval, čo majú v menu, a tešil sa na dobrý vývar. Zisťujem ale, že polievky nevedú. Ale to je škoda, veď som sa tak tešil. Túto pizzerku som si vytipoval zo strategického dôvodu. Čaká ma hrebeň Vtáčnika a na druhej strane bude ešte všetko pozatvárané. Nuž teda usadnem k stolu, dám dobíjať hodiny a beriem jedálny lístok. Nakoniec v príjemnej atmosfére skonzumujem veľkú pizzu s klobásou, slaninou a bez syra. Vypijem kávičku, tri rumy, dve dvanástky a malú kofču. Posedel som hádam hodinku, veď nie je sa kam ponáhľať.

Pomaly sa pobalím, doplním pre istotu fľašu a vyjdem von. Tu zisťujem, že sa stmieva, pripravím si čelovku a napojím sa na žltú smer Žarnov - Buchlov - Balatom - Rúbaný vrch. Super časť, je to moja obľúbená. A k tomu zas trocha inak, v noci som ju ešte nešiel. Od začiatku si ju vychutnávam. Keď prejdem výrubom pod vysokým napätím a vojdem znova do lesa, predo mnou stoja a krochkajú diviačiky, a ani sa im nechce odísť. Veď načo, sú tu doma a ja iba na návšteve. Musel som pobúchať paličky o seba, aby som ich trocha odohnal.

Nechám sa prekvapiť, že čo ma ešte čaká. Možno dajaký prebudený maco? No zver som už za celú noc nestretol, lepšie povedané nezbadal. No Žarnov ma obdaril nádherným výhľadom na rozsvietené doliny. Buchlov vo mne vyvoláva spomienky, ako som sa tu na kameni rozložil a vychutnával si horúcu fazulovicu s údeným, s nádhernými, zasneženými a zamrznutými výhľadmi. Inokedy zasa, ako sme s Jančím tadiaľto prebehli. Dnes tu nemám ani polievočku, ani parťáka, a ani výhľady. Možno keby som tu mal spacák...

No a pred Rúbaným Vrchom aj pozostatky snehu. Fajn, aj sneh som ešte zažil. No ale keď prichádzam na hrebeň, čože? Súvislá vrstva a čím som vyššie, tým ho je viac. Hádam by ani nevadilo koľko ho je, no on špiniak biely pozostalý sa mi prepadával. A z vrchu tvrdý, ubitý, ušliapaný, a zo spodku mokrý, niekde voda. Taký nevyspytateľný, taký nečitateľný, raz podržal, inokedy nie. Doškriabané mám celé píšťaly, to sa zahojí. Ale trhajú sa mi Ľudovky. Chcel som ich po tejto púti prehlásiť za nezničiteľné, ale nič nie je večné. Nohy sa mi podchladzujú, aj keď je relatívne teplo, tá voda chladí. Musím šliapať a ďalej sa prehupovať.

Prechádzam popri Kláštorskej skale na Vtáčnik, druhý vrchol. Trocha obtiažny úsek dolu po skalách a na Kanie studne. Tu mi končí hlavný hrebeň a aj červená. Odbočujem doprava na žltú a schádzam, a stále sneh. Konečne až niekde pod Magurkou sa stráca úplne. Ale spolu so snehom sa mi stráca aj kapacita bateriek v čelovke. Vyberám druhú, rezervnú, tá svieti úplne slabučko, ale aspoň nejako. Ďalej zbieham na Gronštolne a odtiaľ po modrej až do Bukoviny, tam je výborná kyselka, tam si dám prestávku.

