Bežkársky masaker v Štiavnických vrchoch

Najomylnejšia inštitúcia na svete predpovedá na víkend malý zázrak. Vraj slnečno a mrazivo. Rozhodnem sa opäť raz im uveriť a špekulujem, čo podniknem. Alternatívy sú dve - bežky alebo pešky? Dilemu vyrieši kamarát, ktorý mi pošle správu v znení: Štiavnické vrchy na bežkách. Je rozhodnuté. Aj keď po zistení presnej trasy ostávam trochu na pochybách. Sedlo Červená studňa - Paradajs - Tanád - sedlo Peciny - Počúvadlo - Sitno - Ilija - Banská Štiavnica. Išli sme tadiaľ minulé leto počas diaľkového pochodu a na bežky sa mi to veľmi nezdalo. No, veď sa uvidí.
 

A vidí sa už ráno. Predpoveď počasia zase nevyšla, všetko je pod mrakom, mráz len veľmi decentný. Do sedla Červená studňa vybehneme ľahko a bezbolestne - autobusom. Zaspomínam si na leto, keď sme tu skapíňali v 35-stupňových horúčavách bez vody... Teraz tu naberáme trochu rozumov od miestnych, vraj traverzy sú upravené a prebehnuté skútrom, hrebeň je v panenskom stave. 
 

A tak štartujeme len tak naverímboha, najprv po prešlapanej luxusnej stope a hľadáme odbočku na Paradajs. Samozrejme ju minieme. Prvý kufor po ani nie polhodine, slušné! Keď sa trochu zorientujeme, skúšame to z opačnej strany, už mimo stopy. Prekľučkujeme pomedzi stromy a prvé výhľady nás uistia, že sme správne. Z vrcholu celkom fajn rozhľad, len to plánované Sitno sa zdá byť akosi ďaleko. Ďalej už pokračujeme hrebeňom. Prvý krátky zjazd z Paradajsu je v znamení prvých papuliakov, ale do mäkkého prašanu zatiaľ padáme s radosťou. Na Tanád smer jasný, väčšinou však hustým lesom a strmým svahom. Bežky poponášame viac v rukách, ako tlačíme nohami. Aj zostup je podobný, opäť obúvame až pri hornej stanici lanovky v Salamandra resorte. Ďalej kľučkujeme hore-dole po hrebeni, opäť trochu kufrujeme a nakoniec to popod Kanderku šibneme po modrej zvážnici do sedla Pleso. Odtiaľ do sedla Peciny nám trocha zmrzne úsmev, ale nie viac ako je primrznutá cesta okolo chát. Na tom ľade je to krutý píling pre šupiny. Ale potom balada. Zahajujeme off-road po okolitých lúkach smerom k Sitnu. Konečne terén na ukážkový bežkársky krok, panenský sneh a mierne zjazdy.     Radosť však dočasne končí v sedle Krížna, odkiaľ hodláme po modrej zdolať najvyšší bod dnešného programu. Terén sa krátko po nástupe podozrivo dvíha a prichádza na rad stromčekovanie. Úmorné, nekonečné, bez prestávky. Dokonca aj šupiny mažeme v nádeji jednoduchšieho postupu. Našťastie po pol hodine sa sklon zjemní a na Tatársku lúku už prichádzame rezkejšie. Odtiaľ na vrchol však bežky treba opäť niesť, ide sa po schodoch ako do neba. Na vyhliadke sa už aj začíname cítiť ako v nebi - dokonca nás osvieti aj to sľubované slnko. Pri rozhľadni si dávame neskorý obed a "vrcholovô" a psychicky sa pripravujeme na 7,5 kilometrový zjazd do Ilije. Poniektorí sa naň dokonca tešia, šialenci!
 

Na našu smolu je asfaltka prebehnutá ratrakom, sneh rozmlátený na hrudy a tie zamrznuté na kosť. Ideál pre bežky. Cítim v kostiach, že to bude pre mňa boj (a to ešte netuším, ako to v kostiach budem cítiť na konci zjazdu!). Definitívne prestávam fotiť a ani druhí už nefotia mňa. Vraj mám takú širokú stopu, že ani širokouhlý objektív na to nestačí :o) V snahe ubrzdiť v zamrznutej ratrakovej koľaji sa mi z úst derú najprv polodivé výkriky, po asi 45.-tom páde už len nepublikovateľné nadávky. V Iliji som už takmer bez energie a bez hlasu. Všeobecnú náladu tu však pozdvihnú miestne zabíjačkové hody a keby sa tak rýchlo nestmievalo, sedíme tam dodnes. No do Štiavnice ešte treba zamakať, tak sa dvíhame na odchod. Do kopca z Ilije vyšliapeme asfaltkou pešo, hore poslednýkrát nasadzujeme bežky a pohodovým terénom naprieč lúkami prerážame stopu do Banskej Štiavnice. Do mesta schádzame spokojní a unavení zarovno s tmou...


Text: Jana Jaraba
Foto: Jaraba a Renča