Neskorá jeseň v Dolomitoch: Monte Civetta (3220 m)

Po rýchlej aklimatizácii na dolomitské ovzdušie padá rozhodnutie hneď zaútočiť na hlavný cieľ nášho krátkeho pobytu. Civetta sa na nás vyškierala počas celého výstupu na Lagazuoi a vystavovala na obdiv pocukrené severné steny. Zimné podmienky sme veľmi nečakali, ale nejakú výbavu máme a dúfame, že aspoň východné svahy s ferratou nebudú na tom ešte tak zle. Nepríjemný vietor by sa tiež mal už na druhý deň postupne utíšiť. Dávame poradu. Zvládnuť Civettu za jeden deň je samo osebe dosť slušný masaker. Má výživné výstupové parametre, a k tomu ako bonus čiastočne zimné podmienky a relatívne krátke dušičkové dni. Rozdelíme si to do dvoch dní!

Popoludní parkujeme tátoša na ľudoprázdnom parkovisku Palafavera (1521 m). Berieme si len najnutnejšiu výbavu. Ferraťáky, mačky, cepíny, krátke lano... Počítame s otvoreným Winterraumom na chate Coldai, poniektorí odvážlivci kašlú aj na vynášku spacákov. Stúpať začíname popri zjazdovke, prašnou cestou č. 564. Spočiatku strmšie stúpanie sa časom zmierni. Z lesa sa vynárame na riedko porastených lúkach a pasienkoch pri Casera di Pioda (1816 m). Cestou stretáme len pár ľudí. Nikto nám nevie podať info o Winterraume, na ktorý sa spoliehame, väčšina dokonca ani nemá šajnu, že sa na chate niečo také vôbec nachádza. Trochu nás to zneisťuje, ale s blížiacim sa súmrakom hodláme tento risk dotiahnuť do konca.

Od Piody vedie ďalej už len úzky skalnatý chodník č. 556. Stúpanie pritvrdí, vietor zosilnie, šero zhustne. Na chatu Rifugio A. Sonino al Coldai (2132 m) prichádzame s poslednými náznakmi svetla. Winterraum je našťastie tam a je celý náš. Radosť však netrvá dlho. Vedúci výpravy zisťuje, že mu cestou vietor uchytil z batoha páperku. A v jej vrecku kľúče od auta!!! Katastrofický scenár vyháňa najväčších vytrvalcov opäť von do zimy. Pátranie v tme nemá veľkú šancu na úspech, no odvážnym šťastie praje. Bundu aj s kľúčami objavili až dole na štarte - priviazanú o spätné zrkadlo nášho auta. Týmto vrúcne ďakujeme poctivému nálezcovi!

Winterraum je maličký, s pričňami pre deväť ľudí, malým stolíkom a dvomi stoličkami. Sú v ňom vankúše aj deky, ale chlapi bez spacákov aj tak do rána celkom slušne vymrzli. Nechávame tu nejaké nepotrebné veci, cestou dole sa pre ne zastavíme. Na túru vyrážame na brieždení. Stúpame východným úbočím Civetty, chodníkom Sentiero Tivan č. 557. Vládne tu bezvetrie a už od skorého rána nás hrejú slnečné lúče. Výhľady do okolia sú nekonečné, kraľuje im majestátne Monte Pelmo (3168 m). Pohľad naň nás bude sprevádzať takmer celý deň. Z chodníka Tivan sa odpájame až v mieste zvanom Porta del Masare. Cestou sme už prekonali aj pár zaistených úsekov a niekoľko horolezeckých chodníkov sa odpojilo smerom ku stene. Ale až tu je na skale značená odbočka k ferrate Alleghesi. Nad nami sa už vypínajú majestátne steny Civetty a pozorné oko poľahky nájde aj rebrík na začiatku ferraty. Nasadzujeme úväzy a ide sa na vec!

Ferrata Allehgesi je označovaná ako ťažká, nie však ani tak po technickej stránke, ako skôr pre jej dĺžku. Dala by sa rozdeliť do dvoch častí. Prvú tvorí samotná ferrata, ktorá stúpa východným rebrom Civetty. Využíva pri tom kolmice, traverzy, komíny. Najťažšie úseky sú označované za C, väčšina je však jednoduchšia. Železa je v skale dostatok pre pocit istoty aj vo vzdušnejších pasážach. S pribúdajúcimi výškovými metrami však pribúda aj sneh. Niektoré úseky istenia sú kvôli nemu nepoužiteľné, ďalšie rímsy bez istenia sa stávajú celkom adrenalínovými. Občas pre istotu natiahneme vlastné lano. Druhá časť ferraty vedie severným hrebeňom až na vrchol. Tu už istených úsekov ubúda, pribúdajú snehové pláne. Hrebeňovka sa vlní cez niekoľko predvrcholov a zdanlivo nemá konca. Po piatich hodinách však konečne stojíme na vrchole Civetty (3220 m) pri jednoduchom železnom kríži. Radosť nemá konca-kraja. Výhľady sa otvárajú do všetkých svetových strán a v iskrivom jesennom vzduchu ozaj stoja za to!



No ešte sme len v polovici dnešnej cesty, a tak sa neochotne poberáme dole. Zostup k chate Rifugio Torrani (2984 m) je relatívne rýchly v odtopenom skalnatom teréne. Sem-tam treba dôkladnejšie značku pozerať, ale zablúdiť sa nedá. Chata Torrani je takisto na zimu zatvorená, ale Winterraum má, dokonca o trochu väčší a komfortnejší ako Coldai. Od chaty možno pokračovať ferratou Tissi, alebo klasicky chodníkom Via Normale. My schádzame normálkou. Táto zostupovka je vcelku namáhavá, zato ale dlhá. Výškové metre strácame miestami až nepríjemne rýchlo. Zaistené šikmé platne sa striedajú so suťovými policami a hojne vysneženými žľabmi. Na záver to zaklincuje ešte veľké suťové pole. Púšťame si to zjazdovou technikou a riadeným šmykom, aspoň trochu srandy na unavených nohách.



Dole sa konečne opäť napájame na chodník Sentiero Tivan č. 557. Ten vedie traverzom popod Civettu, len s miernymi výškovými výkyvmi. Po pár minútach sme opäť na mieste, kde sme sa ráno odpájali k nástupu ferraty. Odtiaľto to už poznáme. Veľmi sa nezdržujeme, slnko už zapadlo, chceme sa čo najskôr dostať do doliny. Na chate Coldai berieme veci, čo sme si tu ráno odložili. Kdesi pri Casera di Pioda nás dobieha už regulérna tma. Čelovky ale ostávajú v batohu, mesiac v splne na širokú štrkovú cestu bohato stačí. Pohybujeme sa už aj tak ako mátohy, nohy máme ako z gumy a únava nám počas chôdze zatvára viečka. Darmo, 19 km s prevýšením takmer 2000 m a 11 hodín na nohách už celkom cítiť.

Civetta svoju krásu neodhalí len tak zadarmo, treba sa o ňu zaslúžiť. Dotknúť sa jej zblízka a zanechať na chodníku kvapky svojho potu. A ona sa potom odmení úžasným horským zážitkom a endorfínovými spomienkami. Civettu treba zažiť!

Jaraba