Turistika - Z domu na skok: tretí pokus - Vetroplach magazin

Z domu na skok: tretí pokus

23.10.2017
z-domu-na-skok-treti-pokus

30. – 31. Máj 2017 A naozaj je to len z domu na skok. Ten kto chce prežiť krásny a intenzívny zážitok, nemusí vždy cestovať, navštevovať vzdialené miesta sveta. Stačí keď vybehne z domu tým správnym smerom a za správnym cieľom. Len tak si z domu vybehnúť na Veľký Inovec, zbehnúť do Novej Bane, prejsť časť Štiavnických vrchov a zastaviť sa na Sitne a vo Vyhniach, nocou prekráčať Vtáčnik, prečkať búrku na Veľkom Poli, odtiaľ preletieť hrebeň Veľkého Tribeča a z neho po rozpálenom asfalte bežať až domov.

 

Tri dni voľna. Pôjdem, nech stále na to nemyslím. V pondelok sa ešte dobre po nočnej vyspím, porobím potrebné po dvore a v záhrade, nech mám hlavu čistú počas pochodu. Niečo pobalím a hlavne pozisťujem otváracie hodiny miest, kde môžem doplniť zásoby. Nastavím budík a snažím sa zaspať.

 

Na Ferdinanda v utorok vstávam zavčasu, dávam si výdatné raňajky a s východom slnka sa doma lúčim a vyrážam naproti dobrodružstvu. Viem, že ak vyhrám bitku na Hrone, vyhrám celú vojnu, som o tom presvedčený.

 

Rovno z domu hore na Bočovku a hrebeňom po poľných cestách až do Inovecka. Je ráno a už dobre hreje, aj keď to slniečko nemá také silné lúče. Od Čaradického tábora už po zelenej. Na jazierku pri Čertovej studničke plávajú kačičky, ešte som ich tu veru nikdy nevidel. Prvú prestávku si dávam pri studničke Stoky, kde naberám vodu a mením trištvrťové  gate  za kraťasy a tričko za tielko. Takto idem hore na Veľký Inovec,  prvý kopček a prvý vrchol zo štyroch na pláne. Výhľady sú, hlavne ma zaujal ten na Sitno - ach ako je ďaleko.

Cez Bukovinu, kde domáci odchádzali do práce, iní zasa kosili a ohrádzali lúky kde sa budú pásť kravičky, zbieham do Novej Bane. Tu si dám raňajky, veď staničná reštika to istí. Čerstvá držková polievočka, káva (tú som si zabudol dať ráno doma) a liter kofči. Nabíjam hodiny a plním fľaše, veď mám všetko vypité. Je ešte len deväť hodín ráno a ja som vypil 1,5l vody a 1l kofči. Dobre to začína, až sa bojím, že sa úplne odsolím. A teraz rozmýšľam či cez Krížny buk, alebo klasicky Rudnou, čo s ňou idem už od Obyckých lúk.

Idem nakoniec po červenej do Rudna nad Hronom popri Hrone a v duchu ho prosím, aby ma pustil ešte dnes na druhú stranu. V dedine na studni dopĺňam fľaše. Už tu si vravím, že koľko vypijem dnes nemá zmysel počítať, veď sa napájam pri každej studničke. Vchádzam do lesa a idem krásnym hrebeňom, kde ma mimochodom čakalo nečakané občerstvenie v podobe banánov, melónov a pečiva. Je to od vás milé, ale mal som dobrú držkovú. Ďalej sčasti otvorenou vrstevnicou, z ktorej sú úžasné výhľady na dolinu, z niektorých miest aj na Baňu a Inovec.

Zbieham do sedla Lachtriská, a tu musím prekonať novovytvorenú prekážku. Na Lachtiskách ohradili celú lúku aj s ihriskom a pasú tam rožný statok. Červená vedie okolo ohradníka. Pred Vysokou je taká maličká krížová cesta a pri niektorých zastaveniach sa pozastavím a premýšľam, či v tomto teple to nebude aj pre mňa utrpenie. Rozkrok  mám vyžratý a zodratý, v gumákoch pociťujem nábeh na pľuzgier, a to ešte len začínam. Vbieham do Vysokej a na prvej studni ťahám vedro a už sa ním oblievam. Potom ešte v potravinách beriem dve ľadové plechovky a jeden banán.

Cestou na Počúvadlo sa príjemne ochladzujem. Tentokrát odbočku na lúku triafam, akurát lúka je dobre zarastená. Na Počúvadle  obedujem cesnačku a dávam druhú kávu. Pomaly a na pohodu kráčam po zelenej na Tatársku lúku a po modrej, po schodoch pomedzi skalné bralá celý vytešený už na druhý kopček v poradí, Sitno. Dlho sa nezdržujem a valím naspäť po modrej dolu.

