Zadnicová tatranská trojdňovka...

Táto trasa sa do análov nezapíše. Nie je dôvod, ani ambícia. Jej časti, či podčasti už boli neraz prejdené a spojené do filištínskych etáp naviac absolvovaných v kozmických medzičasoch. Pre nás to bola trasa spoznávania nepoznaného. Všeobecná osveta tejto skialpovej rubriky, pravdepodobne nie len vo mne, vzbudzuje fantázie smerujúce k nočným polúciám a zvýšenému apetítu okúsiť niečo, čo sme ešte včera považovali za príliš náročné.

Samotný titulok je len pracovný. Oficiálny vlastne neexistuje. Ponúkol sa sám už pri prvom zhliadnutí fotiek. Až príliš často sa na nich totiž objavuje parťákov zadok. Predpokladám, že jeho albumu dominuje zase ten môj. Horizont podhľadu, nie je, na rozdiel od horolezectva, pre bežný skialp až taký obvyklý.

Aby bolo jasné. Chodíme pomerne často. Vždy, keď sa čo len trochu dá. Ale zväčša len chodíme a nelezieme. Iba ak niekomu na nervy. Proste obyčajní turisti.

Takže v prvom - Studenom - sedle mi do výfuku pozerá Jožo. Prvá opatrná tisícka je už za nami. Práve sme prestrojili a v mačkách sa statočne brodíme tlačiac sa medzi nafúkaný vankúš a skalnú stenu vľavo.

Hang nad nami nás nakoniec prinúti vankúš traverznúť. Celý čas som ho hypnotizoval, on mňa a nakoniec sme si vyjadrili dôveru. Vršok je tvrdší, ide sa lepšie, záver však stvrdne až príliš. Dvojicu čakanov máme na túre prvý raz a bez nich by sme už tu museli otočiť. Okolo hrebeňa len glazúra z posledného oteplenia, nový sneh je uprataný niekam nižšie do vankúšov. Vietor v noci na dnes a z nedele zamiešal karty, ale vedeli sme o ňom, takže v podstate žiadne prekvapenie. Dostúpame tých pár metrov na Východnú Vysokú. Lyžujeme až od miest, kde je glazúra prekrytá snehom. Stále sme v režime overovania podmienok. Ak sa to prejaví akokoľvek nestabilne, bez váhania večierok zrušíme. Nejakým zázrakom však vrstvy držia pokope.

V žliabku do Prednej Gerlachovskej Lávky čumím na parťákove polky pre zmenu ja. Snehu je tu viac, keďže línia je intímnejšia a viac chránená pred vetrom. Mačky bez problémov dosahujú nosný podklad, občas prejdú aj cezeň. Vtedy sú polky tesne nad snehom. Sneh je bez napätia, vzbudzuje dôveru. Čo chvíľa sme pod vrcholovým prevejom. Frajer Jožo len s paličkami, tak ho obehnem a zo svojimi vytasenými zbraňami vyliezam prevej ako prvý. Som s nimi stále väčší kamoš. Metodicky skoro košér - ležiac na bruchu - mu ich podám nech nemusí krkolomne vyberať tie svoje.

Prakticky hneď zostupujeme. Lyžbu cez trčiace šutre horných prahov prenecháme iným. V polovici sa žľab rozšíri, aj by to šlo, ale nemá zmysel  pre tých pár metrov prestrojovať. Naviac takto menej zaťažujeme osvietený svah. Ošemetný traverz priamo cez pažerák Zadného Gerlachu a krátky brodivý výšvih do Východného Batizovského sedla.  Je to vlastne také dvojsedlo. Lyžba z neho stojí za prd. Pri Batizovskom Kostolíku pauza a ďakovná modlitba, že túto časť sme v zdarví ustáli. Z Paštrnákovej priehyby sa kvalita snehu nemení. Príliš tuhé aby sa prášilo, primálo nosné, aby podržalo. Nevďačné intermezzo na polceste od prašanu k firnu.

