Čertovou dolinou na Fabovu hoľu, so zbojníkom Surovcom

Sedlo Zbojská – Čertova dolina – Kučelach – Fabova hoľa – Pohronská Polhora. Zbojnícka skupina Jakuba Surovca operovala v okolí ani nie dva roky (1739-40), a aká je z toho legenda! Hlavne pre turistiku využiteľná, takže som tiež využil Náučný chodník Jakuba Surovca, na úvod. Je to atraktívny okruh cez krásnu, divokú Čertovu dolinu, so začiatkom aj koncom v sedle Zbojská, takže som naň naskočil priamo z autobusu. Nebol som tu už takmer 15 rokov, takže som často porovnával (starý report TU ). Miestne chodníky tu boli kedysi značené symbolom skrížených valašiek, ale najmä „turistická infraštruktúra“ odvtedy skvalitnela, rozrástla sa a kedysi zabudnuté horské sedlo poriadne ožíva najmä počas víkendov. Aj tentokrát som si ranný začiatok toho frmolu vychutnal z protisvahu, kde od r. 2016 stojí štýlová rozhľadňa a socha zbojníka, a ponoril som sa do lesa pod kopcom Remetisko.

Chodník najskôr strmo klesá do doliny bralnatým lesom a okolo malej jaskyne, potom po lesnej ceste podchádza asfaltku a tam začína divočina – lebo vedie pralesovitým interiérom prírodnej rezervácie Čertova dolina. Ešte strmá odbočka k Čertovej jaskyni a po návrate dole k potoku čaká to najlepšie. Zatiaľ to tam vyzeralo takto:

To naj je parádna tiesňava, ktorú tu vo vápencoch vyrezal potok Furmanec. Kedysi bol aj problém tade prejsť, najmä kvôli haldám naplaveného dreva, od r. 2020 sú tam ale na štyroch úsekoch laná a stúpačky. Priechodnosť aj teraz asi trochu závisí od množstva vody v potoku, ale väčšinou jej nie je veľa.

Z dna tiesňavy vedie strmý chodník hore lesom a do úplne iného sveta – na ohradené pasienky sedla Zbojská, kde sa mení na pohodlnú cestu, končiacu pri známom salaši. Teda už pri celom sídlisku dreveníc, lebo je tu toho viac.

Aby ma náhodou v krčme neozbíjali, zamieril som si to hneď preč, ponad rybník, po cyklotrase, smerom k červenej značke Rudnej magistrály, najkratšou cestou na Fabovu hoľu. Hnusná budova bývalej vojenskej strelnice sa zmenila na štýlovú chatu, ruch z cesty utíchal za chrbtom a trávnatú cestu Kučelašskou dolinou už nešpatí intenzívna drevoťažba. Cestou je aj upravený prameň – oplatí sa osviežiť pred strmým výstupom.

Od osady Kučelach značka prechádza z pohodlnej cesty na poriadne strmý chodník. Oplatí sa z neho ešte uhnúť za parádnym výhľadom - k najvyššie položenej chalupe osady. Potom je chodník už stále menej strmý a vedie rôznymi „podobami“ lesa, spamätávajúceho sa po vetrovej a lykožrútovej kalamite. Pod nohami preto často malinčie a hustá tráva, nad hlavou jarabiny a brezy, za mokra sa tu dajú dobre oprať topánky.

Hrebeň Fabovej hole, to je rezervácia, čiže naozaj nádherná, neuprataná divočina starých stojacich aj ležiacich suchárov v čerstvej zeleni nového porastu. Chodník tým chaosom kľučkuje, občas neviditeľný, ale značenie je perfektné. Aj keď je to takmer najvyšší bod Slovenského rudohoria (1439 m), výhľady žiadne. Len na jednom mieste na zostupe – cez hrebeň Nízkych Tatier k Vysokým.

Potom už pre niekoho trochu nuda – najprv krátko a strmo dole tmavou, rovnovekou smrečinou, potom dlho rovno po lesnej ceste. Ale doprava z tej cesty priehľady do vnútra pralesa, doľava cez rúbaniská na Veporské aj Stolické vrchy a cesta pekná, zatrávnená.

Samozrejme, ako končí rezervácia, modrá značka na križovatke Lešník vbieha do lesohospodárskej reality Ale aj začína strmšie klesať. Výhodou rúbanísk sú panorámy oboch Veprov a ich matky Poľany.

Na „nižšom poschodí“, na križovatke Ždiarik, ešte láka odbočka doľava, k malej horskej samote, ale najmä značka už klesá krajším, zachovalejším zmiešaným lesom. Pre spestrenie je cestou ešte jedna strmá lúka s vynovenou kolibou.

Záver – to je už len asfaltovanie z ústia Gajdošovej doliny až na stanicu v Polhore. Ale príjemné, pomedzi lúky a remízky. Celkovo to má takto asi 20 km, takže fajn výlet najmä na pekné jesenné dni, keď sa príroda naplno vyfarbí, muchy neotravujú a v tiesňave nie je veľa vody. Takže možno len odporúčať :-)

Rišo Pouš