Mlynická a Furkotská dolina

Je prvý prázdninový víkend a počasie ako maľované. A Mlynická dolina je jedna z najviac navštevovaných tatranských dolín. Cez deň tu bude riadne husto. Preto vyrážam skôr - o siedmej ráno je na Štrbskom plese ešte božský pokoj, zubačka vyhadzuje len zopár turistov, parkoviská prázdne.

Až pod Skok nikde ani nohy, len spoza stromov sa ozýva bzukot - to už sa lanovka na Solisko naprázdno vrtí. Po výstupe nad les prichádza to pravé tatranské: vpredu spoza Štrbského štítu vyskakujú útržky mrakov, vľavo nádherne nasvietené Mlynické Solisko, vpravo slnko už vyliezlo nad hrebeň Bášt, Satanovi len rožky trčia :-) Pleso nad Skokom aj Kozie plesá majú hladinu ako zrkadlo. Na zvyškoch snehových polí sa sánkujú kamzíky. Jeden skalný prah s vodopádom, druhý menší a onedlho už stojím pod posledným, pri pamätníku obetiam havárie vrtuľníka z roku 1979. O kus ďalej medzi skalami stále pár zvyškov nešťastia. Naschvál?

Nad prahom už záver doliny - poriadny kotol! V ňom väčšie Capie pleso a ešte zamrznuté Okrúhle pleso. Chodník uhýba doľava a začína sa štverať strmšie do Bystrého sedla. Posledný úsek by mal byť trochu technickejší, ale asi nie je dosť, lebo sľubované reťaze sa váľajú poniže na hrdzavej kope. Netreba ich. Dolina nie je dlhá, ledva 6 kilometrov, takže po 3,5 hodinách už sa kochám výhľadmi. Zaujímavý je „symetrický“ pohľad na juh: Soliskový hrebeň akoby zrkadlovo oddeľoval Mlynickú a Furkotskú, ešte aj tie plesá sa podobajú. Samozrejme že mi to nedá nevybehnúť na Furkotský štít, za výhľadmi ešte dokonalejšími a kruhovejšími. Tie sa otvárajú najmä do susednej Nefcerky s Kriváňom nad ňou. Poľské aj Západné Tatry sú v opare, s vrcholkami v mrakoch, na východ smerom k Rysom je to zas proti slnku a aj tam už mrakov pribúda. Ale aj tak by som sa tu mohol obzerať trebárs pol dňa a stále by som nemal dosť. No je čas ísť ďalej.

Furkotská dolina tiež nie je dlhá, za slabú hodinu a pol už som na rázcestí pod Soliskom. Cestou ešte stihnem nazrieť cez hrebeň do Nefcerky a vychutnať spätný pohľad na vežatý hrebeň, ktorý ju oddeľuje od Hlinskej doliny. Nedávno som ho obchádzal z opačnej strany... Potom už len zostup, pod nohami suť, nižšie v doline balvany a ešte nižšie hlinený chodník - klasika. Obe Wahlenbergove plesá poslušne pózujú na popredí Kozieho chrbta a Sedielkovej kopy, to budú fotky - gýčovky!

Na rázcestí ako rátam tak rátam, ak chcem odskočiť na Predné Solisko, musím byť nazad do hodiny a pol, aby som stihol dôjsť na vlak. Ale mapy aj smerovníky hovoria dve hodiny. To nejako dám :-) Takže mierne zrýchlený presun - ale že od lanovky na kopec to bude namiesto hodiny len 20 minút, to som nečakal. Asi je ten čas nastavený „motivačne“ pre tých, čo sa hore vyplazia polomŕtvi za 50 minút, aby sa mohli vytešovať, akí sú dobrí :-)

Na chodníku samozrejme uhýbanie davu, na Prednom Solisku samozrejme nával, medzi skalami samozrejme bordel a pod tabuľkou riadne hovno smrdí. No úžas. Ale tichý kútik na posedenie a obed sa nájde viac vzadu, aj s výhľadom na Kriváň a na „mravenisko“ v Mlynickej doline. Pri Skoku to vyzerá ako v akvaparku, tu hore ako v tulenej kolónii :-)

Takže už len finálny zostup, na prekvapenie ani v dolnej časti Furkotskej doliny nestretám takmer nikoho. Len kde - tu voľne pohodená rodinka pri pikniku. Až po napojení na magistrálu sa zaraďujem do zástupu, ktorý sa vracia z „celodennej“ túry k Jamskému plesu :-) A o tretej už stepujem na stanici.

Rišo Pouš