Island 9 - dúhový pochod a lávové polia

Dnes nás čaká posledný úsek treku Laugavegur. Spod obsidiánového kopca Hrafntinnusker prejdeme pomedzi dúhové kopčeky s fučiacimi fumarolami, ktoré sme včera obdivovali z vyhliadky. Cieľom je Landmannalaugar, podobná zelená oáza, akou je na druhom konci treku Þórsmörk. Len nejakých 12km, prevažne z kopca, aj ruksaky už sú ľahšie – takže to bude nenáročné a po obede môžeme zas niekam vyraziť naľahko.

Začíname tradične o deviatej. Počasie sa rozhodlo ukázať nám svoju krajšiu tvár, u nás by sme povedali aprílovú: prehánky rednú, vietor tíchne, modrej oblohy je čoraz viac, aj teplota stúpa na príjemné hodnoty. Slnko dokonca kreslí po oblohe dúhy! Trochu farby na prvom úseku cesty cez čierny svah nad chatou, čierne snehové polia a čiernu plošinu :-) Chodník je tu výrazne označený, predsa len sme ešte dosť vysoko (okolo 1000m), hmly sú tu časté a snehu sa tu váľa dosť aj koncom leta, takže stratiť smer by nebol problém. Ale my našťastie vidíme ďalekooooo...

Z čiernej plošiny plynulo klesáme do zníženiny, ktorú už z diaľky označujú početné oblaky pary z fumarolov a horúcich prameňov. Jeden z nich, priamo pri chodníku, fotogenicky prská, syčí a fučí. Neďaleko je zas horúce, bublajúce a do okrova zafarbené jazierko Storihver. Aj jeho brehy hrajú všemožnými farbami, ale ani prst by som do tej vody nestrčil :-)

A znova trochu do kopca na ďalšiu plošinu, aby to nebolo fádne. Krajina je podobná ako včera – guľaté farebné pahorky, medzi nimi plytké dolinky so snehovými poliami. V jednej z nich k obvyklým pastelovým farbám zrazu pribúda ešte jedna, ktorú sme doteraz nevideli – zelená a v množstve odtieňov! Ale nie je to mach, aj kamene pod nohami sú zelené. V kombinácii s modro-bielym nebom je to asi najstrakatejšia kombinácia, akú sme doteraz videli:

Začíname viac klesať, terén začína byť viac „rozrezaný“, dolinky nadobúdajú ostrejší profil a na kopcoch pred nami je čoraz viac strží. Je to však stále taká, hmmm – guľatá krajinka. Zrazu ale oči zaujme niečo, čo sa do nej akosi „nehodí“ – na zelenom (guľatom :-) svahu pred nami je akoby umelo nalepená čierna naježená hrča. Podľa smeru chodníka si ju obzrieme pekne zblízka, supeeer! A zblízka je to také isté „supeeer“ ako z diaľky. Hustá láva si tu, na východnom svahu kopca Brennisteinsalda, len tak stuhla a vytvorila celé skalné mesto, priam bludisko dier, okien a veží. Ideálne miestečko na krátke posedenie v závetrí, každý si tu nájde svoj kút. A perfektný kontrast s hladkým suťovým svahom „materského“ kopca:

Chodník vedie priamo pomedzi, aby sa po pár metroch zlomil do prudkého klesania. Tu sa nám otvára prvý pohľad na Landmannalaugar - a je poriadne dramatický! Vpravo sa týči vraj najnavštevovanejší islandský vrchol, sivo-čierny Bláhnúkur. Vľavo farebné svahy Brennisteinsaldy. A priamo pod nami je dramaticky hrboľaté, zeleno-čierne lávové pole Laugahraun, na ktorom takto zhora perfektne vidieť odkiaľ, ako a kam sa posúvalo a kde sa zastavilo (v 15. storočí). Z troch strán je ohradené riekami, na tej štvrtej, odkiaľ sa láva tlačila zo zeme von, stojíme my. Úžasný pohľad:

Takže Landmannalaugar pred nami, ale nevyzerá to dolu príliš civilizované, len nejaká cesta na horizonte a pár áut pri rieke vidno. A davy naľahko vystrojených výletníkov oproti nám. Ale kde je celý ten „base camp“ a tá reštaurácia v autobuse, na ktorú sa už niektorí tešia piaty deň? :-) Dozvieme sa o nejakú hodinku. Najprv musíme preštrikovať cez to obrovské lávovisko a zbehnúť na jeho južný okraj k potoku s krkolomným názvom Brennisteinsöldukvísl. Keď spolu s ním vojdeme do hlavnej doliny rieky Jökulgilskvísl, až vtedy zbadáme „základňu“, skrytú doteraz pred čelom lávového prúdu. Znamená to teda, že sme všetci v zdraví dorazili na koniec vraj jedného z najkrajších trekov našej planéty (podľa istej knihy), aj keď je to samozrejme názor veľmi subjektívny. Ale zato dobrý marketingový ťah. Pre väčšinu z nás však končí len pochodovanie s ťažkým báglom, veď deň je iba v polovici a hustá sieť miestnych chodníkov láka. O tom ale nabudúce.

Rišo Pouš