Corn da Camp 3232m. Solo aber free východným hrebeňom

 Švajčiarska dolina Val di Camp je vlastne akýmsi pokračovaním legendárnej bajkovej talianskej Val Violy. Okrem krásnej bajkovej trasy je táto dolina zaujímavá aj dvomi úžasnými jazerami. Lago Saoseo je považované za jedno z najkrajších jazier v celých Alpách. Lago Viola v kráse veľmi nezaostáva.

Na túto nádheru dozerajú do výšky sa týčiace končiare z ktorých je asi najväčšou dominantou Corn da Camp vysoký 3232 metrov. 

Na výlet vyrážam o pol jedenástej z parkoviska Sfazú (1630m.) Najprv idem na bajku po štrkovej ceste mierne stúpajúcou dolinou. Je to príjemný spôsob ako sa dostať rýchlo a pohodlne ku chate Saoseo (1993m.) a samozrejme geniálny je na tom potom ten návrat ku autu :)

Potom, čo som si tu minule vybehol hrebeňom 3b na kopček Murasciola tak som sa dnes rozhodol vystúpiť na dominantu celej doliny - Corn da Camp. Tento kopček sme si napozerali s Mirom počas našej zimnej okružnej túry. Viem si približne predstaviť ako vyzerá normálka. Práve preto mám so sebou čakan a mačence na tenisky.

Beriem si však so sebou aj lezečky, mojím cieľom totiž nie je vystúpiť na vrchol normálkou ale východným hrebeňom o obtiažnosti 4a. Viac informácií sa mi získať nepodarilo, akurát to, že je to vďačná alpská hrebeňová túra. Pre úplnú istotu mám so sebou ešte 30 metrovú šnúrku, pretekovú sedačku a nejaké smyčky a kýblik na zlanenie.

Na chate Saoseo si dám ešte malé občerstvenie, bajk opriem o stojan na bicykle a vyrážam smerom hore. Hrebeň je viditeľný z diaľky, moc ma ani nevyvedie z miery, keď zakrátko opustím značkovaný chodník. Odteraz sa už budem riadiť len vlastným orientačným zmyslom, predieram sa čučoriedkami a lesným porastom. Smerujem na trávnatý hrebeň.

Nad hranicou lesa už je všetko jasné a ja stúpam prevažne strmým trávnatým svahom. Postupne skál pribúda, trávy je menej. Až vychádzam na hrebeň, kde už je iba skala. Nasleduje ľahké lezenie. Neustále hľadanie cesty. Občas trošku niečo obleziem z ľavej strany hrebeňa. Prichádzam do výrazného sedla, ktoré je dobre vidieť už pri pohľade zdola. Pri pohľade nato, čo ma čaká dávam batoh dole a dávam si sedačku a obúvam lezečky.

Nikde nie sú žiadne stopy po lezení, cestu si vyberám sám, nepomáhajú mi skalní mužíci ani žiadne oblezené miesta. Tento hrebeň asi nepatrí medzi tie najnavštevovanejšie.

Zo sedla postupujem opatrne. Starostlivo si vyberám trasu a pri lezení si zároveň všímam terén aby som sa vedel prípadne vrátiť nazad. Zo sedla, kde som obul lezečky je to na vrchol ešte neuveriteľne dlho. Neustále hľadanie najlepšej trasy a lezenie na istotu si vyžaduje maximálnu koncentráciu. Najťažšie miesto je exponovaný ostrý hrebeň, objavujem skobu, jedinú počas dnešnej túry. 

 Záver hrebeňa si už vychutnávam krásne trojkové lezenie, stres opadol, ešte vrcholový hrebeň a vyššie už sa nedá... som na vrchole. Vychutnávam výhľady. Je trochu pod mrakom obyvy z dažďa ma už tiež netrápia. Zostup je pre mňa tiež čiastočne neznámy ale dá sa. Pri vstupe na ľadovec si obúvam mačky na tenisky, do ruky beriem čakan a strmý okraj schádzam dole opatrne. Po chvíli sa ľadovec zmierňuje a ja viem že obtiažnosti dnešnej túry sa skončili.

Čaká ma ešte prechod po suti, kde sa každý kameň podo mnou pohne. Stará dobrá tatranská suť, pomyslím si. Tá je hotová autostráda oproti tomuto. Schádzam do doliny a o štvrtej prichádzam poklusom na chatu Saoseo. Celé kolečko z chaty na chatu mi trvalo niečo málo cez 5 hodín. Vychutnávam si podvečerný kľud v na terase pred chatou. Nohy už nebudem viac dnes trápiť. Vonku ma čaká opretý bajk.

Martin Bartoň