Island 4 - z Þórsmörku pod Emstrur

Po včerajšom upršanom dni je ráno v Básare ako maľované (na tunajšie pomery), aj sa oteplilo. Bude to na kraťasy - len dokedy? Môžeme sa spoľahnúť na lepšie počasie ako včera, keď sme v závetrí ľadovcov? Spod Eyjafjallajökullu dnes vyrážame severovýchodným smerom na prvý, asi 15km dlhý a podľa literatúry vraj najnudnejší úsek treku Laugavegur. Cieľom je chata Botnar pod rovnomenným kopcom v masíve Emstrur. Malo by to byť tak na sedem hodín a väčšinou do kopca – nie však plynulo, ale po plošinách, oddelených krátkymi a strmými výstupmi a zostupmi.

Najprv sa ale musíme „prebojovať“ cez rieku Krossá, ktorá si tu v doline prekladá korytá ako sa jej zachce. Preto sú tu dva mostíky na kolesách, zrejme presúvané podľa potreby. Na mape sú zakreslené viac na západ, oproti chate Skagfjörðsskáli. Ráno z kopca som ich ale videl bližšie k Básaru, tak mierime od chaty kolmo k rieke. A sú tam - vtipné riešenie sú tie kolesá, ale asi aj nutnosť. Po kilometrovom potkýnaní riečiskom sa pri chate Skagfjörðsskáli lúčime s Þórsmörkom poslednými pohľadmi na druhý breh, kde trčí veľmi zaujímavý kopček Álfakirkja s obrovskou dutinou vo svojom vnútri. Čelom vzad a ponárame sa do krátkej a plytkej dolinky Langidalur. Tá je pre našinca doslova balzamom pre oči so svojou hustou vegetáciou, farebnými kvetmi a zurčiacim potokom. Takéto niečo už nebudeme vidieť do konca pobytu na Islande, len o tom ešte nevieme! Z dolinky krátko vystúpame nízkym, ale predsa lesom :-) Holý ploský chrbát ponúka panoramatický výhľad na dolnú časť Þórsmörku s dominantným Valahnúkurom. Ale naše pohľady a ďalšie kroky smerujú skôr opačným, severovýchodným smerom. Tam sa v opare črtajú ploché pahorky na nevýrazných rozvodiach ľadovcových riek, stekajúcich do rieky Markarfljót. Panoráma je ohraničená solitérmi starých sopiek. Najvýraznejšou z nich je Einhyrningur (jednorožec), budeme ju mať po ľavej ruke celý deň.

Schádzame k prvej riečke Þröngá. Budeme ju musieť prebrodiť, čo je tu bežné nielen pre autá. Preto je tu dobrým zvykom nosiť na horské túry aj plážovú obuv :-) Tento brod je vraj na trase Laugaveguru najhlbší a najproblémovejší, čiže výborná príležitosť získať skúsenosti :-) Ale podarilo sa bez namočenia zadkov či batohov. Svieža vodička veru, ľadovec nie je ďaleko! Cez ďalšiu riečku Ljósá už vedie mostík. Je na najužšom mieste malej rokliny, toto by sme neprebrodili ani tankom! Z hĺbky dolieha okrem hučania rieky aj riadny buchot, to rieka obíja o seba aj o brehy balvany, ktoré vlečie so sebou. Človeka by tam pomlelo na kašu.

Za riekou sa zeleň rýchlo stráca, postupujeme čoraz pustejšou a napodiv aj suchšou krajinou, normálne sa to tu podobá na púšť. Aj suché riečne korytá sú tu, pravé „vádí“ ako na Sahare. Kam miznú všetky tie zrážky? Pod nohami piesok a prach, sivý a čierny, miestami síce len „polosuchý“, ale aj tak úspešne skáče zhora do topánok pri každom kroku. Z tohto pohľadu kraťasy neboli až taký dobrý nápad, ale zas lepšie ako sa pariť v igelite. Proti piesku v topánkach sú iné nástroje :-) Po rovine to ide, do kopca to dosť podklzuje. Stretávame čoraz viac ľudí, vidieť že je to obľúbená trasa. Na obed si vyberáme skalnatú plošinku, kde sa dajú zložiť batohy a unavené telá bez toho, aby sa piesok dostal až do...

Krajina sa začína výraznejšie dvíhať, pod nohami našťastie ubudlo piesku, stúpa sa lepšie. Na spestrenie prekonávame ešte dva malé potoky – dajú sa preskočiť, ale každý má svoj vlastný kaňon. Chodník vedie už dlhšie neďaleko hlbokého kaňonu rieky Markarfljót, ale na dno vidieť len zriedkavo. Treba väčšinou odskočiť z trasy a to sa akosi nikomu nechce. Tak využívam menšiu prestávku, keď sa naša skupinka rozložila po skalách na konci fotogenického skalného chrbta, a odskakujem. Stojí to za to – tá hĺbka, tvary aj farby, a to ešte netuším čo za divadlo si rieka prichystala neďaleko dnešnej našej cieľovej chaty!

Posledný úsek dnešnej trasy nevedie priamo k chate, ktorá je pred nami zatiaľ skrytá za prudkým svahom nad kaňonom, ale veľkým oblúkom cez pustú plošinu Sandar. Prečo? Z jednoduchého dôvodu – ani rieka Fremri - Emstruá nie je len taký hocijaký jarok. Mostík je znova na najužšom mieste jej kaňonu. Voda má farbu ako zo žumpy a dolu v hĺbke zas počuť rolling stones :-) Tu človek priamo vidí (aj počuje) silu erózie, ktorá doslova pred očami odkrajuje z brehov. Potom už len pár stoviek metrov do strminy po piesku, na čo sa niektorí už od rána „tešili“. Prečo mi asi chodí po rozume román Pahorok od Raya Rigbyho? Za horizontom sa otvára pohľad na holý, vráskavý Botnar a rovnomennú chatu pod ním. Tááááák ďaleko ešte??? Ono sa to zdá, ale tu kde niet objektov na porovnanie, odhady klamú. Do pol hodinky sme na chate. Už len preskákať po kameňoch malý potôčik Botnaá – podľa mapy to nie je stály tok, ale aj on tu vyryl riadnu jazvu. A ešte cieľová rovinka popod kopec.

Náš cieľ je skôr malé sídlisko – čo chata to izba, plus recepcia, sociálky a nejaká búdka neznámeho určenia :-) Stanuje sa v dolinke pri potoku, lebo asi len tam sa dajú kolíky zabiť. Pred vstupom nevyhnutná tabuľa s pokynmi pre prípad sopečnej erupcie :-) V našej izbe je aj kuchyňa, ale len 10 postelí – a nás je 15, kam pôjdu ostatní? Vraj akí ostatní? Tu je predsa 20 miest, my máme palandy 1 až 8, dve musia ostať voľné, ešte niekto príde :-) Teraz neviem či som taký rozmaznaný alebo si z nás domáci srandu robia? Veď niet kam stúpiť, a to ešte všetci naši nedorazili! No nik navyše neprichádza, tak si nakoniec viacerí užívame luxus „samotiek“. Schopnosť domácich narvať 20 ľudí do izby s veľkosťou bežnej obývačky však trochu prekvapuje. Ale deň ešte zďaleka nekončí, za rohom vraj čaká jedna poriadna atrakcia. O nej viac v ďalšej časti islandskej telenovely :-)

Rišo Pouš