Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2008
24.06.2008Sobotňajší "maratón na hrebeni" ma z pohľadu diváka zaujal hlavne počtom štartujúcich - vyše 100, víťazstvom mladíka Hlavča prenasledovaného hordou skúsených "veteránov" a výborným piatym miestom už 51 ročného "Pacha". Po tom čo som rozbitý úsek hrebeňa do Hiadeľského sedla a späť sám prešiel na bicykli, musím vyjadriť rešpekt pred každým, kto zdolal trať najťažšieho behu na Slovensku.
Tu vám ponúkam pocity a reportáž jedného z účastníkov:
Výsledky a viac info sa dozviete na stránke www.nonstopbehnt.sk
Beh hrebeňom Nízkych Tatier očami hobíka
Je nedeľné ráno po pretekoch a po prebdenej noci. Telo, vybehnuvšie včera z Trangošky, prebehnuvšie hrebeňom a zbehnuvšie dolu Prašivou zastalo (= zaspalo) až niekedy okolo štvrtej ráno, ale zvyknuté na ranný plavecký tréning sa už o hodinu zobudilo. A pretože jedna z mála fungujúcich súčiastok sú prsty na rukách, pololeží pri počítači a ďobe do klávesnice. Aspoň splním sľub, ktorý som vetroplachovi dal už niekedy minulé leto, že sem – tam prispejem.
O tomto Nonstopbehu (no isto nonstop...), som sníval, ešte keď sa behával vo Fatre. Ale zatiaľ bol vždy naporúdzi nejaký triatlon alebo iná výhovorka. Teraz mi to konečne vyšlo! Sponzor (moja peňaženka) obetoval pol litra slovenského na prihlásenie a už je to tu - slnečné sobotné ráno na námestí Slobody v Bystrici. Prvý známy, ktorého som uvidel už z diaľky, bol autobus, ktorým som nedávno prebrázdil rodnú hrudu v rámci terénnych cvičení z geografie. Hneď nato prezentácia – vraj či mám papier od doktora? No nemám, veď u psychiatra som v živote nebol... Našťastie stačila triatlonová registračka. Potom už v autobuse po ceste na Trangošku každý kukal doľava na hrebeň a viacerí sme si asi definitívne uvedomili, že tú cestu nazad bude treba prejsť ozaj po vlastných a „za vlastné“.
Na Trangoške sa z busu aj z pribúdajúcich áut hrnulo stádo čúraniachtivých hrebeňobežcov, čo som chápal. Ale prečo sa niektorí ešte rozklusávali? Potom už ale štartový výstrel poobíjal veveričky zo stromov a niektorí z nás, dovtedy družne debatujúci, sa od ľaku skoro rozbehli opačným smerom. Ale stohlavý dav ukázal správnu cestu a tak sme nadšene začali naberať výšku. Turisti slušne odskakovali z cesty, keď videli štartové čísla a penu na ústach niektorých z nás. Vďaka im za to. Ja som videl z turistov len nohy, lebo veľmi nebolo kedy dvíhať hlavu a kochať sa. Môj rozhľad sa na nasledujúcich pár hodín obmedzil na štrk, kamene, veľké kamene, ešte väčšie kamene, hlinu, štrk, kamene, korene, lúku, štrk, ostré kamene, hlinu s kameňmi a koreňmi, bahno zamiesené traktorom, asfalt, voľajaké rozostavané sídlisko, CIEĽ!
Myšlienky zas boli typu: pridaj, dupaj, máš na to, už len 48 kilákov! A po pár krokoch: neblbni, aj zajtra je deň, spomaľ, užívaj si to. Pod Prašivou sa šírka myšlienok aj periférneho videnia radikálne zmenšila. Pravdu povediac, boli ešte aj iné vnemy, ale väčšinou nie zrakové: po štarte si predo mnou niekto strašne prdol, za Latiborskou hoľou zas nádherne voňali rozkvitnuté lúky. Počul som zborové povzbudzovanie na Kamienke a dobre padlo aj „ideš ideš!“ od kočky v tom „výživnom“ stúpaní z Hiadeľského sedla. Veľmi príjemné (aj preto že nečakané) bolo stretnutie na Kozom chrbte s vetroplachom, ale nielen preto, že mal pre mňa čerstvú vodu v bidóne.
