Island 11 - Bláhnúkur a Brennisteinsalda

Sme v Landmannalaugare, kam sme dorazili tesne popoludní a už sme ubytovaní, napapaní, s origo islandskou čokoládou (z miestneho autobusobchodu) vo vrecku – čo s načatým dňom? Na kúpanie času doooosť, večer bude v potoku menej ľudí. Na stene chaty visí pekná maľovaná mapa. Dominuje jej síce červená čiara Laugaveguru (na jej koniec sme akurát dorazili), ale dookola sa na všetky strany rozliezajú čiarky iných farieb. Všetky pekne zokruhované a pod mapou zoradené podľa náročnosti. Proste pre každého, aj pre ceprov, ktorých je tu požehnane. My „ošľahaní horali“ si z ponuky vyberáme kopce Bláhnúkur a Brennisteinsalda (ďakujeme za odporučenie, pán sprievodca!). Prechádzali sme pomedzi ne pri poludňajšom zostupe k chate - Bláhnúkur je tu na okolí najvyšší a stojí sám, takže sľubuje parádny rozhľad. Je to vraj najnavštevovanejší kopec na Islande, ani sa nedivím.

Z východu začína fučať a mraky tam hustnú, takže vyrážame čím skôr, nech tie výhľady nemáme len na dva metre pred seba. Kúsok po dne doliny na východ, cez malý mostík ponad Brennisteinsöldukvísl a hneď typická tunajšia zmena chodníka: z totálnej roviny a riečneho štrku pod nohami je zrazu poriadna „stojka“ a sopečný popol. S výškou sa otvárajú čoraz bombastickejšie pohľady na krajinu, ale žiaľ aj na čoraz tmavšie mraky. Na vrchol sa to zdá poriadne ďaleko, ale odhad klame, od rieky sme hore o necelých 40 minút. Je tu pekná smerová ružica aj s názvami, aspoň vieme čo vidíme. Aj keď radšej sa to nesnažíme čítať nahlas. Keby svietilo slnko, oči a snímač vo foťáku asi zošalejú od toľkých farieb. Názov Dúhové hory nie je vôbec prehnaný! A sranda že Bláhnúkur samotný je celý čierny, aj keď jeho názov vraj znamená „modrý vrch“.

Jednoducho kopa strusky – a ako hore, tak aj dolu na druhú stranu, čiže strmo, po serpentínach a voľnej suti. Zo západného predvrcholu je najlepší panoramatický výhľad na celé lávovisko Laugahraun – krásne vidieť detaily jeho toku a veľa farebných bodiek, mrviacich sa na čierno-zelenom podklade.  Zbiehame k potoku, ľutujúc tých čo sa tadeto škriabu hore – z druhej strany sa stúpa o dosť pohodlnejšie. Potok žiadna prekážka, už sa aj štveráme v ústrety Brennisteinsalde krížom cez chodník, ktorým sme do Landmannalaugaru prichádzali na poludnie. Zato pri pohľadoch dozadu ešte dlho registrujeme pri vode ľudí, ktorí zišli z kopca pred nami - stále špekulujú, kadiaľ cez potok (v poltopánkach asi trochu problém). Ale hlavne Bláhnúkur sa nám stráca za oponou a aj na nás už husto prší. Pohodááá, toto nás nemôže rozhádzať...

Ešte zachádzka k dvom pekným jazierkam s krištáľovo priezračnou vodou. A čo je tam ďalej za tým menším? Stometrová strž a na jej dne potok vyrába ďalší kaňon – úplne bežná vec predsa :-) O chvíľu sme na guľatom a pre zmenu viacfarebnom temene Brennisteinsaldy, ale dlho sa nezdržíme. Nie že by vadila tá víchrica a lejak, len výhľad sa „trochu“ zhoršil - len na západ a nejaký je zakalený. Na východ by sa dalo pozerať len cez okuliare. Potápačské, so stieračmi. Ešte že mám proti kvapkám na objektíve slnečnú clonu :-) Ale ani tá už miestami nestačí. Takže rada pre tých, ktorí sa na Island chystajú: na horskú turistiku okrem plážovej obuvi treba aj vodotesné púzdro na foťák :-) Rýchlo dolu do doliny, tam hádam budeme trochu v závetrí. Druhá časť našej skupiny, ktorá vyrazila z chaty neskôr, už na tento kopec radšej ani nešla – dozvedáme sa od nich večer.

Takže ustupujeme pred živlami, našťastie stále na západ, s vetrom v chrbte. Do doliny riečky Námskvísl, ktorá zo západu a severu obteká Laugahraun, prší a fúka len „tak normálne“. Aj ľudí je tu dosť.  Dokonca nejakí výletníci v pršiplášťoch, veď o chvíľu sa možno vyčasí. Napájame sa na posledné metre Laugaveguru, ktoré sme napoludnie pri zostupe k chate obišli, a oplatí sa. Najprv pekné tyrkysové jazierko medzi skalami, potom kľukatenie pomedzi čierne balvany s oboma „zdolanými“ kopcami za chrbtom a na konci panoramatický výhľad na chatu a celý turistický cirkus okolo nej z hrany tohto lávového poľa. Napriek počasiu veľmi pekná prechádzka na vytrávenie obeda (tak do 3 hodín). Len škoda že to boli naše posledné islandské kopce - zajtra sa vraciame „do civilizácie“. Ale čaká nás ešte atrakcia prvej triedy - termálne jazierko, kde sa jednoducho musí vykúpať každý! A pretože na nebi sa všetci čerti (trolovia) ženia, kúpeme sa dlho a dlho a dlho... Mňa odtiaľ až hlad vyhnal :-)

Rišo Pouš