Jar v Cerovej vrchovine

         Cerová vrchovina ponúka množstvo zaujímavostí – pozostatky sopečnej činnosti, hrady, staré banícke zariadenia a impozantné výhľady na slovensko-maďarské pomedzie. Moje rozhodnutie navštíviť tento región padlo v apríli 2011, vo veľkej miere urýchlené blížiacim sa zrušením osobnej dopravy na trati Fiľakovo – Šiatorská Bukovinka – Somosköújfalu od 1. mája 2011. Spomínaná trať bola súčasťou tzv. Uhorskej severnej železnice, ktorá bola vôbec prvou železničnou traťou na strednom Slovensku. Viedla po trase Vrútky – Kremnica – Zvolen – Fiľakovo – Salgótarján – Hatvan – Budapešť a bola sprevádzkovaná etapovite do roku 1872. Postupne sa z nej vybudovali odbočky (tzv. gemerské priemyselné železnice) do Muráňa, Slavošoviec a Dobšinej. Nie tak dávno, ešte pred niekoľkými rokmi, premávali popod hrad Šomoška rýchliky zo Zvolena do Budapešti. A teraz, od mája 2011, zostala trať už aj bez osobných vlakov. Stavitelia železnice by si pred 140 rokmi určite nechceli predstaviť takýto osud železnice...

          Dosť bolo nostalgických spomienok, náš osobný vlak prichádza do zastávky Šiatorská Bukovinka a je čas vystupovať. Priamo na železničnej zastávke začína náš červeno značkovaný turistický chodník na Karanč (725 m n. m.), najvyšší vrchol Cerovej vrchoviny. Trasa vedie pozvoľnou lesnou cestičkou, spočiatku viac - menej po rovine. Pri rázcestí Mižera sa k nám pripojí žltý chodník (začína na štátnej hranici pri hlavnom cestnom ťahu). Záverečný výstup na Karanč vedie pomerne strmým, aj keď nie dlhým stúpaním. Tesne pod vrcholom natrafíme na hraničné kamene, ktoré nás sprevádzajú posledných 150 m výstupu na Karanč. Obidva spomínané značkované chodníky na Karanč (červená TZT zo Šiatorskej Bukovinky a žltá TZT zo štátnej hranice na rázcestie Mižera) boli vyznačené v roku 2008 a v starších mapách by ste ich hľadali márne.

          Na vrcholovej plošine stojí vyše 20 metrov vysoká oceľová rozhľadňa s dvoma vyhliadkovými plošinami. Z nej sa nám naskytujú široké výhľady na Cerovú vrchovinu, Juhoslovenskú kotlinu (vrátane Lučenca) a aj na maďarskú stranu – do okolia mesta Salgótarján. Výhľady sú pekné, ale čas beží a pred nami je ešte kus cesty. Schádzame z rozhľadne a nejaký 1 km po vrcholovej plošine dôjdeme na nižší protiľahlý kopec Kápolna-hegy, na vrchole ktorého stojí miestna kaplnka. Zostupujeme žltým chodníkom na železničnú stanicu v Somosköújfalu. Tu sa jedna časť dnešného putovania končí a pokračujeme na opačnú stranu pohoria, stále na maďarskej časti územia.

          Príjemný turistický chodník zo Somosköújfalu na hrad Salgó vedie popri miestnych záhradách s rozkvitnutými ovocnými stromami. Chodník je kvalitný a rovný, až sa nám to zdá byť podozrivé. A naozaj, po čase ďalšej chôdze s určitosťou zisťujeme, že kráčame po telese bývalej banskej železnice, ktorá spájala lom Mačacia (na slovenskom území) so železničnou stanicou v Somosköújfalu. Zostávame prekvapení, keď sa zrazu pred nami objaví železničný tunel. Aj keď náš turistický chodník na hrad Salgó odbočuje tesne pred ním, pocit prejsť si ho na opačnú stranu je silnejší. Vrátime sa späť na chodník a pokračujeme ďalej. Za približne 45 minút prichádzame na hrad Salgó. Turistické značenie v tejto časti Maďarska mi príde trochu chaotické (množstvo značiek rôznych tvarov a farieb), preto sa netreba dať pomýliť. S používaním turistickej mapy sa tu ale zablúdiť nedá.

