Nonstop hrebeňom Nízkych Tatier

17.11.2007
nonstop-hrebenom-nizkych-tatier

Keď sa mi dostali do rúk "Dudliho" reportáže, pomyslel som si: Konečne nadšenec, ktorý má dosť síl svoje sny premeniť na realitu a ešte mu zvýšia sily, aby napísal také podrobné "správy z akcie". Hrebeň Nízkych Tatier je priam predurčený na podobné "výlety". Ak by ste o podobnom čine vedeli, neváhajte napísať do diskusie pod článkom. Jeden zimný úlet už spracúvam a bude uverejnený neskôr. Na záver tohto úvodíku som vybral môj obľúbený citát od Hansa Kamerlandera:
"Tí čo v tom idú s tebou sa nikdy nespýtajú: Prečo? A tí, čo sa to opýtajú, to aj tak nikdy nepochopia!"


Vlado Dudlák:
Nohy ťa dovedú, kam oko dovidí, alebo druhá správa o non-stop prebehnutí celého hrebeňa Nízkych Tatier

Po úspešnom prebehnutí celého hrebeňa Nízkych Tatier v júni 2002 v smere Šumiac-Donovaly ostala otvorená výzva pokúsiť sa o tento výkon opačným smerom, t.j. z Donovalov do Telgártu. To bol aj dôvod, prečo sa malý, nenápadný, ale úderný tím v zložení Vlado Bilík s manželkou Majkou, Slavo Glesk a Vlado Dudlák (ďalej Dudli) dopravil spoločne v piatok 11. júla 2003 večer na Donovaly.


Príprava

Všetci traja bežci sme boli ako-tak fyzicky pripravení na takúto ultrazáťaž, mali sme skúsenosti s behmi dlhšími ako maratón, mali sme natrénované kopce aj osobnú skúsenosť s hrebeňom Nízkych Tatier.
Zároveň sme si uvedomovali, že rovnako ako fyzická kondícia je dôležitá psychická príprava a vôľa dôjsť do cieľa. Vedeli sme, že cestou nás postretne tisíc dôvodov, ktoré nás budú nabádať, aby sme náš zámer ukončili predčasne, bez dosiahnutého cieľa, a bude záležať len od nás a našej vôle, či ich prekonáme a prídeme do cieľa.
Alchýmia pri miešaní ióntových nápojov, príprava bežeckého výstroja, doplnky pre prípad zmeny počasia, ochrana a ošetrenie tela pred otlakmi a odreninami počas cesty, optimalizácia výstroja, ktorý treba zobrať so sebou, energetické bomby, dohodnutá taktika a naplánovanie trasy, to všetku sú veci, ktorých neznalosť alebo podcenenie môže veľmi ľahko znamenať neúspech celej akcie.
Opäť bol šlágrom ióntový prášok G30, Slavova taktika obliekania ponožiek naruby, aby vnútorný šev neotlačil prsty, Vladov hutný jogurtový pokrm plný energie, Dudliho hlava-mapa a všetky naše skúsenosti z behov podobného charakteru.

Ráno na Donovaloch

Budíček bol nekompromisný – ráno o 03:00. Posledné prípravy a tmolenie sa na priváte medzi izbou, kuchynkou, kúpeľňou a WC nám trvalo 45 minút. Napriek tomu Vlado skonštatoval, že niektoré akty, nevyhnutné pred športovým výkonom, nenastali, a tým pádom sa budú musieť udiať niekde cestou na hrebeni.
Keď už sme mali pocit, že sme sa dostatočne naliali tekutinami a napchali jogurtovým maglajzom, vyšli sme svorne v bežeckých kraťasoch pred chatu do tmy, v ktorej sa dalo pomaly tušiť prichádzajúce brieždenie. Vyprevádzala nás obetavá Majka, ktorá všetko dokumentovala na digitálny foťák a Dudliho videokameru.
Po spoločnej štartovej fotografii pod lampou sme „rezko“ o 3:50 vyštartovali, aby sme po troch minútach behu z nášho privátu dosiahli oficiálny štart: Donovaly – drevený mostík nad cestou. Čas nula sa začal odvíjať o 3:53.

