Klin a Račkova dolina

Kam zdrhnúť pred horúčavou? Čo najvyššie! Ale aj schodné to musí byť - pre telo zdevastované poslednými pretekmi :-) Voľba padá na Západné Tatry – ráno bude v doline chládok, hore na hrebeni bude duť a poobede pri zostupe zas príjemný tieň pod stromami.

Nakoniec sme na to dvaja, čo o siedmej ráno vykladáme stuhnuté nohy z auta - pri kempe v ústí Račkovej doliny. Prvý úsek chládok podľa predpokladov, zato až po hornú hranicu lesa všade samý traktor, kôň a drevorubač. Už dlhšie tu spracúvajú, čo nespracoval vietor a lykožrút. Vďaka rozľahlým rúbaniam sa Klin vpredu ukazuje skôr ako voľakedy. Tesne pod miestom, kde chodník vchádza do kosodreviny, dokonca lanovka  - a strmý svah nad nami je vykosený ako pole po žatve. Pozitívom je množstvo malín popri ceste, ale niečo si nechávame aj na cestu späť.

Vyššie je to už príjemnejšie. Spoza kosovky trčí vľavo hrebeň Otrhancov, Klin dominuje vpredu, a aj keď sme na slnku, vetrík dáva o sebe vedieť. Po 1,5 hodine od kempu míňame bývalú kolibu/terajšiu oddychovňu  (vraj to bol najvyššie položený salaš u nás). Nad ňou sa pri smerovníku rozhodujeme, kade ďalej. Vyhráva pokračovanie po žltej do Račkovho sedla – predsa je to zo západnej strany Klinu jediná možnosť, pri zostupe z východnej strany si budeme môcť vybrať z dvoch možností.

Takže po krátkej pauze stúpame krajinkou ako z japonskej záhrady cez prah doliny, za ktorým čakajú Račkove plesá. Vľavo pekne osvietené bralá Jakubinej, pod nimi potok s vodopádom a okolo chodníka namiesto malín akurát dozrievajúce čučoriedky, mňam!

Svište pištia, sem tam kamzíka vidno, dostávame sa do kotla záveru doliny a vpredu na obzore vidíme siluetu smerovníka v Račkovom sedle. Vedie k nemu strmý traverz trávnatým svahom, rozchodený do aspoň piatich „diaľničných pruhov“. Okolo plies sa motá zopár ľudí, my ale dole nejdeme, len si užívame rozhľad a pomaly sa posúvane do kopca.

Na hrebeni sa otvárajú perfektné pohľady do Poľska, na Roháče aj Tatry, aj keď „rovníková“ vlhkosť vzduchu ich riadne zakaľuje bielym oparom. A fučí tu – v nárazoch poriadna víchrica, ešte že je teplo. Tráva sa v tom vetre vlní ako more, no paráda! Chodník vedie náveterným svahom, tak sa potácajúc posúvame smerom k dnešnému vrcholu. Ale hrebeň je rozoklaný, v prípade núdze sa dá skryť v závetrí. V stúpaní na Klin už tak nefučí.

Hore nával, najmä z Poľskej strany sa to sem valí. Veď ich je 8x viac ako nás, aj chodníky majú širšie vyšliapané :-) Posedíme, pokukáme, pofotíme to zakalené horské okolie a spúšťame sa smerom do Gáborovho sedla. Opatrne, lebo chodník je strmý a samá pohyblivá sutina. Ale netrvá to dlho a už si užívame rovinku a víchor na hrebeni medzi Gáborovým a Bystrým sedlom. Z oboch sediel sa to dá stočiť nazad do Račkovej doliny, ale my špekulujeme ešte vyliezť na Bystrú, tak ťaháme do vzdialenejšieho Bystrého. Prechádzka je to pekná, ale prepočet času v Bystrom sedle hovorí, že je čas ísť dolu.

Bystrá počká – skoro tri hodiny nám trvá, kým sme nazad pri aute. Aj keď je to aj so spásaním malín po ceste. Najprv je to strmé, suťovité, serpentínovité, ale krátke - bezprostredne pod sedlom. Potom čím ďalej tým pohodlnejšie klesanie po hlinenom chodníku. O chvíľu sa ocitáme na zadku – či v zadku? Gáborovom. Tu sa k nám pripája zhora zelená z Gáborovho sedla. Ideme pomedzi ostrovčeky kosodreviny,  také sú pravidelne od seba vzdialené, že to asi nezariadila príroda. O ďalšiu chvíľu sme nazad pri kolibe. Utieklo to rýchlo. Len dolný úsek lesom sa zdá byť akýsi dlhší ako ráno :-)

Rišo Pouš