          Z hradu sa ponúkajú ďaleké výhľady na maďarskú stranu Cerovej vrchoviny, na juhu je to mesto Salgótarján a na východe obec Salgóbánya – najčastejšie východisko k hradu. V okolí obce sú dobre viditeľné haldy ako pozostatky banskej činnosti, ktorá tu bola až do polovice 20. storočia dosť intenzívna. Hradné múry sú zakonzervované, vrcholová časť je sprístupnená drevenými schodmi. Z nej je krásny pohľad na siluetu hradu Šomoška. Pri vstupe do priestoru hradu je umiestnená pamätná tabuľa básnikovi Sándorovi Petöfimu.

          Opúšťame hrad Salgó a smerujeme k ďalšiemu hradu – Šomoška. Tento úsek sa dá pohodlne prejsť za hodinu. Hrad Šomoška sa nachádza už na území Slovenska, hraničné kamene vedú tesne popod hradné múry. Šomoška je taktiež zrúcanina, ale zakonzervovaná a s celkom pekne upraveným okolím pri vstupe. Z hradu sa môžeme pozrieť na Salgó – hrad, na ktorom sme boli ešte pred hodinou. Na opačnú stranu sú pohľady zväčša na zalesnenú slovenskú časť Cerovej vrchoviny, v pozadí je vidieť vrcholovú plošinu Veľkého Bučňa nad Fiľakovom.

          Tesne pod hradom prechádzame popri známom „čadičovom vodopáde“, na ktorom môžme pozorovať šesťbokú odlučnosť čadiča. Podobné útvary (väčšieho rozsahu) možno nájsť aj v severných Čechách (napr. Panská skála v Kamenickom Šenove). Okrem toho za pozornosť stojí aj čadičové kamenné more a vzácny dubový porast, v ktorom niektoré stromy sú staršie ako 150 rokov. Asi po 15 minútach schádzame k rázcestiu Bukovinový potok. Tu máme na výber. Môžeme ísť kratšou trasou (po zelenej značke) priamo do Šiatorskej Bukovinky, alebo dlhšou trasou cez kameňolom Mačacia (najskôr po žltej, potom po červenej značke). V snahe vidieť toho čo najviac, vyberáme si dlhší variant a smerujeme po žltej značke smerom na Mačaciu. Tu sa opäť dostávame k telesu bývalej banskej železničky – tej istej, o ktorej sme sa zmieňovali pri ceste k hradu Salgó. Na ukážku je vedľa chodníka vystavený aj zachovaný vozík z tejto železnice.

          Po krátkej chvíli prichádzame na Mačaciu. Mačacia je starý kameňolom, ťažba bazaltu tu začala v roku 1880. Materiál bol odtiaľto prepravovaný už spomínanou železničkou a používal sa aj pri stavbe ciest v Uhorsku – v Budapešti, Salgótarjáne, Rimavskej Sobote a Lučenci. Po zmene štátneho usporiadania stratil lom vhodnú prístupovú cestu a činnosť v ňom sa začala utlmovať. Ťažba bola definitívne ukončená až v roku 2003. V blízkosti lomu stála aj kamenárska osada s niekoľkými bytmi, dnes sa z nej zachovalo už iba torzo základov. Okrem lomu stojí na Mačacej aj drevená rozhľadňa – hoci ani zďaleka nie taká vysoká ako na Karanči. Z rozhľadne je vidieť v jednej línii hrady Šomoška a Salgó. Z Mačacej pokračujeme po červenej značke do Šiatorskej Bukovinky, kde sa končí náš dnešný okruh centrálnou časťou Cerovej vrchoviny. Presvedčili sme sa, že je tu ozaj čo obdivovať a tento región opúšťame s príjemnými pocitmi.

          Vladimír Kobza