Po Hiadeľské sedlo (9,7 km / 370 m prevýšenie)

Prvé metre sme odmeriavali po asfaltke až po osadu Polianka. Nemysleli sme na cieľ, iba na to, aby sme sa dostali do pohodového tempa a neprepálili úvod.
Za Poliankou vedie červená značka – cesta hrdinov SNP – do lesa, a tak sme sa rozptyľovali klasickou, ale veľmi aktuálnou témou: medvede. V lese bola ešte tma, ale dalo sa ísť bez baterky. Snažili sme sa robiť trochu hluk, aby sme sa nestali ľahkými raňajkami pre miestnych mackov. Po prekonaní niekoľkých vyvýšenín sme začali klesať pod Kečku, pričom nás sprevádzal štekot psov, ktorí strážili kravské stádo pri salaši.
Výstup na Kečku sme prekonali rýchlou chôdzou a na jej vrchole sme sa kochali výhľadmi na prebúdzajúce sa hory okolo nás: od majestátnej Poľany na juhu až po Veľký Choč na severe, od hrebeňa Prašivej, ktorý sa týčil pred nami, až po hrebene Veľkej Fatry a Kremnických vrchov, od ktorých sme sa vzďaľovali.
Kozí chrbát sme traverzovali po žltej kvôli lepšej ceste pre beh a prameňu vody, ktorý sa na traverze nachádza. Všetci sme sa občerstvili s vedomím, že najbližšia voda na hrebeni bude až na Kamennej chate (k útulni pri sedle pod Ďurkovou sme nemali v pláne zostupovať). Každý sme mali so sebou cca 1 liter tekutín. Po malej prestávke sme bežali ďalej traverzom do Hiadeľského sedla, kde boli postavené tri malé stany–kopulky. Osadenstvo stanov ešte spalo spánkom spravodlivých. Náš čas v Hiadeľskom sedle bol 1:14.

Hrebeň Prašivej alebo "kam oko dovidí ..." (5,7 km / 740 m)

Z Hiadeľského sedla na najvyšší bod tejto časti hrebeňa – vrchol Veľkej Chochule – nás čakalo prevýšenie cez 650 m. Turistická značka píše 2 hod. 15 min. Kúsok nad Hiadeľským sedlom som zaregistroval ešte jednu odbočku k prameňu pitnej vody. Prekonali sme malé plató, vyšli nad pásmo lesa a cez kosodrevinu sme sa predierali stále vyššie. Už som videl, ako je hrebeň nado mnou osvetlený rannými lúčami slnka, a túžil som po nich aj ja. Keď sme sa dostali na temeno Prašivej, pred nami napravo sa odkryl celý náš hrebeň Tatier až po siluetu Ďumbiera. Chlapcom, ktorí kráčajú poctivo za mnou, dávam do pozornosti peknú panorámu pred nami. Ako sa dívam do diaľky, uvedomím si, že tam celkom najďalej, ten najvzdialenejší bod na horizonte, to je predsa masív Kráľovej hole. Je to neuveriteľne ďaleko, nič, čo by bolo ďalej odtiaľto, už nevidíme. Dovedú nás naše nohy naozaj až tam, kam dovidí naše oko?
Veľká Chochuľa – kóta 1753 m – a naše malé zastavenie na jednom z významnejších vrcholov na našej ceste. Vrcholová fotografia, občerstvenie tekutinami a beží sa ďalej. Náš čas na vrchole bol 2:18.

