Z Lučenca do Veľkého Medera popri hranici - časť druhá

Deň 5.:

Kisirtáspuszta - Nagyirtáspuszta - Márianosztra - Szob - Sás-hegy 323m - Hideglelös kereszt - Vaskapu 404m

Účastníkov: 6

Zo spacáku vyliezam konečne svieža a spokojná. Nocľah uprostred lesa bol teplotne prijateľnejší ako tie ostatné. Zato poniektorí mali bujarú noc. Po návšteve prítulného obojživelníka nasledovalo nešťastné zakopnutie o betónový schodík. Ako dôkaz vedie v tráve krvavá stopa a obďaleč čaká na svojho princa statná ropucha.

Trať úzkokoľajky nás sprevádza ešte dlho. Definitívne ju opúšťame pri hotelovom komplexe Nagyirtáspuszta – prostredie nie zrovna stvorené pre zapáchajúcich turistov. Ešte sa trochu pomotáme lesom a v dedinke Márianosztra vybrakujeme miestne potraviny. Zachádzku k peknej kalvárii vymeníme za oddych v tieni obsypaných višní. Po našom odchode už také obsypané nie sú. Náš ďalší pohyb je nekompromisne vedený asfaltom. Až hladina Dunaja v mestečku Szob stopne otupné napredovanie. Svieži vánok pri rieke je príjemným osviežením a aj cesta kompou na druhú stranu sa tak stáva znesiteľnejšou.

Zvlnená krajina na pravom brehu Dunaja sa dvíha do výšky len minimálne. No v týchto horúčavách nám dáva každé stúpanie nemilosrdne na frak. Aspoň výhľady zo svahov Sás-hegy na pohorie Burda sú satisfakciou za tú námahu. Prudké klesanie k vyhliadke Hideglelös kereszt preverí kolená aj správny úchop, ako sa snažíme chytať každého porastu popri chodníku. Pri kríži na vyhliadke sa dlho nezdržujeme – zdá sa, že tu niekde musí ústiť samotné peklo a divíme sa, že z tej horúčavy sa ešte netaví kov, z ktorého je kríž zhotovený. Zdravý rozum nám velí urýchlenú návštevu nejakého občerstvovacieho zariadenia. Ako na potvoru je najbližšie len akýsi nóbl hotelový komplex. Čo už?! Trpia len hoteloví hostia pri pohľade na predsedu, ako močí otlaky v záhradnej fontáne, a na zbierku prepotených ponožiek poslušne opretých na slnku o múr.
        

Vyrážame v ústrety poslednému dnešnému stúpaniu. Morálku nám však už po pár desiatkach minút pokúša „csárda“ na okraji rybníkov, popri ktorých prechádzame. Poniektorí neodolajú pravému maďarskému halászlé, poniektorí vodnej hladine. A tak znova oddychujeme. Až podvečer sa konečne opäť rozhýbeme. Trochu zmätkujeme v spleti značiek, no pri západe slnka šťastne prichádzame k chate Vaskapu vysoko nad Ostrihomom. Na krásnej terase sledujeme prírodné divadlo, poslední hostia sa vytrácajú. Personál nás však posiela kade ľahšie, spať tam nesmieme. S čelovkami sa vydávame proti noci, no (našťastie) značku nevieme nájsť. Len náhodou naďabíme na skalnú vyhliadku blízko chaty s pľacom akurát pre naše spacáky. V eufórii nad ďalším krásnym bivakom oči nevedia, kam sa skôr uprieť – či do doliny na vysvietené mestá a lesklú stužku Dunaja vlniacu sa krajinou, alebo na nebo s miliónmi hviezd...

Deň 6.:

Vaskapu - Esztergom - Štúrovo - Mužla - Čenkov - Kravany nad Dunajom - Moča - Čárda Moča

Účastníkov: 6/5

Na svitaní opúšťame luxusný pelech a krížom cez lesy a lúky klesáme do doliny. Nechávame za sebou posledný výrazný kopec na našom putovaní, ďalej nás čaká už len nekonečná juhoslovenská rovina. Zavčas rána prichádzame do Ostrihomu a dopĺňame zásoby. Do baziliky nás pustiť ešte nemôžu, je priskoro, tak aspoň pooberáme v parku Mirabelky, ktorých je tu neúrekom. Mostom Márie Valérie prekročíme hranicu späť na Slovensko. V rastúcom úpeku sa ťaháme Štúrovom, ohavne zneužijúc postrek trávnika na vlastné potešenie. K vlakovej stanici, kde sa lúčime s ďalším odpadlíkom, je to snáď celý svetelný rok. A aj naďalej je to stále po asfalte, stále po slnku, stále po svojich. Myslím sa kamaráta Igora a jeho pamätný výrok: „Turistika je spojenie nepríjemného s neužitočným.“ Chudák, v posledných dňoch sa mu musí často čkať :-)

Veľký bar pri ceste v Mužle nám príde do cesty v poslednej chvíli. Teplota vonku už zase atakuje štyridsiatku, vôľa napredovať sa limitne blíži k nule. Po dohode sa delíme na mužský a ženský oddiel. Ten mužský vyráža neohrozene vpred - ctižiadosť a vlastné ego nedovolí upustiť od vytýčených plánov. Ženský oddiel ešte oddychuje – k najbližšej méte sa dostaví linkovým autobusom. Pokojnú siestu ruší len pripitý zákazník baru, ktorý je presvedčený, že územie severne od Dunaja patrí Maďarom.