Prvú odbočku cez lúku a prudký zbeh triafam, potom znova po ceste, okrajom lúky. Tu nevidím už dlhšiu dobu značku a samozrejme začínam špekulovať: „Tuná dole lúkou, asi nie, tu nevedie cesta, bude to ďalej, vrátim sa hore na cestu? Nie, tam som nevidel značku. Už som to určite prebehol a tu je cesta do lesa, zbehnem ešte nižšie, napojím sa na modrú a valím.“ Zbieham stále nižšie a stále nič, ešte chvíľu si myslím, že tú modrú prekrižujem, ale potom kapitulujem. Teraz som si už istý, že sa nejako zle stáčam, ale spátky hore sa vracať nemienim. Keď som už tie Ľudovky dorazil, a tak sčasti niečo splnil, tak už iba zídem popri potoku dole ku Hronu. Dúfam že ku Hronu. Ale keď schádzam z tejto strany, tak len ku Hronu musím dôjsť. To je jedno kde, zablúdiť predsa nemôžem, u nás sa nedá. U nás sa dá len inam prísť.

Konečne vidím nejaké obydlie, prejdem cez lávku a o chvíľu som pri domcoch. Že vraj Prochot Kopanice. Už konečne viem kde som a pokračujem stále dole. Teraz už po asfalte, smer Horná - Dolná Ždaňa a Hliník. V Hornej som si musel obliecť dlhé gate, šušťák a vymeniť mokré ponožky, lebo sa riadne schladilo. 3:10 som na železničnej v Hliníku, a čo ďalej?

Zisťujem vlak: prvý 5:17, to sú ešte dve hodiny a je chladná noc. Idem sa poprechádzať, či tu niečo nenájdem otvorené nonstop, alebo nepôjde skôr autobus. Nič lepšie ako prvý vlak nebolo, tak ťahám hladné Ľudovky po hliníkových chodníkoch, ale hlavne že som v pohybe a nemrznem. 4:45 sedím na železničnej v čakárni a konečne teplo, konečne mám čas na prejdenie celého zážitku len tak v hlave. Áno bolo to perfektné, prešiel som veľa krásnych miest, ale aj veľa náročných pasáží a to všetko len tak na skok z domu. Som na seba hrdý, že som neostal v tento deň doma len tak posedávať. Potom vlakom do Kozároviec, odtiaľ posledných 11 km a som doma.

Takže ešte raz, prešiel som asi 106 km/3300 výškových za 20 hodín po pekných miestach a so silnými zážitkami, a k tomu domov z Kozároviec. Zjedol som plát oravskej slaniny, jednu veľkú pizzu, tri pečivá, 1,5l žinčice, nejaké čokoládky, vypil možno tri litre vody a jedno nealko, kávu, dve dvanástky, tri rumy. Konečne som rozflákal tenisky z Lidlu po 1311 km, ale mohli podržať ešte nejakých tých sto naviac. Boj na Hrone som už po druhýkrát prehral , tá dolina je silná a vždy si niečo vymyslí na moju túžbu prekonať všetky štyri kopce po turistických značkách a nonstop. Viem, že som nešiel iba po turistických značkách, ale bolo to dobré aj tadiaľto. A ako som už povedal, raz to dám celé. Veru, začína to byť osobné...

Emil Páleník

Fotky Z domu na skok: druhý pokus


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Z domu na skok: druhý pokus
Jano 13.10.2017
Peknuo,aspon viem, de som nebou, no ten salas ma svrbi.

RE: Z domu na skok: druhý pokus
Ripo 13.10.2017
Vidis Jano, v tych koncinach mam tiez resty. Z toho salasa presne nie, ale zincice ti doniest mozem. Chces?

RE: Z domu na skok: druhý pokus
sherpa 13.10.2017
Ripo > som rad, ze dakto prebera tu zasobovaciu-paseracku stafetu.....Jano to vedel ocenit, domace chutovky....to sa neda nahradit.

RE: Z domu na skok: druhý pokus
Ripo 13.10.2017
Aka stafeta? Jano ma viac dodavatelov. Napriklad bystrickie klbasy uz su na ceste :-)))

RE: Z domu na skok: druhý pokus
sherpa 14.10.2017
Riso > tak ja som to "pasoval" na sluzobkach....v palubnom kolieskovom kufri, a metrom. ved treba diverzifikovat :-) a minimalizovat riziko, ze mnamka nedorazi. hehe. feinschmeckerovi teda zelam dobru chut.

RE: Z domu na skok: druhý pokus
Ripo 16.10.2017
Záslužná činnosť takéto pašeráctvo! :-)))

Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2891186