Mali Alan na horskom bicykli

Chorvátsko, to nie je len more, ale aj nádherné vápencové pohoria s kaňonmi, jaskyňami, skalnými oknami a všetkým čo patrí k poriadnemu krasu. Týmito horami vedie niekoľko ciest, ktoré sú síce tak trochu utajené pred turistami ležiacimi na plážach, ale ponúkajú možnosti skombinovať vari dve najkrajšie veci vôbec: hory a more.
          Prvým takýmto výletom do Chorvátskych hôr na týchto stránkach bude horská cesta na priesmyk Mali Alan (1044m.) Táto cesta sa nachádza v pohorí Južný Velebit na strednom Jadrane, južne od národného parku Paklenica. Zaujímavosťou je, že priamo popod horský masív Sv. Rok vedie nová diaľnica s 6 kilometrovým tunelom.

          Cesta cez Mali Alan začína odbočkou z hlavnej cesty neďaleko Obrovaca. Asi kilometer za ňou sme odparkovali auto na poľnej ceste a vyrazili na bicykloch na objaviteľskú cestu do neznáma.

          Nevedeli sme poriadne do čoho ideme, ale isté bolo, že návrat bude dole kopcom. Na začiatku bola cesta asfaltová a kľukatila sa v borovicovom lesíku, míňajúc občasné usadlosti. Cestu nám spríjemňovali časté výstražné tabule: pozor míny....

          Asfalt vydržal až po stavbu tunela, ktorú sme tesne minuli. Prešli sme ponad vchod do tunela a tu nám značka oznámila "kraj asfalta" - no svojský zmysel pre humor. Nutno podotknúť, že prvú hodinku šlapania po miernych serpentínach sme stretli asi dve autá, a tento priemer neskôr ešte klesol.

          Za tunelom cesta pokračovala miernym stúpaním dlhými serpentínami. Povrch bol štrkový, do kopca nám to nerobilo problémy, dole kopcom si na voľnom štrku už trebalo dať pozor. Začiatkom októbra tu vládlo "babie leto", napriek slnku sme však netrpeli horúčavou, teplota bola ideálna.

          Ako sme tak naberali výšku, pamätné tabuľky venované padlým vodičom vystriedali tabuľky s menami padlých bojovníkov za svoju vlasť. Minuli sme zrúcaniny a podivnú stavbu pripomínajúcu miniatúru mešity. Boli na nej stopy po zásahoch strelnými zbraňami.

          Pozdravili sme sa s miestnym pastierom kôz a pomaly sme sa blížili ku masívu Sv. Rok. Prešli sme popri starom už nefunkčnom lome. Cesta tu viedla popri skalnej stene. Pozeral som , že či náhodou á predsa! Nemýlil som sa, keď som si pri pohľade na nádherný zvetralý vápenec pomyslel, že tu by sa liezlo - zbadal som nity.

          Zastali sme a zistili sme že stojíme pod malou lezeckou oblasťou s asi desiatimi cestami, ktoré sa dajú istiť priamo z auta. Na tejto štrkovej ceste nie je totož žiadny zákaz vjazdu a občas sme stretli auto s milovníkmi auto-moto turistiky.

          Nasledoval najkrajší úsek cesty, serpentíny pomedzi vápencové bralá. Zvetralý vápenec lákal si aspoň zabouldrovať, ale s tretrami na nohách sme šlapali radšej ďalej. Cesta nás previedla pomedzi bralá na náhornú plošinu s krasovými útvarmi. Jeseň už sfarbila lístie na bukových porastoch a tak sme si vychutnávali mimoriadne výhľady.

          Posledné kilometre do sedla bolo iba mierne stúpanie s výhľadmi na planinu. Zo sedla Mali Alan sa nám konečne otvorili aj výhľady do vnútrozemia. Vyšlapali sme asi 900 výškových metrov. Nevýhodou októbra sú krátke dni a tak sme zjazdovali naspäť, vychutnávajúc si pohľad na kaňon rieky Zrmanje v pozadí.

          Za necelú hodinku zjazdu sme boli pri aute. Bolo už tesne pred zotmením a my sme si plný dojmov ešte na záver dňa vychutnali západ slnka za jadranské ostrovy.

                    Info:
Nič pre milovníkov singltrailov. Štrková cesta si však hlavne v hornej polovici vyžaduje dobré ovládanie bicykla. Nezabudnite si zobrať dostatočné zásoby vody. Nikde na ceste ju totiž nie je možné doplniť. V letných horúčavách tu asi nie je žiadna sranda, začiatkom októbra to bolo super. Zaujímavá by bola kombinácia bikovo-pešej túry do oblasti masívu Sv. Rok. Sú tam úžasné skalné veže.(pozri fotogalériu)

M.Bartoň