Za Krížnou vo válove sa znova celý oblievam a čľapkám. Pripadám si ako tie kačky na jazierku pri Čertovej studničke. Cítim, že dnes sa nezatiahne a to slnko bude vypekať hádam aj v noci. Jednoduchšie bude zmieriť sa s tým úpekom, ako si ho stále pripomínať. Prichádzam po asfalte do sedla Peciny. Tam zisťujem, že to nie je len taký zasolený pocit, že pľuzgiere sú skutočné, a že rozkrok mám úplne rozleptaný. Ďalšie veci, ktorým budem musieť cestou čeliť. Vyhodnocujem situáciu a nastavujem telo na iný režim, ako je len pohodlné klusanie za úplne optimálnych  podmienok.

 

Po modrej traverzujem  popod Tanád a Paradajs,  cez Hornú Roveň so super výhľadmi na Štiavnicu, prebieham cez Červenú studňu, Hadovú  až na Kešnerovskú. Domáci to tu volajú „Pri krížiku“. No a teda pri krížiku odbočujem doprava na zelenú. Po žltej aj so zachádzkou na  Jeleniu skalu a po modrej cez Kerling  som už do Vyhní zbiehal, tak skúšam aj tretiu cestičku. Po dnešku viem, že si ju pôjdem niekedy prejsť, keďže  som netrafil odbočku a zbehol po náučnom chodníku. To mi oco raz rozprával, že ak tadiaľ pôjdem, nech dobre sledujem značku. Ešte ak dole tým náučným banským chodníčkom zbehne omylom aj Maťo, tak ho premenujem na Generačný. Takže zbieham po tej  kamenistej cestičke, podúčam sa kde všade dokázali zakopnúť, keď hľadali zlato, a zrazu mi praská prvý pľuzgier.

Do Vyhní zbieham úplne inde, ako som plánoval. V potravinách sa dozásobujem na noc vo Vtáčniku a ešte musím niečo teplé zjesť pred bojom na Hrone. Je tu Pizza alebo Kolkáreň. Možno aj viac, neviem, nehľadám. Vchádzam do Kolkárne a tam nikoho. Reku „aj tu varíte?“ „Áno, veď sme reštaurácia.“ Ale že čakajú na prvú sezónu. Myslím si „tá sezóna, to som asi ja.“ Tak si prosím vývar a kávu.  Výborná, kvalitná a horúca polievočka, ale káva poslabšia. Ešte mäskové medailónky, zemiaky a paradajkový šalát. Varia parádne a zakiaľ som to všetko skonzumoval,  som si dobíjal hodiny. Teraz som úplne šťastný z celého dňa a aj z toho, že som im konečne otvoril sezónu.

Dobre natlačený a zásobený sa kotúľam do Bzenice a na horúcom asfalte pritĺkam roztrhnutý pľuzgier. Valím ďalej a prebieham Hron. Sfotím svoju radosť len tak letmo, ani sa nezastavujem. Dnes  konečne všetko zahralo , bitku na Hrone som vyhral. Čaká ma víťazne dokončiť  celú vojnu. Zastavujem sa na konci Bukovej pri výbornej kyselke. Zapíjam vyhratú bitku a čapujem aj do fľašiek. 1,5l musí stačiť po Kanie studne. Stúpam kúsok za dedinu kde sa na prameni celý vyumývam a prezlečiem. Keď stiahnem ponožky, vidím jeden roztrhnutý a tri ďalšie čakajúce. No a triesiel som sa radšej nemal ani dotýkať.

Ešte za svetla stúpam ďalej po modrej na Gronštolne. Cestou chvíľu kufrujem, ale rýchlo sa nájdem a valím ďalej. Pri chate na Gronštolniach zakladám čelovku a chvíľu stúpam a chvíľu sa predieram hustým porastom po žltej až na Kanie Studne. Tu naberám vodu, ktorá sa mi akurát minula, a umývam sa. Veď tá mladina ma celého polepila.

 

Napájam sa na Ponitriansku magistrálu, po ktorej vlastne prejdem celý hrebeň. Na vrchol je to kúsok, aj sa mi dobre kráča nočnou horou. Z Vtáčnika, už tretieho naplánovaného bodu, vidieť svetlá dolín, ale iba jedným smerom. Od Partizánskeho je zatiahnuté, a aj vzduch je na noc nezvyčajne prehriaty a ťažký. Chvíľu sa ešte popozerám do tej rozsvietenej doliny a poberám sa na cestu smerom dole. Túto časť chcem samozrejme zbehnúť , ale dáko sa mi začal hlásiť hlad. Tie sladkosti, ktoré do seba cestou hádžem, mi robia viac zle ako dobre. Tak sa rozkladám na kameni pod Kláštorskými skalami a kľudne sa najem a napijem. Už to musí ísť, už som obriadený ako naša malá Lilianka. Ale stále to nejde, ešte stále cítim ten ťažký vzduch, únavu a koniec koncov tie cesty, rozbité po ťažbe, sa v noci moc nedajú bežať. No fajn, teraz keď som si vymyslel výhovorku, tak len kráčam. Možno niečo málo pobehnem, ale aj pri tom mi praskne druhý pľuzgier. Potom už len kráčam, až na Veľké Pole. Tu som nemal v pláne zastaviť sa vôbec, veď si nesiem všetko potrebné na pleci, ako červená krvinka kyslík. No na hodinkách mám posledných 10%. A keďže viem, že na terase pri krčme je funkčná zásuvka, tak sa zastavujem nabíjať.

