Flochová zo severu

Najvyšší kopec Kremnických vrchov (1316 m) je excentricky vystrčený na ich severný okraj, bez výraznej vyhliadky, lebo je celý pod lesom, takže nič moc? Vôbec nie  - kto chce vidieť poriadnu lesnú divočinu, má kam ísť. Aj keď okolo nej zúri lesohospodárska realita. Tri značky vedú hore zo severu, z hlavnej cesty medzi Turčianskymi Teplicami a Banskou Bystricou: červená priamo zo Šturca, modrá od hotela Bartoška (moja zostupovka) a zelená z ústia Čiernej doliny, ktorou som šiel hore. Len ako sa k nim dostať, keď už ani tie vlaky na Čremošnom nestoja? Autom ísť a zokruhovať to po krajnici? No fuj... Dal som si to predsa vlakom, ale z/do Teplíc s tým, že úvod a záver som trochu improvizoval po zvážniciach. Nech si neodvykám od reality...

Na začiatok som sa teda potreboval dostať do ústia Čiernej doliny. Z Teplíc tam síce vedie zelená, ale tú poznám, tak som išiel preskúmať alternatívu – Multifunkčnú Greenway Trasu. Podľa názvu to musí byť bomba a nad ústím sa napojím na tú zelenú, som si hovoril... Hej, bomba zvážnica je to, navyše po dažďoch májových, mňam. Ak bolo sucho, tak vďaka makadamu. Výhľady asi dva, cez čerstvé rúbane. Ale účel splnený, pri chatách som sa napojil na zelenú, spadol spolu s ňou na hlavnú cestu a oproti už svietil smerovník v ústí Čiernej doliny.

Čierna dolina je taká príjemná, kultivovaná: na úvod železničný viadukt vysoko nad hlavou, potôčik šumí , cesta spevnená, aktuálne sa tu moc neťaží. Krmelce, lúčky. Sklon mierne rastie. Pri smerovníku Ležisko veľký drevosklad, hop cez potok a koniec srandy.

Lebo odtiaľ už len poriadne strmá zvážnica. Pozvoľne sa mení na chodník a naberá stále viac percent. Les okolo zdivočieva, navyše ostatná zima vďaka návalom snehu a následnému odmäku s víchrom tu pováľala preveľa stromov. Keď už potok spod kameňov obalených machom nevidno, len počuť, sklon a divokosť dosahujú svoje maximá, už to dlho netrvá a sme hore.

Dlhý, široký a len blízkozraký hrebeň Flochovej je námet na predstavu, ako asi vyzerali naše dnešné hole, kým tam nezačali bašovať Valasi so svojimi stádami: staré jarabiny a pokrútené smreky, malé čistinky a nad kolená čučoriedky, kostry padlých stromov... Krása.

15 minút kľučkovania k rázcestníku, mením zelenú za modrú a začína zostup na Bartošku, krajinársky podobný výstupu. Čiže na úvod kľučkovanie strminou. Dookola stále viac machom obrastených balvanov, spod ktorých sa čoraz hlasnejšie ozýva zárodok potoka. Krátky úsek priamo cez žblnkotajúce pramenisko, no po prekrižovaní zvážnice je tu zrazu, akoby z ničoho, hučiaca riava.

Sklon už je ľudskejší, ale  hukot vody zrazu tíchne - to sme pri hornom prepadlisku. Nádherné, na pohľad hlboké a doslova čarovné jazierko – lebo dva poriadne potoky doň vtekajú, ale nevyteká z neho nič. Teda po povrchu. Je to poriadne veľký ponor a kúpanie v ňom by mohlo byť posledné. Je to napísané aj na tabuli.

Okrem sklonu, charakteru lesa a šírky cesty sa ďalej zmení ešte voľačo: balvany naokolo. Akoby uťal, sopečný andezit je zrazu vystriedaný dolomitom. Z Kremnických vrchov sme sa zrazu (geologicky a teoreticky) prehupli do Veľkej Fatry. Nie cesta cez Šturec je tou hranicou, ako si veľa ľudí myslí.

Mäkká lesná cesta sa mení na asfaltku, ale nenudí. Aj tu je dolina pekná a je tu ešte jedno prepadlisko. Dramatickejšie ako horné, lebo nevyplnené vodou. Potok malým kaňonom vteká do jaskyne vo svahu. Kto chce vedieť, kam tá voda ide, musí až k východnému portálu čremošnianskeho tunela. Ľuďom od BB po ZH tečie aj doma z vodovodu.

Po vynadívaní sa na prepadlisko už len kamenný domček víly a lesného škriatka, prameň dobrej vody pri ceste aj s lavičkou a písanou legendou o tých dvoch, horský hotel Bartoška a znovu hlavná cesta. Vrelo odporúčam túto prechádzku.

Lenže ako nazad do Teplíc? Zbiehať popri hlavnej sa mi teda vôbec nechcelo (Inak modrá je od Bartošky ďalej už zrušená), tak som sa cez hrebeň preštveral do Žarnovickej doliny. Strmo dole lesom k potoku, potom strmo hore chodníčkom popri lesníckej chatke. Za hrebeňom rúbaň a pod ňou zvážnica, cestu dolinou vidno hlboko dole. Z nej som sa už napojil na žltú značku a cez Čremošnianske lazy, ponad Háj a popri rybníku som sa vrátil na začiatok tej „multifunkčnej greenway“ na okraji lesoparku Bôr. A to je celé, stačilo už len sa dovliecť (vraj) najväčším kúpeľným parkom na Slovensku nazad na stanicu.

Rišo Pouš