Krkonoše na bežkách

Na víkend hlásili odmäk, v meste všetok sneh zliezol a tak dumám, či si mám na hory vziať pohory a bežky nechať doma. Nakoniec ich balím, veď v najhoršom prípade to bude prechádzka nie s batohom, ale s bežkami „na zádech“ (pre istotu balím všetky vosky).

Vyrážame v piatok navečer, smer Špindlerov mlyn, do Svätého Petra. Plán je stihnúť lanovku, ktorá ide o siedmej a vyváža dobrodruhov na hrebene Krkonôš. Pešo sa nám s plnou poľnou a v daždi do zjazdovky nechce. Stíhame to LTT (len tak tak), našťastie na nás čaká posledné voľné miesto na parkovisku skoro pri lanovke. Poklusom ku kase, kde kupujeme lístok a za desať minút sa vezieme. S nami asi ďalších 20 ľudí. Čím sme vyššie, tým je veternejšie – úplne hore hmla a zima ako v ruskom filme. Moja predstava romantického prejazdu hrebeňom za úsvitu mesiaca utrpela ťažkú ranu od panej zvanej Realita. Hore na Pláni nazúvame bežky a vydávame sa v ústrety noci. Našťastie pre nás príde spojka a dovedie nás do cieľa nášho víkendového pobytu - na Kantorku, bývalú školu a dnes útulnú chalupu v okolí Klinových búd.

Ráno sa nikomu nechce vstávať, večer sa predsa len trošku pretiahol a to mlieko vonku moc neláka. Nakoniec sa vykopeme až okolo pol dvanástej. Cieľom je samozrejme Snežka. A na to, aby sa ciele dosahovali, je potrebné si určiť ciele čiastkové. Tým je Lúčna búda – naša stará známa z jesenného putovania. Ciele máme stanovené, vosky namazané a zažehlené. Tradááá do mlieka a vetra. Putujeme do kopca cez Klínovky, Chalupu na Rázcestí k Výrovke. A tam to začína – fúka, sneží, vločky pichajú v očiach. Cítim sa ako polárnik na expedícii, stúpajúci v ústrety osudu, ktorý na dva metre nevidí. Čo urobím, ak ma začne naháňať ľadový medveď?

"Ahoj“, „ahoj“, „ahoj“ – preberajú ma z fantázie pozdravy oprotiidúcich, je ich nejako veľa. Česi sú blázni – hory za každého počasia: pešky, na saniach, na bežkách, všetko jedno, hlavne že je to naklonená rovina. Vysmiati utekajú dole. Od Pamätníka obetiam hôr to je k Lúčnej už iba z kopca zjazd, len tú búdu nejako nevidieť a nevidieť... Nakoniec sa ukáže celá v paráde, až keď som tak päť metrov od nej. Konečne. Láka ma vidina teplého čaju a čučoriedkových knedlí.

Na búde teplo, vonka zima, a tak prehodnocujeme ciele. Výsledkom je jednohlasné vzdanie sa Snežky - veď nie je všetkým dňom koniec. Vonku svištia lopaty, pred búdou stavajú nejakí blázni iglu. Už asi hodinu, teraz sú tak v polke. Ešte ich čaká strecha a pár chodbičiek, ej veru bude mať minimálne tri izby tento príbytok. Stavbár sa iba smeje a seká tehly jednu za druhou.

Vraciame sa rovnakou trasou, na Výrovke dávame doping a vyrážame už za tmy na Dvorskú búdu, kde sa máme stretnúť s ďalšími členmi posádky. Pozbierame sa, posedíme a svištíme naspať na základňu Kantorku.

Na druhý deň, poučení z toho predchádzajúceho, sa vykopávame z pelechov skôr. Pozitívna zmena externých podmienok – slnko volá: poďte von! Časť expedície páli na Snežku – „to budou panoramata!“ a druhá časť smer Líščí hrebeň. Namazala som zle, a tak mi to celý čas podšmykuje. No nič, budem musieť rozšíriť paletu voskov. Ťapeme od Kantorky tradične na Chalupu na Rázcestí, ale volíme skratku, pekne strmo do kopca podľa hesla: „Pojedem zkratkou, je to sice dál, ale zato horší cesta“. Od rázcestia naberáme smer Líščia hora, pekne po hrebeni a potom parádny zjazd až na Lesnú búdu, kde si dávame obed. Deň ako vyšitý, slnko svieti, všade more ľudí. Najvyšší čas vyštartovať mimo civilizáciu smerom na Čierny potok a potom traverzom Líščieho hrebeňa (trať je samozrejme ratrakom upravená, stopy na klasiku pekne vyrezané). Žiadna divočina, čo je daň za pohodlie. Cesta pokračuje dole, ale my potrebujeme hore, a tak si to pekne šliapeme do kopca pod Dvorskú búdu. Napojili sme sa na cestu, odkiaľ sme prišli, a kruh nášho výletu sa uzavrel. Skratkou sa vraciame, na Kantorke vyzdvihujeme bagáž a pekne si to šúpeme na Prednú Planinu. Pokračujeme výborným zjazdom (asi som namazala zjazdový, lebo mi to letí) až na rázcestie Nad krásnou Pláňou, kde nás časť skupiny opúšťa a sviští do Strážneho. My pokračujeme do Špindlu miernym kopčekom a potom zjazdom po zamrznutom snehu. Niektorí z nás padajú ako hrušky – asi ešte závan z jesene. V civilizácii ťažká komercia, vleky fičia, disco music, pripitučkí lyžiari. No však veď – každý má to svoje. Niekoho ticho lieči, niekoho nie.

Jana Rusňáková

Foto: Jana, Lenka, Fred