Homôľka, Zliechov, Fačkovské sedlo a spol.
22.06.2024...čiže obľúbené žiletkárske stúpania v srdci Strážovských vrchov, na rozhraní Turca, Ponitria a Považia. Plus Vyšehradské a Vríčanské sedlo, lebo sa k tým stúpaniam z názvu bolo treba nejako z domu dostať. Alebo ďalší z variantov kombinácie cyklisticky veľmi pozitívnych ciest v tejto časti krajiny, ako ich už tu na Vetromagu máme párkrát zreportované (odkazy dole). Pekná nedeľa pred koncom mája to bola – akurát, že tesne popoludní hrozili búrky, tak bolo treba chytro vyraziť. Ale zas ráno chladné, tak sa mi nechcelo moc na rovinách mrznúť a nechal som sa doviezť do Turčianskych Teplíc prvým vlakom. Že to nebude dlho trvať cez Dubové a Budiš, a potom zahrejem motory stúpaním popod Vyšehrad. Cestou pod ten prvý kopec, so slnkom za chrbtom, to bolo síce o zohriatom zadku a zmrznutom bruchu, ale popod hrad potom už paráda, lebo vyššie viac slnka aj tepla:
Dlhý zjazd do Nitrianskeho Pravna už nebol taký chladný ako som čakal, slnko rýchlo stúpalo. A cestou do Kanianky už išli aj rukávy dole. Premávka ospalá, nedeľno-ranná aj dolu na hlavnej, ale takto popod horu do Bojníc je to predsa len krajšie jazdenie. A v Bojniciach pred ôsmou stále pokoj, akurát parkoviskári obliekali svoje žlté vesty:
Ďalej jeden z mojich tunajších najobľúbenejších úsekov – strmo a kľukato, hore a dole popod južné úpätia Magury, cez Šútovce do Nitrianskeho Rudna. Strmé serpentínky tu dobre precvičia nohy, parádne výhľady na juh do kotliny a potom aj dopredu k masívu Rokoša potešia oči. Stále chládok, miestni žiletkári ešte pozaliezaní, nikde nikto. Na konci rýchly zjazd ku priehrade, na začiatok najdlhšieho stúpania okruhu:
Niekde v diaľke vpredu už čakala Homôľka, ale k nej sa treba prepracovať dlhým a miernym stúpaním cez Valaskú Belú, samozrejme. V tieňoch pod stromami ležali ešte zvyšky nejakých včerajších či nočných prehánok, ale cesta veľmi príjemnou dolinou Nitrice už prevažne suchá. Ani záver za Belou sa nedvíha nejako dramaticky prudko, Homôľka je proste príjemný kopec. Z tejto strany, lebo z druhej je podstatne strmší a dlhší, mám dojem. Bufet Partizán hore v sedle hádam už bol aj otvorený, ale ešte nebol čas na kalorickú zastávku, fičal som ďalej.
Krátky výhľad ku bralám Slopského vrchu a Hoľazného, cez medzeru v stromoch. Potom dlhé a rýchle kľukatenie dole lesom. Prví žiletkári už oproti stúpali, to bol znak, že sa dole na Považí už dostatočne oteplilo. Nad Hornou Porubou známa panoráma Vápča, ale v nedobrom svetle. No hlavne - začal som byť zvedavý, či naplánovaná skratka do susednej doliny bude ozaj taká fajná, ako ju internety spomínajú.
