Na Choč na Štefana: vytriasanie koláčov

Vianoceeeee! Koláčiky, darčeky, čerstvo zavraždený kapor, rodinné návštevy, nevyhnutné obžieranie. A tradičný odmäk, šľak ho pobil! V TA3 sa ľudia na ľade hlušia, zato v dolinách po snehu ani chýru, suché cesty, parádna bajkovačka, na poludnie ani čapicu netreba. No na ďalší deň to chce zmenu, ide sa na túúristiku! Posledná možnosť, rúúti sa sem front! Čiže bude pár dní hnusne, toto je vraj na dlhšie posledná možnosť užiť si pekné počasie.

Dohoda je rýchla, česko-slovenská rodinná expedícia vyráža do mrazivého inverzného rána s brieždením, ukázať zahraničiakovi výhľady cez pol Slovenska. Lebo na Choči ešte nebol. V Turci čisto, v Liptove hmlisto, tešíme sa na rozhľady ponad hmly. Parkujeme vo Valaskej Dubovej poslušne dole pri ihrisku, nech nemajú domáci zapchatú dedinu cudzími autami. Dnes je krásne, bude nával.

Nad dedinou ozaj krásne, pri pohľade dozadu nad kopce Šípskej Fatry. Dopredu pohľad na klenbu lesa nad chodníkom, strmina striedaná naklonenou rovinou, fučíme ako rušne... Nižšie ľad a šutre, vyššie ľad a tvrdé snehy. Už pred deviatou je tu rušno, už aj zhora idú niektorí, niektorí aj zodpovedne na mačkách.

Pri hoteli Choč prvé výhľady ponad lúku a čo to? Nad hlavami sivo! To snáď nie! Ale hej... Len diera do Liptova pomedzi hmlu a mrak, začínam tušiť, že výhľady zhora asi budú len mliečno-plnotučné, nie ďaleké.

No ale stúpame ďalej, keď už sme tu. Z juhu fučí, mraky sa ženú kamsi na Oravu, front sa sem rúti skôr ako rosničky predpovedali. Konáriky omrznuté z jedného smeru, my o chvíľu tiež. Sprava.

Cik cak lesom, strmá lúka, reťaze a záverečný traverz a môžeme sa kochať námrazou, poohýbanou kosovkou a tak... Presne tá škodoradostná situácia nastala, že slnko presvitá zhora, miestami aj modrá obloha, ale na okno do krajiny by sme sa poriadne načakali...

Tak nič, dolu, kade sme prišli. Čo už v tomto mlieku? Kyslým ksichtom sľubujem aspoň návštevu hotela Choč, aj keď pre istotu jedným dychom dodávam, že môžu mať takto vo sviatok zavreté a nemusia čapovať.

V smere gravitácie to je po ľade zábavnejšie, sem tam by sa aspoň nesmeky hodili, ale nič dramatické, aj v teniskách by sa dalo. Len pri uhýbaní protiidúcim je sneh miestami aj vajcový, vydupaná do tvrda je len jednoprúdovka. Tak ľudí aspoň odhovárame, že sa neoplatí, že hore nič nevidno. Prečo si nik nedá povedať?

Hotel síce otvorený, ale nečapujú, ksichty sú ešte kyslejšie, lebo slinky začali tiecť. Tak už len chytro domov, k plným misám. Blíži sa poludnie, nápor na kopec vrcholí.  A dedina oparkovaná na každom voľnom pľaci, samozrejme. Zato parkovisko prázdne, len my a miestna hasičská Avia.  A nad protiľahlou Tlstou horou jasno, tiež samozrejme. Dnes to chcelo nižší kopec, ale kto ráno vedel? Aspoň sme dobre pretrávili, budú koláče lepšie chutiť.

Rišo Pouš