Na hrebeni ale boli aj otázky typu: a odkiaľže chlapci, čože to tu máte? Slušne odpovedám, že horská služba Žitný ostrov má preteky a pre istotu utekám chvíľu rýchlejšie. Začujem našťastie už len rečnícku otázku - a načože im je tam horská služba? Počul som aj samého seba riadne zanadávať, keď som sa už neviem koľký raz vlastnonožne kopol do toho istého miesta na členku. Boli aj vnemy typu krízového, našťastie len také malé pri „výplaze“ na Košarisko. Pomohla ich zahnať sofistikovaná chémia (neverím že je výrobok potravinárskeho priemyslu), ktorú som sa rozhodol vyskúšať na vlastných črevách. Chutilo to síce ako kvapky proti kašľu, ale asi za 15 minút (vraj „Okamžitý príliv energie!“) to zabralo, a výrazne. Nezaerdžal som síce ako Fantozzi, ale bolo po kríze!
Veľmi milo ma prekvapila aj tá v propozíciách neuvedená stanica „poslednej pomoci“ na Polianke. Potom som ešte pri chate zbadal nášho klubového predsedu a zahulákal som na neho, nech si všimne v akom tričku bežím (v klubovom!) a že chcem preplatiť štartovné. Nato mi on odhulákal, že nič nebude, lebo som sa isto flákal, keď ešte vládzem takto ziapať dva kiláky pred cieľom. Takže nasledoval už len posledný kúsok po asfalte cez to sídlisko a cez cieľovú bránu a hurá na všetky tie dobroty na stolíkoch. Potom už len tie príjemné popretekové rituály, ako sprchovanie, papanie a vykecávanie so známymi, ako sa kto cítil tam hore. Vyhlasovanie sa ma samozrejme netýkalo, ale slušne som z trávnika zatlieskal, veď si to zaslúžili tí vyhlasovaní. Len mi bolo trochu ľúto tých posledných, dobiehajúcich v zabudnutí už v priebehu vyhlasovania výsledkov alebo po limite.
Celé to ale bolo celkom dobrá skúsenosť a preteky ako najlepší tréning na ďalšie preteky. Páčilo sa mi počasie a vietor prevažne do chrbta, perrrrfektne zvládnutá organizácia, ochotne uhýbajúci turisti, aj to že moje staré topánky a kolená to vydržali. Aj ohlásený zámer organizátorov rozšíriť budúci ročník o kategóriu „nordic walking“. Nepáčila sa mi moja poskakujúca ľadvinka (ale za to si môžem sám), zbiehanie z Prašivej (ale za to môže alpínske vrásnenie), šťavnaté mäsko v cestovinách (ktoré by oči zjedli, ale telo už nemohlo) ani spoločné sprchy, ale hlavne pár pohárov a obalov, odhodených dosť ďaleko za občerstvovačkami. Niektorí to s tým pretekaním mysleli asi príliš vážne a asi pri tom prestali myslieť. A možno sa už takí narodili... Ja som síce tiež dvakrát znečistil prírodu, ale to boli, slušne povedané, biologicky rozložiteľné odpady. Inak to bolo celé ozaj skvelé, len si neviem predstaviť situáciu pred týždňom, keď na Chopku snežilo.
Na záver ešte chcem poďakovať za ochotu ujovi šoférovi, ktorý (aj keď nemusel) ma vysadil skôr ako na námestí, takže som sa na intrák dostal po rovine a nemusel som šliapať do hnusného kopca. Lenivosť zvíťazila nad zvedavosťou, či si ten poľský pretekár nájde bicykel ešte priviazaný tam, kde ho ráno nechal. Dúfam že z Bystrice neodchádzal so zlým pocitom.
Rišo Pouš
Fotky Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier 2008
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (868x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (847x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (824x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (802x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (714x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (694x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (689x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (686x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (681x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (665x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...