Sedlo pod Drúkom je zo strany Batizovskej doliny tatranský štandard. Čo šikovnejší by ho v podmienkach vypásoval. Druhá strana je iná káva. Presne to, čo neznášam – strácajúci sa horizont. Nechápem, ako toto môže niekto dobrovoľne lyžovať. Vďaka Vetroplachovi viem presne, kde ligotavú tvrdú šikmú pláň opustiť. Štvornožky cupitám k hranke. Jožov zadok nado mnou. Fúúú. Tak toto som nečakal. Vrchná časť žľabu má... no povedzme, že je odosť strmšia, ako som čakal. Opatrne obkročim hranu preveja a naplno otestujem pevnosť predných hrotov duralových škrabákov. Keď zleziem najstrmšie, poctí Zlomiská svojimi polkami pre zmenu Jožo.

Deň 2:

Opúšťame Majlátku plní pozitívnych dojmov dobrej stravy a kadejakých tekutín. Čo večer a ráno zhltneš a vysosáš, nemusíš niesť. A v bágloch je toho aj tak dosť. Divíme sa, prečo sme vždy doteraz skončili u susedov, keď tu sú takí milí. Mierime do sedla nad Širokým žľabom. Znova vankúše, ale dajú sa obísť. Zo sedla traverzneme do susedného žľabu končiaceho bližšie k Prednej Bašte. Táto varianta vznikla len večer pri pivku. Vyhneme sa tak rozbitej „štandardke“ do Mlynice a vyhodí nás to v doline o čosi vyššie. Ale zrada. Hladké a tvrdé to tu dnes je, a napriek tomu nedostatočne nosné. Pritom v iných podmienkach potenciálne senzačná lyžba. Z cepínom v ruke zaplatíme daň viacdňových prechodov a pásujeme smer Bystré sedlo. To je poctivo rozryľované, čo je vlastne fajn, lebo padnutá doska pod Capím plesom nás trochu vyľakala. Bola však na celom tripe jediná. Traverzovým zjazdom sa zvezieme pod Furkotské sedlo. Po dosiahnutí hrany nepoznanej Nefcerky, zakričím Jožovi to isté, čo svojho času Vetroplach parťákovi: “Pôjde to“.

Dva kaďáky v miernom odstupe kontaminujú záver Nefcerky. Zhora to vyzeralo na pár metrov, nakoniec je to celkom dlhý zošuch. Keď už som konečne v nej, nehodlám sa ju opustiť bez zozbierania čo najväčšieho počtu intenzívnych dojmov a pozvem parťáka do jednej z dvoch núkajúcich sa štrbín v hrebeni Hrubého. Ten ma značne fascinuje. Dal si záležať, aby nebol len tak priechodný a podarilo sa mu to. Tak ho aspoň z tej ľahšej strany trošku poštengrujeme a vybehneme do Vyšného Terianskeho sedla. Je v ňom malá ľadová teraska a pod ňou stena. Na hrane terasky moja levitujúca nevychovaná haršajzňa. Skončilo to nakoniec dobre. Krásne vidíme do zjazdovečky bratov Peťovcov z Terianskej veže. Bŕŕŕ...

Aj tá naša z Terianskeho sedla dole Nefcerkou je v tomto snehu bŕŕŕ. Proste toto tu je poctivá turistika, žiadny frírajdový úlet. Nič tu nie je zadarmo. Nik nám stopy nenaťahal, stupy nevykopal, prašan nerozsypal, termosky pod skalu neukryl. Ešte aj špagát si musíme niesť sami. Okrem chát sme za dva dni nikoho nestretli. Výstup do Nefcerského sedla zapadne do zadnicového štandardu akcie a končí na predných hrotoch v tieni nepekných prevejov. Druhá strana je o to prívetivejšia, slnečná a oblá ako naše polky. Vystúpame ešte na predvrchol Krátkej a spúšťame do doliny Suchej vody. Lyžovačkou to ťažko nazvať. V snahe alternovať Sedielkový priechod skúsime nazrieť do sedielka nad Ostrým zárezom v Kozom chrbáte. Prvá línia, čo stúpame bez mačiek. V sedle mi stačí 2,5 milisekundy na vyhodnotenie zámeru, ako nerealizovateľného. Čumím do diery so sklonom 55+, vysneženej na poctivých 4,7m. Určite by sa našli jedinci, čo by na podobný záver potrebovali možno aj 1000 krát viac času a niektorým by nedošlo vôbec.