Autobusom si ušetríme takmer 7km. Na kraji cesty pri Čenkove stojí nenápadné bistro, kde počkáme chlapov. Sympatická obsluhujúca pani nám splní, čo nám na očiach vidí a okrem jedla, pitia a dobrých rád nám vytiahne na dvor hadicu s vodou. Hanba-nehanba, s radosťou páchame hygienu na radosť okoloidúcich. Ďalej už pokračujeme všetci spolu po nekonečnej cyklotrase popri Dunaji. V Kravanoch sa na chvíľu zastavíme pri zaujímavej, no zbytočnej rozhľadni. Náš najstarší člen Ďulík sa snaží nadviazať komunikáciu s miestnou mládežou, no nepochodí. Vekom to však nebude. Okolo Dunaja to žije. Na početných štrkových plážach to vyzerá ako vo vychytenom prímorskom letovisku. Aj nás voda láka, ale túto lahôdku si nechávame na večer, keď sa už nebudeme musieť pachtiť pod prepotenými batohmi. V Moči nás táto chuť na kúpanie mierne prejde pri pohľade na záchranárov, ktorí práve lovia vo vode telo akéhosi chlapca...

Už je šero, keď dorazíme k Čárde. Dopĺňame zásoby tekutín, majiteľka nám na cestu pribalí domáceho vínka a pod rúškom tmy sa presúvame na druhú stranu cyklochodníka. Za pásom stromov je ukrytá pláž ako stvorená pre náš ďalší bivak. Za svitu mesiaca sa vrháme do osviežujúcich vôd Dunaja - eufória je taká čistá a silná, že nám nevadia ani stáda komárov.

V noci toho veľa nenaspím. Kamienky pod chrbticou jemne masírujú, od vody duje silný vietor, ktorý mi odfukuje spacák, nad hlavou svieti mesiac ako reflektor. Má to neskutočné čaro, neviem mu odolať. Väčšinu noci prebdiem posediačky a pohľadom vyprevádzam všetky tie obrovské vysvietené výletné lode, ktoré plávajú okolo.

Deň 7.:

Čárda Moča - Radvaň nad Dunajom - Žitava - Iža - Komárno - Zlatná na Ostrove - Veľký Lél

Účastníkov: 5/2

Niečo sa vo mne definitívne zlomilo. Väčšinou som ráno plná optimizmu a chuti ísť ďalej, spánok vylieči všetky boľačky na tele aj na duchu. Tentokrát však nie. Už ráno mi je jasné, že Komárno bude mojou záverečnou. No radšej o tom nahlas nehovorím. Čaká nás monotónny úsek cyklotrasou po ochrannom vale okolo Dunaja. Tajne dúfam, že aspoň ráno to bude v tieni stromov, moje priania opäť raz nie sú vyslyšané. Náladu mi pozdvihnú aspoň sladké marhule v dedinách, cez ktoré prechádzame. Z diaľky si obzrieme komín parnej prečerpávacej stanice pri obci Virt, pri Patinciach sa necháme zlákať na asi kilometrovú zachádzku do prístavu. Vraj občerstvenie. Horúčava graduje, nuž nedbáme. Keď zistíme, že majú ešte zatvorené, môže nás aj poraziť. Neporazí len vďaka tomu, že pri plote majú slušné záchody. Spomínala som už, aké je skvelé vys..ť sa ako človek?! :-)

Asfalt pod nohami dostáva pomaly ale isto tekutú formu a páli aj cez podrážku. Prezúvam sa radšej do tenisiek, no je to boj. Nohy mi v tej horúčave spuchli do veľkosti končatiny stredne veľkého slonieho mláďaťa, pridávajú sa prvé otlaky. Na kostrči a bedrách mám chrasty od batoha a večne mokrého oblečenia, mozog prestáva fungovať aj napriek mokrému uteráku na hlave. Ešte aj krajina okolo je nezáživná, monotónna. Ani zvyšky rímskeho vojenského tábora Kelemantia to nenapravia. Opäť myslím na Igora...

Akousi podivnou zotrvačnosťou dorazíme ku krčme na okraji Komárna. Po posledných kilometroch sa aj ostatné baby pridávajú k môjmu plánu zanechať toto bohapusté trápenie. Predseda to nedokáže stráviť. Moje presvedčenie sa snaží preraziť argumentom: „Diaľkový pochod nie je turistika, ale púť. Rozdiel medzi turistom a pútnikom je ten, že cieľom turistu je vidieť a zažiť, cieľom pútnika dôjsť a dožiť.“ Nemôžem s ním súhlasiť. Pre mňa toto celé stráca význam, ak je to len o prekladaní jednej nohy pred druhú, pre mňa je aj cesta cieľom a musí mi prinášať niečo pozitívne, ak mám na nej zotrvať. Na Námestí Európy fotíme posledné spoločné foto. Rozlúčka prebehne rýchlo, takmer bez slov a bez emócií. Vo vzduchu visí len predsedovo sklamanie. Kým my mierime na stanicu, v ústrety Veľkému Mederu pokračujú už len dvaja blázni – jeden s úžasnou ctižiadosťou a súťaživosťou, ktorá mu nedovolí vzdať sa, a druhý, ktorý má aj napriek takmer ôsmim krížikom na chrbte síl a pozitívnej energie, že aj my mladší mu môžeme závidieť.

