Gran Zebrú/ Königspitze - kráľovský kopček.

O tejto ľadovo-skalej pyramíde domáci s hrdosťou hovoria, ako o najkrajšom vrchole východných Álp. Nebudem im protirečiť, isté je, že so svojimi 3859 metrami je v tejto časti Álp druhý najvyšší po Ortleri 3905m.
          Počas mojej prvej zimy v Suldene som mal veru iné problémy, ako poškulovať po ťažších kopcoch. Koncom marca sa však situácia stabilizovala, snehové podmienky boli dobré a ja som pri ranných výšlapoch pred robotou stále častejšie pozoroval výstupovú trasu zo Suldenu na Königspitze. V strmom žlabe bolo čoraz viac snehu a za dobrého počasia bolo často vidieť ľudí vystupujúcich na vrchol.

Výstupová trasa od Suldenu, juhovýchodná stena

          Bolo nedeľné popoludnie, keď som na terase obsluhoval skupinku mladých Talianov. Podľa ich rozhovoru som usúdil, že sa práve vrátili z vrcholu Gran Zebrú (Königspitze). Dva páry z Trenta sa práve vytešovali z pekného výstupu, ktorý mali za sebou. Výstup im trval zo Suldenu štyri hodiny. Ubezpečili ma, že podmienky sú optimálne, však sa im aj podarilo zlyžovať naspäť, výstupovým žlabom.
          Dali sme sa trochu do reči, keď zistili, že po piatich sezónach v Dolomitoch som prišiel robiť sem zase do hôr, začali mi takmer závidieť. "Takto spoznávaš stále nové hory a ešte máš dlhé voľno v medzisezóne!" "To si ja nemôžem dovoliť!" povzdychla si vyšportovaná Talianka.
           Chúďatká moje hlúpučké!" pomyslel som si. Prečo tu potom nepracuje takmer žiadny Talian a namiesto nich tu všetku špinavú prácu robia tisíce Slovákov a kopec ľudí z východnej Európy? No, nechal som ich v tom. Poprial veľa pekných dní v horách a utekal ďalej robiť. Chvíle, keď sa môžem takto porozprávať s hosťami sú naozaj vzácne.
          Na druhý deň som sa hneď zrána vyviezol prvou lanovkou hore. Samozrejme sám, Slávka robí už piaty týždeň bez voľna... Rozhodol som sa natraverzovať do výstupového žlabu z hornej stanice lanovky. Takto ušetrím nejaké sily a mohol som si dlhšie pospať.
          Do žlabu ráno pieklo slnko, ideálne by bolo vyraziť skoro ráno zo Suldenu na lyžiach a výstup absolvovať ešte kým odmäkne sneh. To však nebolo v mojich silách, tak som sa v strmom žlabe vytrápil s mačkami na nohách a lyžami na chrbte. Nemal som antibot na mačkách a práve toto bola posledná skúsenosť, ktorá zapríčinila. že už ho konečne mám...
          Výstup mi trval od hornej stanice lanovky 3h 15 min. Počas výstupu som sa prinútil spraviť až dve fotky. V pondelok som tu bol sám, až chvíľu po mne dorazila roztrúsená skupinka mladíkov (nem/rak.) vystupujúcich od Pizzinihutte. Vychutnával som si vrchol, strávil som na ňom v bezveternom počasí dobrú hodinu. Pustili sme sa do debaty. Po otázke či pracujem ako učiteľ lyžovania alebo horský vodca nasledoval "hurónsky smiech". Momentálne pracujem ako "Ďas"

Výstupová trasa od Pizzini hutte.

          Spoločnosti som sa potešil, mohol som konečne urobiť aj nejaké "akčné zábery". Spoločne sme zlyžovali smerom ku Pizzinihutte. Sneh bol ujazdený, ako na neupravenej zjazdovke, posledný týždeň tu bolo v peknom počasí veľa ľudí. Na úpätí Konigspitze sme sa rozdelili. Chalani sa vracali najkratšou cestou na Casati (3269m.), kde boli ubytovaní. Ja som sa ešte chcel pokúsiť o vrchol Monte Pasquale. Počasie bolo super a času som mal dosť. Pod kopcom mi však došla voda a nielen voda. Na pokraji síl som sa vyplazil na plató pod Cevedale a zlyžoval som naspäť ku Casati.
          Tam sa rakušáci už vyhrievali na terase s pivečkom v ruke. Pridal som sa k nim, pokecali sme trošku o horách. Vypytovali sa na Tatry a porozprávali mi svoje zážitky z Paklenice. Napísal som si majlovú adresu, aby som im mohol poslať fotky a do Suldenu som zlyžoval cez Janinger scharte až okolo šiestej večer.

Vojna v horách:
Cez 1. svetovú vojnu sa Ortlerské Alpy stali miestom nevídaného divadla. Hranica medzi Talianskom a Rakúskom viedla hlavným hrebeňom hôr, ktoré sa stali dejiskom pozičnej vojny, aká nemá v dejinách obdobu. Počas bojov zahynulo v boji menej ľudí, ako na následky nešťastí v horách (lavíny, zima, pády...) Dejiskom týchto bojov bol aj Konigspitze. Vrchol sa podarilo obsadiť Rakúšanom len tesne pred talianskym pokusom. Na vrchole sú vidieť ešte zvyšky drevenej stavby, ktorá slúžila ako prístrešok pre vojakov.

Konigspitze a extrémne výkony:
ako prví vystúpili na vrchol Angličania Buxtonovci a F.Tucket s domácimi sprievodcami 3. augusta 1864
prvovýstup severnou stenou spravili 5. septembra 1930 dvaja Mníchovčania, ktorí prišli do Suldenu na bicykloch
v roku 1956 Kurt Diemberger preliezol so spolulezcami povestnú Schaumrollre (penovú rolku) a vyriešil tak posledný lezecký problém severnej steny
20 mája 1971 Heini Holzer zlyžoval ako prvý severovýchodnou stenou, 45-53 stupňov
Rakúšan Mathias Robl vyliezol kombináciu severných stien Ortlera, Zebrú a Konigspitze za 11hod 35min so štartom a cieľom v Suldene
v poslednom čase severná stena stratila veľkú časť svojej ľadovej pokrývky a čoraz viac sa vyskytujú problémy s padajúcimi kameňmi

Výstup normálkou:
Za najľahší sa považuje výstup z Pizzinihutte. Treba počítať so žlabom so sklonom do 45 stupňov. Čas výstupu 3 - 4 hod. Varianta zo Suldenu je o niečo strmšia a žlab v spodnej časti výstupu je nebezpečný v prípade zhoršených snehových podmienok.
Najvhodnejším obdobím pre výstup sú mesiace marec a apríl. Dajú sa použiť lyže - ja som lyže nechal asi 50 metrov pod vrcholom, lebo vrcholový hrebeň bol miestami bez snehu. Zlyžovať sa dajú v priaznivých podmienkach obe cesty.
V lete treba počítať s drolivou skalou a vodným ľadom.

Video zo zlyžovania Konigspitze juhovýchodným žľabom. Zrealizoval Vetroplachteam na zájazde Vetroplachtouru do Suldenu.

M.Bartoň