Veľká Chochula

Do sedla Ďurková (12,5 km / 500 m)

Z Veľkej Chochule sa ide, akože inak, dole kopcom a časť hrebeňa, ktorá nasleduje, je relatívne príjemná a vhodná na beh. Nie sú tam strmé stúpania ani klesáky, hrebeň má hôľnatý charakter a podklad je zväčša hlina alebo vysokohorská tráva. Pokiaľ vás nezastihne hmla, tma alebo iný psí čas, máte na hrebeni prehľad a pekne vidíte úseky pred sebou.
Postupne prekonávame Veľkú hoľu, sedlo pod Skalkou s odbočkou na zostup do Liptovskej Lúžnej, Latiborskú hoľu, Zámostskú hoľu a hádame, ktorý vrchol už bude Ďurková. Míňame križovatku so žltou značkou – prípojka na hrebeň z Magurky – a začíname stúpať na trošku skalnatý vrchol Ďurkovej. Pred dvomi rokmi som si ho pomýlil s Chabencom, a tak som vtedy na Chabenec šliapal až dvakrát .
Pri traverze vrcholovej skalnej časti Ďurkovej pozorujeme pred sebou prvých ľudí, známka toho, že útulňa pod Ďurkovou už má budíček za sebou. Dolu do chaty nezostupujeme, vody máme dostatok na to, aby sme s ňou vydržali až na Kamennú chatu. Sedlom Ďurková iba prefrčíme v čase 3:57.

Cez Chabenec na Kamennú chatu pod Chopkom (11,5 km/ 700 m)

Výstup na vrchol Chabenca (1955 m) zo sedla Ďurková je postupný, veľmi tiahly. Turistická značka píše 1 hod. Chvíľu bežíme, ale potom nasadzujeme rýchlu chôdzu, lebo tá je energeticky efektívnejšia. Pred vrcholom predbieham párik mladých Čechov, stúpajú s ruksakmi hore, pomaly, akoby z posledných síl. Som rád, že nie som v ich koži. Výstup prekonávam bez väčšej námahy za 28 minút.
Za Chabencom má hrebeň už vysokohorský charakter, prevýšenia sú strmšie, podklad tvoria viac kamene. Pozorujeme krásu a mohutnosť bočného hrebeňa Skalka, ktorá svojou výškou 1980 m o niečo prevyšuje hlavný hrebeň v týchto miestach a je piatym najvyšším vrchom Nízkych Tatier. Občas spoza oblakov vyzrie ostrejšie slnko a začína pripekať, v dôsledku čoho Vlado zmenil pohlavie, keď si bežeckú čelenku vymenil za žltú krikľavú šatku cez celú hlavu.
Zatiaľ sme všetci v pohode. Cesta po hrebeni nás stále elektrizuje a nabíja energiou, ale celý hrebeň pred nami je ešte veľmi dlhý, a tak nemáme dôvod na to, aby sme prepadali nejakej predčasnej eufórii. Ideme metódou postupných cieľov a momentálne sa veľmi tešíme na prestávku na Kamienke.
Ku chate prichádzame z Donovalov v čase 5:55. Je práve 10 hodín doobeda.

Kamienka – 2000m – TOP1 chata – (veľká prestávka I)

Pred chatou stretávame partiu ľudí, ktorí sa venujú tesárskym prácam. Z hrubých dlhých brvien zhotovovali nové sociálne zariadenia pre návštevníkov. Medzi chlapmi nechýbali ani Marcel s Čikom. Podávame si ruky na privítanie a informujeme ich o našom behu. V chate sme sa zvítali s Ankou a Maťkou a dali sme si všetko, na čo sme mali chuť: pivo, minerálku, malinovku, čaj, koláčik, párky s horčicou a pusu s dievčatami.
Bola tam taká príjemná atmosféra, že pôvodne zamýšľaná 10-15-minútová prestávka sa nenápadne predĺžila na polhodinu, ale inak sa nedalo. S Čikom sme dali reč na tému horské behy a opäť som ho podpichol, že kedy sa on ako špičkový horský bežec odhodlá prebehnúť celý hrebeň v nejakom solídnom čase.
Lúčime sa s osadenstvom a bežíme ďalej na východ. Čiko poznamenal, že teraz máme pred sebou dobrý úsek, lebo je to skoro stále dolu kopcom.