Od západu sa ako zázrakom začína rýchlo približovať oblačnosť, sľubujúca úľavu. Nám je to už vo vlaku jedno, ale chlapov búrka a silná prietrž zastihne kdesi za Komárnom. Teplota klesá o dobrých 20°C. Trasu sa rozhodujú trochu upraviť a dostať sa do cieľa čo najkratšou cestou. Je to stále po asfalte, ale v týchto končinách si človek nenavyberá. Večer ich zastihne vo Veľkom Léli, kde dostávajú ponuku na nocľah vo včelíne. Avšak „z obavy trúdov pre uštipnutie údov“ ju odmietajú a ukladajú sa pred krčmou na autobusovej zastávke. Tvrdosť pod chrbticou im kompenzuje miestny s donáškou piva a vína.

Deň 8.:

Veľký Lél - Okoličná na Ostrove - Tôň - Bodza - Veľký Meder

Účastníkov: 2

Posledný deň sa nesie už len v duchu „dôjsť a dožiť“. Aj keď sa schladilo, nezávidím chlapom ich údel. Peškovať asfaltom, viac v civilizácii ako v prírode a popravde nemať ani čo cestou obdivovať... Nakoniec okolo obeda úspešne vchádzajú do cieľa poslední dvaja mohykáni, čo zachránili česť celej akcie.

Ak sa teraz pýtate, na čo je to celé vlastne dobré, zrejme ste nikdy nič podobné nezažili. Ten pocit psychického resetu sa nedá dosiahnuť na jednodňovej túre. Treba si ho zaslúžiť, prebdieť pár nocí a bojovať s chladom. Oklamať telo a prinútiť ho šliapať. Rozchodiť hnisavé otlaky, či obetovať sem-tam nejaký ten necht na nohe. Nábeh býva ťažký, treba si zvyknúť na veľkú kravu na chrbte, na režim skorých ranných budíčkov a dokonca aj na ľudí okolo seba (samu by ma to však nebavilo – až taký reset nepotrebujem :-D). No už po pár dňoch sa objavujú prvé blahodarné účinky a vy zrazu zistíte:

- že vlastné limity máte podstatne ďalej, ako ste sa doteraz domnievali. Fyzické určite a psychické väčšinou tiež. O tých hygienických ste, dúfam, v rámci reálneho civilizovaného života ani netušili,

- že s ostatnými si začínate rozumieť už aj bez slov a ticho vám vôbec nevadí. Zvlášť, keď po pár dňoch pochodu každá diskusia skončí debatou o hovne. Doslova! Spomínala som už výhody keramiky? Aha, tak nič :-)

- že Horalka rozdelená medzi šiestich ľudí chutí lepšie ako Crème Brûlée s horúcimi višňami a francúzskou šľahačkou,

- že studený dážď telu prekáža len prvých pár minút, potom už len počítate, koľko kvapiek vám zablúdilo až dole jarčekom medzi ritnými polkami,

- že poriadne zakufrovať nie je ani zďaleka také hrozné, dokonca to bude zrejme to, na čo z takejto akcie budete spomínať najdlhšie,

- že čím ďalej od civilizácie sa nachádzate, tým väčšiu chuť budete mať na jahody so šľahačkou, ananásový koktail alebo teľacie líčka s rozmarínovou omáčkou. A keď prídete do civilizácie, kúpite si v potravinách Májku a štyri rožky a zožeriete to na stojáka priamo pred potravinami,

- že ak máte tenký spacák, zrejme ráno budete vyzerať ako zombie vyliezajúci z hrobu, ale taký pohľad na nočnú oblohu ako zo spacáka sa vám z postele nikdy nenaskytne. A kým ostatní sladko odfukujú, vy môžete podľa šuchotu a funenia hádať, kto sa plíži temným lesom,

- že ráno je múdrejšie večera. V noci plecia prebolia, nohy odpuchnú, otlaky zatvrdnú a ranný štamperlík namiesto ústnej hygieny navodí tú správnu náladu,

- že dobrí ľudia sa nájdu v každom kúte našej krajiny. No čím je ten kút zapadnutejší, tým sú aj ľudia vľúdnejší: napoja, nakŕmia, poradia, podporia, pomôžu a nič za to nechcú,

- a v konečnom dôsledku zistíte, že k šťastiu a spokojnosti vám vlastne stačí strašne málo...

Za rozplánovanie celej trasy ďakujeme Lukášovi Jureňovi! Škoda, že si tam nemohol byť s nami.

Text:   Jana Jaraba

Foto: Jaraba, Evka, Jelka, Paľo