Ako sme objavovali Valašsko poklusom

16.04.2023
ako-sme-objavovali-valassko-poklusom

Že by sme aj mohli niečo pobehať, keď sa má na veľkonočnú nedeľu vyčasiť, nie? Bola požiadavka budúceho bývalého kamaráta. Že dobre, súhlasil som a navrhol Malé Karpaty alebo niečo tam v subtrópoch, kde by mohlo byť po snehoch a dažďoch suchšie. Ale že nie, že on niečo bližšie nakliká, od Púchova na západ. Súhlasil som, a tým som spravil jednu obrovskú chybu, majúc iné povinnosti a zabudnúc na geologické pomery valašských Beskýd vo vražednej kombinácii s doterajším usmokleným počasím. Takže keď dorazil printscreen a gpx, len som jedno letmo pozrel, druhé hodil do hodín a viac neriešil. Jo, a ešte nastavil budík na 4:30, čo bola po nočnom čumení na záznam ženského Paris – Roubaix v telke ďalšia chyba. Ale posledná noc pred výkonom už nerozhoduje a aj toto treba na stovky natrénovať. Akurát som si neustlal na karimatke. Potom už som sa len snažil neprespať v rýchliku Púchov a následne si poklusať po okolí, lebo čakať na Valašský expres hodinu na stanici sa mi nechcelo. Aspoň som poslal páchateľovi pár provokačných sms, či už ráčil vstať. Potom sme sa polhodinku zohriali v rýchliku a za takmer jasného, takmer mrazivého rána začali klusať zo stanice Horní Lideč, čistučkí a voňavučkí. Ani bežecké návleky na boty som nebral, veď len necelých 50 km a na Valašsku sú fajné cesty... Takto nejako to malo vyzerať:

Ešte mi b.b.k. s trochou obavy predtým písal, či mi nebude vadiť viac asfaltu. Jasné, že nie, hlavne sa vyvenčiť a konečne po dlhšom čase v zahraničí. Joooj keby som vedel, ako sa potom budem na ten asfalt tešiť... No zatiaľ prvý cieľ = Střelná. Do nej to bolo po asfaltkách viac, ale aj sme naberali výškové metre po kadejakých bočných uličkách, lebo sme sa vraj snažili vyhnúť hlavnej ceste. Ale aj nejaké chalúpky boli, pekné lúky, výhľady, v lese celé sídlisko obrovských mravenísk a celkovo to dobré bolo, napriek troche čvachtania a nejakému malému blatku. Taká vlastivedná vychádzka:

Pod_lesom_hneď_takéto_romantikuš_zákutia.

V_lese_zase_celé_sídlisko_megamravenísk.

V Střelnej odbočka doľava na červenú, asfalt sa zmenil na šotolinu a výhľady sa rozšírili. Ale najmä vpredu pod lesom sa už črtala „turistická zvonička“ a nielen ona. Celá turistická infraštruktúra okolo nej - ako sme zistili, keď sme tam došli. Aj živého zlatého bažanta tam chovajú! Domácim dole v dedine sa dodatočne ospravedlňujem za môjho b.b.k., ktorý (podľa pokynov na tabuli) si nemohol len skromne zazvoniť, ale narobil taký rachot, že zvon skoro urval. Táto mládež nevychovaná!

Takáto.

Lenže potom to začalo – cesty lesmi cez Čubův kopec sú obyčajné zvážnice, v túto ročnú dobu neobyčajne zablatené. Ešte že aj čiastočne zasnežené a ešte sme sa poctivo vyhýbali a kľučkovali, takže dalo sa, lenže to bolo také prvé, malé varovanie. Ale rozhľadňa dojem napravila a onedlho sme sa už vynorili na lúkach nad Francovou Lhotou a Valašskou Senicou.

Sme si naivne mysleli, že na lúkach blato očistíme, ale tráva ešte riedka, podklad primrznutý a voda na ňom stála dobre, aj blatko dobre lepilo. Aspoň že zase rozhľady, koníky, modro nad hlavou, no krásne predjarie. V strede lúk stará (asi) hruška, ako vystrihnutá z Lazovej stovky, len zachovalejšia. Na hornom okraji lúk asfaltka ku chate Antarik a naokolo veľmi pekne – najprv ďalšia kaplička a za ňou na zelenej lúke zopár solitérnych borovíc.

...miestami_ako_v_parku._

Pred Antarikom stále sedí pod strieškou Sri Chinmoy s kamenným výrazom (doslova), tak sme sa odtiaľ radšej rýchlo pratali. Neviem si pomôcť, ale je tam nejaká divná atmosféra... Potom asfalt nadlho skončil (to bolo sľubov...), zato pribúdalo snehu. Alebo skôr také tie mokré biele ho...á. Až hore na Makytu (vraj najväčšiu rezerváciu v Javorníkoch). Ale príjemné, mierne, kluskavé stúpanie čoraz divokejším lesom. A hore aj vynárajúce sa spomienky na Javornícku stovku a jej morálové, predzáverečné úseky, tadeto vedúce.

