Crna Gora turisticky: Bobotov Kuk

Najvyšší kopec pohoria a národného parku Durmitor má 2523 m, ale veľmi nedominuje okolitej krajine, lebo nižších dvojtisícoviek je okolo neho viac ako dosť a viaceré sú také „solitérnejšie“. Pri pohľade zdola je to skôr najvýraznejší brdok v hrebeni väčšieho masívu. Je samozrejme z druhohorného, bieleho vápenca, je súčasťou rozľahlého Dinárskeho horského systému, je samozrejme takmer holý, len s ostrovčekmi tráv a kvetov, lesy na jeho severnom úpätí dosahujú asi do 1700 m a nad nimi kosodrevina do 2200 m. V horúcom balkánskom lete sú to myslím dosť dôležité údaje pre turistu. Ešte dôležitejším faktom je nedostatok vody – z turistických chodníkov je síce pár krátkych, značených odbočiek k prameňom, ale najmä koncom leta bez garancie. Chodníky sú však aj v náročnejšom teréne výborne vyznačené, hlavne sú ale neskutočne panoramatické – za každým horizontom sa otvorí iný pohľad. My sme to vzali (koncom augusta) jednosmerne, z juhu na sever, zo sedla Sedlo (1907 m), kam nás po úzkej asfaltke vyviezol zo Žabljaku autobus, cez vrchol dole k Crnomu jezeru, s malou zachádzkou cez nádhernú ľadovú jaskyňu (Ledena pečina). Bolo treba potom ešte samozrejme dopešovať od jazera do Žabljaka, takže dokopy to bolo asi 20 km:

Výstup je strmý, ale nie veľmi technicky náročný. Zopár úsekov, kde treba zapojiť ruky alebo sa podržať lana, je len na začiatku a tesne pod vrcholom. Celé to začína výživne, strmo do výraznej priehyby na západnom okraji masívu Uvita greda (2199 m), pod ktorou je prvých pár metrov oceľového lana a ktorú zo štartu v Sedle vidno na horizonte ako prvý výrazný cieľ. Ráno to išlo ešte v príjemnom tieni:

Nasleduje príjemné hore – dolu, okrem kameňov aj po hline a trávach, pomedzi početné krasové mikrotvary. Vpredu vpravo pohľadom dominuje zubatý hrebeň Zupci. Chodník keď ho obíde od severozápadu, sklesá pomedzi balvany ku plesu Zeleni vir (koncom leta bez vody) a ide sa do semifinále. Vysoko hore už trčí vrchol Bobotovho kuku. Na fotke sa približujeme k hrebeňu Zupci:

Semifinále preto, lebo na profile vyzerá stúpanie na vrchol ako súvislé, ale približne v dvoch tretinách strmého výstupu od plesa je cieľom ďalšie sedlo Velika Previja (2345 m). Z hrboľatých serpentín pod ním sú parádne výhľady na juh, zo sedla samotného zas na sever smerom k Žabljaku. Zo sedla vedie potom na vrchol chodník, ktorým sa treba aj vrátiť. Sedlo je široké, trávnaté a fajne tam prefukuje:

Takže finále: najprv krátky a relatívne pohodlný traverz popod skalné steny, potom horizontík s výhľadom na druhú stranu, do kotliny plesa Veliko Škrčko Jezero a záverečný, najstrmší, najtechnickejší, aj lanami niekde poistený výšvih po skalách na vrchol. Potom už kruhové výhľady od vrcholovej schránky, polepenej nálepkami tak, že ani jej farbu nevidno.

Po návrate dolu, do sedla Velika Previja, náš ďalší postup smer Crno Jezero začína strmým zostupom po balvanoch a hrubých sutinách do rozľahlej a poriadne členitej krasovej kotliny. Aj tu sa dajú vychutnávať panorámy okolitých štítov nad hlavou, ako aj krasové mikrotvary pod nohami. Nezostupujeme však až na dno, odbočujeme ešte doľava, do strmého stúpania smerom ku spomínanej ľadovej jaskyni.

Zachádzka sa oplatí, jaskyňa je veľkolepá. Zostup do nej je síce trochu komplikovanejší, najmä v spodnej časti, kde je svah pod špinavým ľadom, ale popri stene natiahnuté lano pomôže. Ruky od blata si umývame v mláke priamo na ľadovom dne jaskyne. Aj na konci leta tam stoja početné ľadové stalagmity a visí tam parádny ľadopád. A to osvieženie studeným vzduchom v strede horúceho dňa je na nezaplatenie!

Ešte jeden strmší cikcak zostup k živému salašu Lokvice s koňmi a ovcami, voľne rozhodenými po okolí. Majiteľ tam vraj v lete býva a pre turistov vynáša hore pivo v plechoviciach (4 Eurá za jednu tuším pýtal?). Potom už sa stále častejšie objavujú stromy a teda aj tieň, čo je fajn, ako teplota s poklesom výšky rastie. Ale zostup nie je súvislý, najskôr je to ešte také trochu hore – dole, ako treba prekonať pár prahov a okrajov malých kotliniek. Potom už dlhý zostup pokrúteným, hustým zmiešaným lesom k jazeru a v ňom také kúpanie, že ažžžžžžžžžž!

Rišo Pouš