JEBO Tour

Aby náhodou si niekto niečo nemyslel, nie je to žiadny vulgarizmus, iba nevinná cyklistická skratka, alebo po slovensky Okolo Jadrovej Elektrárne BOhunice. Lebo jej chladiace veže sme videli skoro furt. Tie síce vidno z polky Slovenska, ale hlavne som si na seba uplietol poriadny bič – dal som sa nahovoriť na toto pojazdenie práve v čase, keď sa asfalt začal topiť a vietor podobať závanom z fénu, lebo akurát na Slovensko začiatkom júla dýchla Sahara. Ale som si povedal, že po štarte v príjemnej rannej teplote sa telo hádam postupne adaptuje. Asi ako tá žaba, ktorú keď chcete uvariť, tak aby vám z hrnca neušla, musíte ju hodiť do studenej vody a pomaly zohrievať.

Hodiny na konci ukázali na 130 km brutálnych 600 m prevýšenia – no sakra, som netušil, že sa toľko dá cez nadjazdy nastúpať! Inak krásne bolo vidieť to odlišné chápanie reality a zároveň silu ľudskej prispôsobivosti. Môj domorodý sprievodca (pôvodom spod Tatier) napríklad hovorí: „tu v dedine bacha, za zákrutou bude taký kopec“. O chvíľu sa pýtam, že teda kedy ten kopec bude. A on že „no veď tam v dedine sme ho išli!“ Ale dobre no, takto to celé vyzeralo:

Takže na úvod som z dobre vychladeného rýchlika vyskočil ešte v polospánku (takže skôr vypadol) v Leopoldove. Trakovice, Malženice, Bohunice – aspoň sa to rýmuje a aspoň som zas po čase využil triatlonový nadstavec. Krásne, hladké asfalty – si to predstavujem asi tak, že keď začne leto, asfalt sa postupne topí a plynulo zalieva výtlky, ak sa nejaké cez zimu urodili. Normálne som mohol cestou oči zavrieť! Ale rýchlo som ich zase otvoril, keď ma vytriasol prvý skok cez rozpučenú myš. Aj väčšia zver sa potom našla a žiaľ až príliš často na môj vkus. Ústa som radšej moc neotváral, už som raňajkoval, ďakujem, viac neprosím.

V jednej z najbohatších dedín na Slovensku som čakal pozlátené obrubníky a diamantami zdobené fasády, ale nič, dáko skromne sa tam žije. Tak po pauze som naložil do háku domorodca a fičali sme. O chvíľu - ako na Orave, lebo Nižná. A fakt aj nejaký kopec tam majú, ale to asi len hlinu pod kostol nahrnuli, aby ho bolo lepšie vidieť. Nedeľa ráno, dalo sa aj vedľa seba jazdiť. Len občas auto, do kostola namierené, prefrčalo.

Veľké Kostoľany sú ozaj dáke veľké, akosi dlho sme nevyliezli spomedzi domov. A že to nie? Že to je viac dedín prilepených k sebe? No toto, aké sú prítulné! Len aj cesta cez ne už taká hlavnejšia, áut pribudlo. Pred Vrbovým ešte viac, tak sme na chvíľu unikli do tieňa jednej zo zmrzlinární. Okrem iného aj prebrať jeden zlepšovák. Lebo ďalej v tej premávke do Čachtíc sa mi moc nechcelo, navrhol som objazd cez Krajné a Višňové. Návrh bol váhavo prijatý, hádam som moc nenaštrbil ego miestneho znalca.

No zišli sa tie kalórie, lebo zrazu aký kopec! Či som sa tak chytro adaptoval na miestne podmienky? Ale potooom! Cez Krajné a Hrachovište, aká paráda! Úzka, ale hladká cesta, veľa tieňa, málo áut, no krása! Len zrazu, na najužšom mieste v Hrachovišti, navyše v prudkej ľavotočivej a ešte vedúcej do jednosmerného podjazdu železnice: fuk a samovrah na fialovom Mini len tak prefičal. No ak by išlo niečo oproti, ani nežmurkneme a sme všetci tam... Začal som chápať, prečo parťák zainvestoval do radaru a fluo výbavy. Predsa len, má doma malé deti, hypotéku, ale ktovie, či aj životnú poistku. Predbiehali nás potom síce aj iní šialenci, ale tento bol top.

Začali sme pomaly plánovať ďalšie interné chladenie, ale v maličkom Višňovom na krčmu ešte skoro, tak sme len nechali zapózovať bajky pod Čachtickým hradom. Schladili sme sa zatiaľ externe v tieňuplnej doline Jablonky a z Čachtíc, spod Tatrínu, už to nie je do Nového Mesta ďaleko, tak sme to nasmerovali tam, za väčším výberom. A aj sme našli, príjemnú terasu, pohodenú pri ceste, ale ukrytú pred jej hlukom, tak hneď po dve veľké, čapované zasyčali dole hrdlom. Až sa nám odtiaľ nechcelo, ale bol už pomaly čas to otočiť zase smerom na juh.

Samozrejme sa prejavil navigačný talent „Toho Ktorý To Tu Dobre Pozná“ a keď konečne zistil, že sme boli v inej ulici ako myslel, nastúpil pôvodný domorodý plán a už bez problémov sme sa pripli ku Vážskej cyklomagistrále. Rovina už od Trenčína? Nevadí! Krajina popri Biskupickom kanáli je pestrá, furt bolo čo obzerať a aj dáke kľučkovanie bolo na programe, pre spestrenie. A výhody? Podklad hladučký a pri jazde vedľa seba už nebolo treba obzerať sa dozadu, iba registrovať, kto sa blíži oproti.

Keď ubudli stromy a pribudli domy, davy zhustli a zablokovalo nás to pri soche nejakého cyklistu, ktorý tam na kolene láme voľačo... Ahááá, sedlovku! No, asi vtedy nebol ten karbón ešte taký kvalitný, zhodli sme sa, a zaliezli sme chladiť motory do tieňa pešej zóny. Predpisy nám nedovolili oprieť aj bajky do tieňa, museli sme ich nechať opaľovať sa na priamom slnku. Plynie z toho ponaučenie: ak necháš na slnku bajka, popáli ti obe...

Vychladení a naspídovaní teraz už pre istotu kombináciou zmrzka/kofča vyrazili sme ďalej po hrádzi, vychutnávať krásy ornitologického raja – Sĺňavy. Čajočky na inlajnoch, labuťky v bikinách, bolo čo študovať za jazdy. Za hrádzou ale pusto, len sem - tam rybár, a to čo? Ale zas pokoj na jazdenie, no... To sme na kúsku zatočili zase viac na sever, ale rýchlo sme to zase stočili nazad do správneho juhu a cez Ratvillage a Falconvillage sme sa rýchlo blížili ku Frašták city, ktorý sa rovnako rýchlo vynoril na obzore. A ešte bolo času do vlaku, tak ostal nejaký priestor na poslednú zmrzlinu vo svetoznámom, tropicky africky rozpálenom Leopoldville.

Neviem, kto z nás to mal potom ťažšie smerom domov – či domorodec tých 40 minút po vlastnej osi, alebo ja 2,5 hodiny v narvanom rýchliku. Ale celkovo dobre bolo, aj keď som skončil ani nie ako tá žaba, ale skôr ako nedokonalo uvarený zemiak v školskej jedálni: nohy na tvrdo a zvyšok tela na mäkko. Každopádne ďakujem nemenovanému T. M. za dobrovoľné cyklosprievodcovské služby a pózovanie. Majú aj tie dolnouhorské roviny niečo do seba.

Rišo Pouš