Behoturistický tréning pod Hnilickou Kýčerou

Aj do trailovej sezóny treba pomaly telo prebudiť, tak som využil domáce ihrisko a týždenník na vlak, vyskočil z osobáku v Príbovciach a našteloval sa tak, aby som sa po nejakých štyroch hodinách ďalším osobákom mohol vrátiť domov. Jednoduchý plán bol taký, že po fajných, mäkkých lúkach sa dostať do podhoria Malej Fatry, obehnúť kolečko po lesných cestách krížom cez zaspávajúce lyžiarske stredisko vo Valčianskej doline, popri partizánskych bunkroch (kde som v živote nebol) a s otočkou niekde pod Hnilickou Kýčerou sa po druhej strane bočného hrebienka vrátiť nazad, pokiaľ možno inými cestami. V podstate to aj vyšlo, ešte som vo vyšších polohách aj boty dobre opral v čerstvom, mokrom snehu. Vydalo to na pohodových 30 km, gpx je hore, návod nižšie a stravovacia mapa tu:

Na úvod teda cezpoľák cez Benice a poza Valču - príjemné, trávou kryté cesty, alebo suchá šotolina. Fotozastávka pri lavičke na hrbe nad dedinou, s výhľadom na zadekované pohorie, ku ktorému som smeroval.

Ešte trochu „popripoľák“, lebo je tam poorané, ale popri tom sa dá pekne po trávach až dole do Slovianskej doliny a od domov na jej dne strmo hore na lúky západne od Valče. Jednoduché, z diaľky viditeľné a prehľadné.

Popod les pohodlne smerom na západ, v ústrety stredisku. To je síce za lesom, no vedie tam cezeň príjemná cesta.

Trochu mokro bolo síce na zvyškoch snehu, ako som križoval zjazdovky, ale potom v lese zas veľmi príjemná (to znamená aktuálne traktormi nerozbahnená) lesná cesta, až kým som sa nenapojil na žltú značku.

Naopak na žltej akurát ťažili, tak blato a bordel pod nohami, ale našťastie takto len krátko. Potom strmý, no pekný cik – cak chodník až k bunkrom. Stále po suchu, ale nemalo to tak ostať.

Bunkre dva, pekne udržiavané, poobzeral som, pošmejdil po okolí, ale okrem hrnca so zamrznutou vodou nikde nič, tak som pokračoval. A sranda, že hneď nad bunkrami zrazu v lese sneh. Akoby uťal, také ostré rozhranie.

A snehu už s výškou len pribúdalo, tak začalo to pranie maratóniek. Ale bol ten sneh taký príjemne vlhko-lepkavý, netlačil sa mi moc dnu. Napojil som sa na neoficiálny, ale parádne značený „chodník Lyžod“ na Hnilickú Kýčeru Normálne sú tam také oranžové šípky, imitujúce oficiálne turistické značenie. A okolo zimná rozprávka.

Na vyššom poschodí chodník križuje ďalšia zvážnica, dal som sa po nej doľava, aby som po chvíli vybehol z lesa do ďalšej zimnej rozprávky na veľkých lúkach nad Slovianskou dolinou. Tam aj pekné preveje a keď ešte aj slnko vyšlo, no krása!

A návrat – dole lúkou zo dve serpentínky a po lesnej ceste smer východ. Pretože som bol na južnom svahu, miestami to čerstvé, biele a mokré aj dosť husto zo stromov pršalo. Nevadilo.

Uzavrel som malý okruh a nasledoval čím nižšie, tým suchší zostup k hornej stanici sedačky, po žltej, už po tej oficiálnej. Na záver po pekných lúkach, v ústrety Veľkej Fatre na druhej strane kotliny.

Od sedačky doprava, preč zo žltej, aby som po širokých, bajkpozitívnych cestách zliezol k rybochovu na dne Slovianskej doliny. Výhľady najmä cez rúbaniská a najmä na juh - no vykosené je to tam teda poriadne!

Po dne kúsok asfaltu, ale len popri tom rybárstve. Vstup do lesa na druhom brehu síce rozpačitý, lebo podklad na drevosklade poriadne rozmixovaný, ale potom jemne stúpajúca a lístím vystlaná cesta, až nad Kláštor, zas na lúky, k tej veľkej imitácii bicykla na vrchole cyklotrasy.

No a odtiaľ ešte kúsok jemne do kopca a potom dlhooooo z kopca, najprv lesom, potom po lúkach, až na okraj Valče, kde som pod lavičkou na tom hrbe uzavrel okruh a cestou na stanicu cielene spomaľoval, aby som tam potom pridlho nestepoval.

Celkom mi to vyšlo, vlak mal ísť o dákych 10 minút. Bolo to príjemné, jednoduché. Akurát, že staničná krčma bola zas zavretá, nedoprial som telu prvú sezónnu, povýkonovú, kofolovú odmenu. Ale veď to vlastne ani výkon nebol a hádam nejaké príležitosti ešte budú.

Rišo Pouš