Pri_chate_Antarik_úplne_iný_typ_turistickej_„vybavenosti“...

Makyta je sranda kopec – prístup k nemu je mierny, len záver z každej strany strmý. Tak sme otestovali priľnavosť maratóniek na tom snehoblate smerom dole po červenej, a potom už sme rýchlo zbiehali (až na výnimky) fádnymi hospodárskymi lesmi smerom k Pulčínskym skalám. Nejako veľa preliezačiek bolo cestou, počasie sa tu zjavne v zime vyblblo. Blatisté zvážnice dominovali, len miestami suché chodníky. Výnimkou z lesa je tu len vyhliadka Butorky a lúky pod ňou.

Ako cesta pod nohami pevnela a schla skrz tony šotoliny, a neskôr kamenela výbežkami prvých skaliek, stretali sme čoraz viac rodinných výletníkov, ktorí sa v tých bahienkach pod nohami s radosťou rochnili, a dokonca aj na bajkoch vozili. No dobre, každý má svoj vkus. Alebo keď vyjde počasie, sú sviatky a na okolí nie je nič lepšie? Každopádne bol to znak, že sa blížime k jednému z najsvetlejších bodov programu – ešte že organizátorovi výletu napadlo potiahnuť trasu po miestnych atrakciách. Tak sme sa aj my povrteli po krásnych Pulčínskych skalách a skotúľali sa dole do Lidečka. Záver poriadne asfaltový, konečne :-) Ale aj dáke studničky cestou, keby niekto potreboval.

Cestou_sú_dve_studničky_s_fajnou_vodou.

Pár stoviek metrov po hlavnej, odbočka a ďalšie parádne skaly, tentokrát Čertove. A chodníčok prepekný pomedzi ich vežičky. Super zážitok, ale to bol predposledný pozitívny pre ten deň. Potom sme nabehli na zvážnicu, nekonečne do kopca a stále rozblatenejšiu. Aj tu sa húfne promenádovali nedeľní výletníci ako po najkrajšom tatranskom chodníku – že sa im to chcelo... Ako ubúdalo ľudí, pribúdalo blata, aj dole kopcom. A nie a nie aby to skončilo a aby sme už z toho lesa vyliezli. Pritom dole presvitali lúky. Neviem, prečo som doma nadobudol dojem, že tento záver pôjdeme väčšinou po lúkach. A kiláky sa dáko vliekli a čas do odchodu vlaku naopak letel podozrivo rýchlo. Už sme sa moc ani nesnažili blatu vyhýbať, iné sme už mali priority. Odbočku na horné Lačnovské skaly už sme ignorovali, stačili nám tie menšie, nižšie pri chodníku.

Ako sme sa konečne z lesa vynorili na hornom konci Lačnova, smerovník ukázal na stanicu päť kilákov a hodinky pol hodinu do odchodu vlaku - vedeli sme, že to bude boj! Aj keď po asfalte, aj keď z kopca. Tak žiadne kochačky krajinoobrazné, aj tak sa už dávno zatiahlo a bolo dosť sivo v okolí. Ani v tých rybníkoch dole sme nohy nezmočili, ani do krčmy nestihli kofolou výlet zaliať... Len nejaký supermoderný agropodnik na zákrute sme zaregistrovali a nula áut cestou. Takže márny bol aj zámer niečo si stopnúť. Ale na cesťáčiku sa sem prísť povoziť, to by boloooo!

Posledný pozitívny zážitok bol samozrejme ten, ako sme super načasovali príchod ku vlaku, ktorý tam už stál a sa (našťastie) aj s nami po dvoch minútach pohol. Stepovať na peróne ďalšie dve hodiny sa nám teda nechcelo vôbec, preto sme tých posledných zo päť kilákov valili ako besní. Dobrý tempový tréning, až blato lietalo od podrážok do vysoka. Aj to treba niekedy, ale teda po 46 kilákoch to takto o vlas stihnúť, to je iné umenie...

Ale spokojnosť, aj keď navzdory zámeru pohodovo pokluskať ma vo vlaku poriadne vyplo a nohy doma tuhé ako polená, ale zase potrénovali sme cieľové šprinty desaťkilometrové - a to sa na stovky hodí, pri bojoch o umiestnenie v piatej desiatke, či kde :-) Takže vďaka b.b.k. za výber trasy, po dažďoch vrelo neodporúčam a sľubujem, že jeho úchylné nápady nabudúce budem pozornejšie korigovať :-)

Rišo Pouš

Fotky Ako sme objavovali Valašsko poklusom

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri