Ľubochnianska dolina a Šútovský vodopád na pásoch?
07.02.2023Nespojiteľné do súvislej túry a nie veľmi typické ciele pre chlpaté lyže, však? Ale! Už druhý raz túto sezónu vyhlásená lavínová štvorka, k tomu na hrebeňoch orkán a snežilo husto stále, aj deň po takmer celoslovenskej snehovej kalamite. To ten víkend pekne začínal... Lenže telo sa samozrejme pýtalo von. Tu je práve výhoda ľahkého skialpového výstroja – do tých závalov snehu peši ani pomyslieť, aj na bežky či snežnice by toho čerstvého bolo veľa. Navyše kto nemá skialp v hlave zafixovaný len v podobe žľabov alebo oblúkov v prašane, ale ako prostriedok pre zimnú turistiku, má vyhrané.
Už druhý deň som čítal rady, ako treba sedieť doma, že lavíny a tak – ale to chce predsa len použiť zdravý rozum, zvoliť správne lokality a všetko sa dá. Lesných ciest máme u nás, čo sklznice ráčia. A teraz navyše náhoda zariadila, že som sa v sobotu ráno ocitol v hĺbke Ľubochnianskej doliny, na Rakovej, pri detskom sanatóriu. A do odchodu nazad „do civilizácie“ som mal pár hodín k dobru, tak prečo to nevyužiť?
Na ceste ledva stopy po pár autách, dolina panensky zasnežená a pribúdalo stále, takže plný síl som sa najprv vybral po zelenej značke pod Kľak, samozrejme s úmyslom nie až hore. Už dole na križovatke som razil stopu skoro po kolená, zohrial som sa sakra rýchlo! Vysoko nad hlavou orkán, pod nohami z neho bordel, ale v doline tíš, v bočnej ešte viac. Len náraz vetra občas do korún narazil a sťahoval z nich perinu, ktorou sa v noci prikryli.
Jelene mi nejakú stopu aj predšliapali, ale oni to radi cik – cak, nedržia smer. A musel som myslieť aj na cestu dole. Ale som im hádam aspoň trochu uľahčil život. Jedného pekného paroháča som aj vyplašil - a utekal poriadne pomaly, skákal ako delfín, bruchom vytláčal do tých závejov poriadne vangle.
Ja podobne – nohy po kolená, palice do polovice. Bočná rovnováha sa nedržala ľahko... Potiahol som až pod prvé skalné vežičky, ktoré na tomto chodníku naznačujú, že ďalej sa sklon stáva neúprosným – a v týchto podmienkach zvlášť.
Nazad potom plavným sklzom vo vlastnej koľajnici, medzičasom už trochu zapadnutej. Až som sa divil, čo mi to smerom hore tak dlho trvalo :-) Dole stretko podľa dohody a padla ďalšia, že mám ešte hodinu pre seba, tak davaj pre zmenu hore hlavou dolinou, využiť vyleštenú koľaj po autách. Ale v noci padal mokrý, aj nad ránom bolo ešte nad nulou, tak tá stopa bola poriadne mydlová a pre garnižky príliš široká, nebola to až taká výhra. Tak zase nazad. Ale v doline to žilo – kravky bučali, traktory vrčali, sem - tam zapadnuté a snehom zapadnuté auto...
A just si ešte nejakú stopu prerazím! Tak oproti sanatóriu ďalšia bočná dolina, v lete s bajkpozitívnou zvážnicou. Teraz pusto, hlboko, len na povrchu vetrom nalámaných konárov, listov a bukvíc bohato. A zas tie cik – cak jelenie chodníčky, od kríka ku kríku. Najlepšie sú zjavne tie snehom obťažkané a až k zemi sklonené.
Odsledoval som si čas, aby som sa načas dole vrátil, a aj skôr oproti dohode, nech sa na mňa nečaká. Aj tak sa čakalo, ale čo už, keď som ja mal „kľúče od miešačky“ :-) A išlo sa domov, lenže deň ledva v polovici a telo si ešte pýtalo. Liek na to bol jednoduchý – odbočka do Šútova, auto ponechané napospas snežným pluhom na dolnom konci a daváj do lyží. Pekne podľa šípky ku najnaj tunajšej atrakcii.
Medzi domami akurát zúril traktor s radlicou, tak až po chatu Vodopád prudký komfort po vypluhovanej, alebo nad Fatrankou aspoň po traktorom prebehnutej ceste. Asi z každého dvora šramotili lopaty a hučali frézy. Už bolo po snehových prívaloch, už len také pro forma prehánočky sa krajinou presúvali.
Za odbočkou to niekto skúšal peši, ale rýchlo to otočil, tak moje tempo sa rýchlo priblížilo tomu pomalému, turisticky vychádzkovému na smerovníku. A lyže sa strácali stále hlbšie pod hladinou. Len náznak stopy tu bol – to jeleň sledoval náznak stopy po turistoch a ja som vďačne sledoval náznak stopy jeleňa. Čerstvý sneh to všetko rýchlo prekrýval.
Šútovská dolina má smer sever, tak aj tu vysoko nad hlavou neustály hukot, ako keď nákladný vlak ide tunelom. A pod nohami miestami nastlané, z korún pozhadzované. A v korunách biele záclony, ak sa tade akurát výbežok víchrice prehnal.
Len pár výnimočných miest tu bolo, kde som si na špičky lyží po došľape dovidel – to tam, kde z lesných priesekov popadali lavíny. Pekný, tvrdý povrch, len jemne prikrytý páperím. Tie náznaky stopy sa pod nimi strácali a na druhej strane zas objavovali. Neboli tam tie lavínky dlho, asi ani deň - pozor! A tá najväčšia, pár desiatok metrov široká, skoro na konci.
Posledné stovky metrov som už aj mimo náznaku starej stopy radšej dupal, lebo navlhnutý sneh už začínal tuhnúť a na jeho povrchu som sa akosi menej boril v porovnaní s čerstvo zafúkanou a zahladenou stopou. Novej nádielky bolo teda prebohato, ale to len na oko – napríklad prameniská priamo na chodníku zapadnuté neboli. Cez to najväčšie som skoro až lyže prenášať musel a cez potok popri zničenom mostíku už nebolo pomoci. Tak či tak, palice už nie do polovice, ale do dvoch tretín, ufff...
No to už nebol ďaleko smerovník s odbočkou hore pod Chleb. Teraz by to bola čistá sebevražda. Ale vodopád už za rohom, tak už len cez jeden mostík, zapadaný po zábradlie, a už som vychutnával pohľady. Krásny je aj takto v zime, zvlášť v takejto s čerstvým, bielym náterom.
Pohľad na hodinky potvrdil tempo zo smerovníka, našťastie smerom dole to malo byť už svižnejšie, inak by sa mi hádam aj čelovka zišla. Ale zatiaľ pekne na pásoch, po chatu Vodopád je pár miest, kde by to bez nich v týchto závejoch nebolo ono. Lenže ako som sa vytešoval zo sklzu po vlastnej lajne, zrazu oproti traja pešiaci – no že sa vám to chcelo chalani! Hneď som sa potkýnal hrboľatejšie, ale to sa nesťažujem, keby niečo...
Pri chate Vodopád teda pásy dole a zvyšok cesty už bol za odmenu, až k autu. S východom z lesa aj kúsok modrej nad hlavou sa ukázal a celý zabielený masív protiľahlej Kopy. A to je všetko. Výživných pár hodín to bolo, dobre som si mákol a dobre som sa prešiel, ani vietor neotravoval a bez neho aj to husté sneženie bolo len príjemné spestrenie. Takže aj tak sa dá počas lavínovej štvorky.
Rišo Pouš
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (1538x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (919x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (796x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (772x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (696x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (694x)
- ŠUPka 2024 (663x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (619x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (610x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (600x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...