Tu sa mi vypomstilo, že som sa doma  dobre nepripravil. Vždy všetko nahádžem do batoha na poslednú chvíľu a väčšinou čo zabudnem, to mi nechýba. Samozrejme, ani teraz mi nič nechýbalo, akurát ma to trocha po technickej stránke obmedzovalo. Už dávnejšie si chcem zohnať externý zdroj. Tak by som nebol viazaný na zastavenia s dobíjaním hodín. Takže keď chcem mať zapísanú celú trasu, sedím na terase a dobíjam. A zrazu sa  schladzuje a dvíha sa vietor. V pozadí sa aj blýska. Už viem, prečo bolo v noci také teplo a ja taký unavený a prečo neboli výhľady. Obliekam si všetko čo mám a asi prvýkrát, čo chodím po horách, využívam aj termofóliu. Takto zateplený pod prístreškom som prečkal búrku a nabil hodiny. Znovu sa vyčasilo a opäť bolo príjemne, ale mne sa vôbec nechcelo odchádzať. Kým som tu zakuklený, v kľude sa ešte trocha najem. No ale už musím ísť, lebo ak tu zaspím, tak ma zobudí len krčmárka.

Znova svitá a ja odchádzam po asfalte na Penhýbel. Čelovku radšej nechávam blikať na ospatých vodičov. Za odbočkou z cesty som znova už iba v tielku a kraťasoch a znova makám, preskakujem mláky a vychutnávam si ranný beh. Včera večer, keď som stúpal na Vtáčnik, niekoľkokrát som prekvapil diviačie rodinky a tu na ceste pri Krížnych cestách zasa lane. Ešte po Brezov Štál absolvujem beh vysokou trávou, kde si úplne premočím a schladím nohy. Dobre padlo.

Na Štále čapujem vodu a hlásim sa domov. V Jedľových Kostoľanoch sa vôbec nezastavujem a v sedle Javor mením červenú za zelenúznačku. Na Skýcove v prvej Jednote si dávam raňajky a balím posledné zásoby. A pani predavačka je taká milá, že mi zalieva nesku do šálky. No tak ešte chvíľu posedím na kartóne pred obchodíkom a vychutnávam. Zelenou hrebeňom Tribeča letím a zastavujem sa až na Veľkom Tribeči. Už som na poslednom vrchole. Sadám na lavičku a ďakujem za zdravie, ktoré mi umožnilo splniť si vysnívanú vec. Ale ešte  nie som doma a musím isť ďalej. Trochu som stuhol a chvíľu trvá,  kým sa znova rozhýbem.

Ku horárni Kľačany zbieham po červenej a tu opúšťam značenie a tiene hôr. Slnko zasa dobre páli a ja to púšťam rovno dole do Velčíc, že si v tomto pekle naberiem vodu na cintoríne. Voda tu je, ale aj s tabuľkou voda nie je pitná. Aspoň som sa vykúpal. A v stálom tempe v horúcom pekle po rozpálenom asfalte pribieham na poslednú zastávku. V Sľažanoch na pivko a kofolu, ešte doplním vodu a preletím Domovinu, Starý Háj a stojím na dvore pod záhradnou sprchou. Len tak, oblečený, obutý, s batohom na pleciach. Už tečie studená a ja tu iba tak stojím, chladím sa a premýšľam.

Premietam si celý príbeh. Premýšľam o tom, ako rýchlo a ľahko som dokázal riešiť za pochodu všetky nečakané problémy. Aké je jednoduché vypnúť bolesť a teplo. Veľa ľudí som nestretol, a tých čo som stretol, že akí boli ku mne milí. Že som stihol aj pozbierať nejaké tie obaly zo sladkostí a plechovky, ktoré tam pozahadzovali turisti, ktorí sa asi véélmo ponáhľali. A koľko vlastne dokážem prejsť a prežiť na jeden nádych, či kde mám hranice. Už som o spojení týchto našich kopčekov dávno premýšľal, a aj som sa dvakrát neúspešne pokúšal. A teraz som šťastný, že to už môžem pustiť z hlavy a naplánovať si niečo ďalšie.  

 

V číslach je to zhruba tých 192 km, na túto vzdialenosť s nie veľkým  prevýšením 5540 m a s časom 33:46 hod., ale skôr by som to meral na tie zážitky a ponaučenia.

 

Emil Páleník

 

 

Súvisiace články:

Diskusia




Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2891190