Zoskáčeme v budúcom firne nazad do doliny Suchej vody a cez Sedielkový priechod a Chatu pod Soliskom zlyžujeme o preteky s ratrakom na Štrbské pleso. Hnus vydratej zjadovky je dnes za odmenu.

Deň 3

Neplánovane znova úžasná Majlátka, hoci všetko smerovalo k noci v aute. Pôvodne sme chceli ísť cez Váhu na Mlynára, ale v takomto snehu by to nemalo zmysel a tak zaradíme do programu trasu, kde nás zlá lyžba až tak mrzieť nebude. Kolečko cez Volovcovo sedlo a Dračiu Bránku a to v tomto poradí. Akosi tuším, že ísť Volovcovo v týchto podmienkach zhora by bol čistý nezmysel. Tušil som správne. Vlastne si neviem predstaviť podmienky, kedy sa táto línia dá bezpečne zlyžovať, naviac, ako prvý ranný zjazd. Poklona tým, ktorí to v takomto scenári dali. V sedle som rád, že to mám za sebou, proste ma táto línia ničím nenadchla. Jožo trochu pretaktizoval moment prestrojenia a tak si ma ani nestihol odfotiť z podhľadu. O jednu análovku menej či viac, ide sa ďalej. Vybehneme ešte tých pár metrov na Volý hrebeň. Nejakí borci tu zjavne skúmajú nástup do Gronskeho lávky. Ak do toho dnes nastúpili, tak už fakt ničomu nerozumiem. Zrejme mali v noci silnú polúciu.

My sa traverzovo presunieme priamo pod „Viktorov“ hang a z neho zamierime rovno pod bránku. Miestami sme skoro aj firn objavili. Bránka vyzerá korektne. Súvislo vysnežená, trochu brodenia na nábehovom kuželi, netrvá to dlho a sme hore. Pekné, stiesnené, intímne, nie ako rozkysnuté Volovcoco sedlisko, proste niečo pre minimalistov. Ale druhá strana? Úfffff. Začínam chápať, prečo sa to chodí prioritne opačne. Vyťažím však zo situácie marketingové maximum a konečne mám argument zdôvodňujúci prítomnosť 30m 6mm špagátu a sedákov v ruksaku. Možno by stačili aj cepíny, chcelo by to ale viac skúsenosti. Kritické miesto je bez snehu, len ľad a skala, zjavne nad možnosti našich duralových škrabákov. Lano bude istota. Fix vidieť len na pár metroch, chvalabohu práve tam, kde skončila naša šnúra. Zlaníme teda horný komínik a ďalej už na cepínoch a predných hrotoch opatrne sklesáme až na akoby stále sa vzďaľujúce dno. Naozajstný zlatý klinec programu. Zhora je to dlhé a strmé. Zdola to nebude iné, len sa to zrejme lepšie vníma. Na spodku skontrolujem mačky. Chytili akýsi zvláštny priehyb.

Zvyšok už poznáte. Dračou dolinkou do Zlomísk, halušky s kofolou na Majlátke a stále bielou asfaltkou von z pohoria.   

22.3.2018, Smokovec - VSD - Zbojnícke chata - Studené sedlo - Východná Vysoká - Horná Kvetnica - Predná Gerlachovská lávka - Východné Batizovské sedlo - Paštrnákova priehyba - Batizovská dolina - Sedlo Pod Drúkom - Dolina Zlomísk - Popradské peso

23.3.2018, Popradske pleso - Mengusovská dolina - Sedlo nad Širokým žľabom - Mlynická dolina - Bystré sedlo - Furkotská dolina - Furkotské sedlo - Nefcerská dolina.- Vyšné Terianske sedlo - Nefcerské sedlo - Krátka (predvrchol) - Dolina Sucha voda. -  Sedlo nad Ostrým zárezom - Dolina Sucha voda - Sedielkový priechod - Furkotská dolina - Chata pod Soliskom. - Štrbské pleso

24.3.2018, Popradske pleso - Mengusovska dolina - Hincova kotlinka - Volovcove sedlo - Západná Volia štrbina - Kotlina Žabích plies - Dračia bránka - Dračia dolinka - Dolina Zlomísk - Popradské pleso - PP TŽV

Martin R.