A bola – lebo do Ilavy to síce nie je ďaleko, ale z Porubskej do Podhradskejj doliny som mal v pláne švihnúť to cez Háj do Košeckého Podhradia. Plán aj vyšiel, lebo rozbité, šotolinové úseky sú už čerstvo (rok či dva) vyspravené asfaltom na celú šírku cesty, hurá! Tá šírka je síce neširoká, ale osobák s cyklistom sa obídu pohodovo. Z môjho smeru je to do Hája krátke a pohodlné, na druhú stranu dlhšie a miestami poriadna stena. Ale modré šípky z Okolo Slovenska sú jasný znak, že sa tade dá, Streetview klame, je staré! A hore pre zmenu panoráma so Sokolom, menším príbuzným Vápča:
Obchvat Košeckého hradu a bolo tu ďalšie dlhé a príjemné stúpanie dolinou – do Zliechova. To už ma miestni žiletkári ofukovali, že som ani neuvažoval padnúť im do háku, ale na to som zvyknutý. Horšie bolo, keď ma doslova ofúkla kolóna nejakého autotunigového výjazdu. Asi aj súťažili, kto narobí väčší smrad a hluk. Čo už, len ľúto mi môže byť ľudí, ktorí si takto predstavujú nedeľnú pohodu. Len keby ešte okrem seba neškodili aj ostatným... V Zliechove pozor! Tam kto to pozná, vie, že stúpanie nekončí, ale práve za poslednými domami začína ten najprudší úsek – no zase krátky, do lúčnej panorámy nad dedinou, s neodmysliteľným bralom pod vrcholom Strážova:
Za križovatkou je to síce ešte kus do kopca, ale to už len mierne, a potom za odmenu preklopenie do zjazdu, do Čičmian. A s výjazdom z lesa nový asfalt, to to zrazu svišťalo tichúčko a hladúčko! Vitajte v Rajeckej doline! Medzi pomaľovanými drevenicami už dozrel čas: jednak na obligátnu prestávočku a kofču, nech je energia do posledného poriadneho kopca, jednak na spáchanie titulnej fotky, nech je podobná tej spred dvoch rokov. Inak pekný kontrast histórie a moderny, si myslím (na tej fotke).
A potom už len kus po trase Rajeckého maratónu a za križovatkou kus v ústrety Fačkovskému sedlu. Ten známy záver stúpania pod korunami stromov nie je ani taký strmý, ako nepohodlný – lebo asfalt tam kričí o pomoc, ako už roky stráca svoju dobrú povesť. Najmä na krajnici, kam treba uskakovať pred rútiacimi sa autami. Ale je to našťastie krátke, prevody mám už vhodné, tak odmenou bola ďalšia známa dominanta v panoráme:
Zošup na druhú stranu, do Kľačna: tam už tiež treba dávať stále väčší pozor, najmä keď ten lesný slnečný stroboskop v rýchlosti ukrýva malé zákernosti pod kolesami - veď ako inak, na ťažko skúšanom asfalte hlavného ťahu. Aj premávka už predsa len hustejšia ako ráno a v bočnejších dolinách, no podarilo sa mi netrafiť nič a dobrzdiť odbočku, tak zase pokoj, skoro až domov. Lebo stúpanie do Vríčanského sedla je naklonené jemne, zatienené bohato a aj o studničkový pitný režim je tu postarané. Len tá čičmianska kofola nejako prestávala účinkovať, dotlačil som sa poslednými zásobami z vrecka dresu.
Od rána slnečno, ale pri dlhom zjazde dolinou Vríce ako sa začali otvárať ojedinelé pohľady do Turca, akosi sivo sa mi zdalo byť tam vpredu. A ozaj: keď som sa za Kláštorom vynoril do kotliny, presne oproti temné mraky búrkové – do hrebeňa Veľkej Fatry sem tam aj udrelo. Ale nad Martinom ešte svetlo, tak som dúfal, že tomu utečiem, ako sa budem na sever točiť.
Aj som utiekol, no len čiastočne – na pár kilákoch cesty mokré, ako ich tam nedávno už stihol skropiť nejaký zablúdený mrak. Nevadilo, aspoň som zistil, že to sedlo s dierou nie je nič hrozné a aspoň som mal dôvod konečne sa povenovať aj skrášľovaniu, nielen nastavovaniu mojej novej talianskej lásky :-) Ale stihol som to tak – tak: zaokrúhliť na 165 km, nech sa do potom dobre spočítava, a rýchlo zaliezť. Len pár minút nato zlostné dunenie hromov a plieskanie kvapiek, veľkých ako päste, potvrdilo presnosť predpovedí. A takto to celé vyzeralo:
Rišo Pouš
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (952x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (883x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (803x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (797x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (775x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (748x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (739x)
- Skialpinizmus: Gipsyho prechod (733x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (733x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (693x)
Fórum
- Skialp Top 13 Horný Engadin
26.12.2024 - príspevok k diskusii
vdaka za darceky. tazko si vybrat z tvojej paradnej pizzerie. ale casom isto pribudne aj cukraren, ja som viac na sladke ;-). este par teplych zim a p... - Crna Gora turisticky: Vrsuta
23.12.2024 - príspevok k diskusii
Šak tam jedna v kríku sedí - ak ti málo bolo, nemala si tak letieť dole, mohli sme ešte nejaké pohľadať :-) - Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi...