Ferratou Bolver Lugli na Vezzanu

Pale di San Martino (alebo tiež Dolomiti di Pala) je podľa rozlohy najväčšou horskou skupinou Dolomitov. Charakteristické sú pre ňu strmé skalné veže a steny, no i nehostinná rozľahlá skalná planina Altopiano delle Pale di San Martino. A nad tým všetkým sa vyníma najvyšší vrch Cima della Vezzana s výškou 3192 mnm. Možností, ako sa dostať na jej vrchol, je viacero. Jednou z najkratších a asi aj najkrajších je trasa zo sedla Passo Rolle s využitím ferraty Bolver Lugli (C).

Ráno ešte za tmy parkujeme auto na malom bezplatnom parkovisku Malga Fosse di Sopra pod sedlom Passo Rolle. Kým zbalíme veci a preberieme ospalé telá, začína sa brieždiť. Zahrievacím tempom vyrážame chodníkom č. 712 k nástupu na ferratu. Prevýšenia tu nie sú nejaké veľké, skôr také akurát na zahriatie telového obehu. Jediným výživnejším miestom je stúpanie od potoka na hrebienok Crode Rosse. Pod nástupom sme už za slnka a užívame si výhľady hlavne na protiľahlé vŕšky aj pusto pôsobiacu skalnú planinu. Nástup do ferraty je označený oceľovou tabuľou s venovaním rodine, ktorá jej výstavbu financovala (odtiaľ aj jej názov). Vyťahujeme ferratovú výbavu a vyrážame v ústrety zážitkom.

Via ferrata Bolver Lugli začína pozvoľna pár metrami lana a dlhším choďákom pod mohutnú stenu. Postupne pribúdajú kontinuálne zaistené úseky. Obtiažnosťou je prevažne ľahká, väčšina úsekov sa pohybuje na stupnici A až B, len jeden krátky úsek pod výrazným balkónom je označený ako ťažší (C). V takmer celej dĺžke sa dá liezť aj bez pridŕžania sa oceľového lana a pre niekoho to môže byť zaujímavá výzva na spestrenie výstupu. Nachádza sa tu aj veľa oddychových a fotogenických pasáží, luxusné výhľady sú za dobrého počasia samozrejmosťou. Istiace prvky ferraty sú vo výbornom stave. V roku 2016 údajne prebehla jej posledná rekonštrukcia a badať to aj na spôsobe vyhotovenia (kratšie úseky medzi kotvením), či použití modernejších ferratových prvkov (gumové tlmiace kužele v kolmých pasážach). Ferrata končí v úctyhodnej výške takmer 3000 metrov vo svahoch ikonickej veže Cimon della Pala, len pár stoviek metrov od bivaku Fiamme Gialle. Pri bivaku oddychujeme, vstrebávame neokukané výhľady a premiešavame medzi sebou proviant.

Odtiaľto už vidieť masív Vezzany, ale aj celkom nepríjemný terén vedúci k nej. Najskôr je potrebné naklesať do sedla Passo del Travignolo a potom opätovne vystúpať strmým suťovo-snehovým svahom do bezmenného sedielka pod Il Nuvolo. Neviem sa rozhodnúť, či je pre mňa nepríjemnejšie stúpať v pohyblivej suti alebo v rozmočenej vrstve snehu bez mačiek. V sedielku sa nám otvárajú neskutočné výhľady na druhú stranu smerom k Agneru. Potom už stúpame priamo hrebeňom na vrchol. Spočiatku prekonávame niekoľko snehových polí, neskôr sa svah zmení na výraznú hranu, kde na ľavoboku padá takmer kolmá, niekoľko stoviek metrov vysoká stena. Práve pre túto stenu je Vezzana vyhľadávaným cieľom base-jumperov. Z východnej strany vrcholový hrebeň nie je až taký exponovaný, no pre zmenu je primrznutý pod vrstvou snehu. Treba kráčať opatrne. Vrchol Cima della Vezzana je čerešničkou na torte. Síce len nenápadný provizórny kríž a drobná soška Madony, no k tomu nekonečný výhľad na tisícky ďalších potenciálnych cieľov, klimatická pohoda a skvelá partia... Toto proste môžem!

Do cieľa však ešte ďaleko, treba vyraziť. Dole schádzame tou istou trasou až do sedla Travignolo. Cestou mi obočie nadvihnú dvaja cyklisti pod Il Nuvolo. Ako? Prečo? Načo? Jedine teleport mi prichádza ako zmysluplná odpoveď. Ale ľudia sú dnes pre originálnu fotku schopní vyplodiť onakvejšie nápady. Po krátkom pokuse zísť v sedle kombináciu strmej suti so snehom berú radšej bicykle na chrbát. Úprimne ich ľutujem. Zostup dolinou Val dei Cantoni chodníkom č. 716 je dosť nepríjemný aj bez takejto oštary na chrbte. Nachádza sa tu všetko - snehové polia, suť, aj zaistené skalné úseky.

Po dosiahnutí sedla Passo Bettega prichádza dilema. Pôvodný chodník pokračuje strmo do doliny, no teraz je tu zákazová tabuľka a značka nás posiela do traverzu ku chate Giovanni Pedrotti. Je už pokročilá poobedná doba a táto zachádzka nám akosi nezapadá do časového plánu. Rozhodujeme sa preto zákaz ignorovať a risknúť, že starý chodník možno nebude prechodný. Zo začiatku je to zostup nepohodlným rozsypaným svahom, postupne pribúdajú skalné terasy. Terén sa priostruje. V jednom exponovanom traverze je ponechané pofidérne oceľové lano. Jednotlivé vlákna z neho trčia na všetky strany ako dikobraz, ale aj tak sme zaň vďační. Dúfam, že nič horšie nás už nepostretne, no na záver ešte prekvapí niekoľko metrov kolmého zliezania. Našťastie aj tu objavujeme staré železo a bez ujmy sa dostávame opäť na značený chodník. Máme viac šťastia ako rozumu.

Sme opäť na chodníku č. 712, ktorým sme ráno stúpali pod ferratu. Slnko už zapadlo a zvyškové svetlo maľuje oblohu do ružova a skalné steny do sýtej oranžovej. Neskutočné scenérie! V dolinách sa pomaličky rozsvecujú svetlá a ani nás neminie nutnosť vytiahnuť čelovky. Za tmy prichádzame naspäť k autu pod Passo Rolle. Na posledných metroch už môžeme smelo hodnotiť. Výlet na Vezzanu je určite jedným z TOP, ktoré Dolomity ponúkajú. Výhľadmi počnúc, primeranou náročnosťou, rôznorodosťou krajiny a nepochopiteľnou ľudoprázdnosťou končiac.

Jaraba