Z Chopku na Čertovicu (13 km / 350 m)

Tento úsek pod najvyšším vrcholom Nízkych Tatier mám rád a zároveň mám pred ním veľký rešpekt. Pripomína mi moje študentské roky, keď som tu odvážne browsoval vo februárovej fujavici na bežkách od tyče k tyči pri nulovej viditeľnosti a rýchlosti vetra 130 km/h cez vrchol Ďumbiera až na Štefánikovu chatu, ktorá sa vtedy volala Chata hrdinov SNP. Vtedy spadlo v tejto lokalite veľa lavín a pod jednou z nich v Jánskej doline, žiaľ, ostali traja slovenskí skialpinisti. Našli ich až o tri mesiace, keď sa roztopili snehy. Smrť, tá nechodí po horách, ale po ľuďoch.
Naša situácia pri behu bola úplne z inej kapitoly počasia i ročného obdobia. Bolo zamračené, ale bežalo sa nám veľmi dobre. Okrem malého prevýšenia zo Širokého sedla je terén mierny a postupne klesá až do výšky 1740 m ku Štefánikovej chate. Na chodníku stretávame veľa turistov, väčšina nechápe, prečo utekáme, ale niektorí nás povzbudzujú a našli sa i takí, čo sa k nám pridali a chvíľu bežali za nami.


Vrchol Ďumbiera (2043 m) vynechávame, lebo priama značka obchádza túto časť hrebeňa. Štefáničku míňame za 54 minút behu od Kamennej chaty, bežíme hneď k delu (malý pamätník povstania pri chate) a štveráme sa 70 výškových metrov na Králičku. Cestou robíme fotky s pozadím chaty a vrcholového hrebeňa. Slavo, ktorý si udržiaval v našom peletóne stabilnú tretiu pozíciu, vyráža dopredu so slovami: "Idem si na chvíľu vyskúšať, aký pocit je to byť na čele".
Rýchlo prekonávame členitý hrebeň a približujeme sa k Lajštrochu, poslednému kopcu, z ktorého sa klesá 364 m dole na Čertovicu. Pred Lajštrochom začína pršať, dážď je najprv slabý, potom má takú strednú intenzitu. Na Čertovicu prichádzame v čase 8:04.

Sedlo Čertovica – (veľká prestávka II)

V sedle Čertovica – 1238 m – nás už netrpezlivo vyčkáva naša Majka a filmuje, ako zbehávame dole svahom a prichádzame k autu. Aj keď máme za sebou vyše 8 hodín behu, nemáme pocit, že by to ďalej už nešlo, naopak, stále máme guráž dôjsť až do cieľa, len aby sa počasie umúdrilo. Naše doterajšie tempo sa zdá byť rozumné, nič sme na začiatku neprepálili, ale aj tak mám obavy pred krízou, ktorá sa môže dostaviť posledných 15-20 km niekde za Veľkou Vápenicou. Uvidíme. Väčšia polovica hrebeňa je už za nami.
Poctivo dopĺňame tekutiny do tela aj do fľašiek, jeme Majkou pripravené žemle, pijeme teplý čaj a prezliekame sa do nových bežeckých dresov. Je to depo ako má byť, cítime sa tu dobre, ale vieme, že čas hrá proti nám. Po štyridsiatich minútach pauzy je najvyšší čas pobrať sa ďalej. Lúčime sa s Majkou, posledné foto na Čertovici a vybiehame hore smerom do sedla Za Lenivou.

Z Čertovice do Priehyby (21,5 km / 800 m)

Náš beh hore kopcom o chvíľu meníme na rýchlu chôdzu, míňame lesných robotníkov a ja zisťujem, že som si zabudol v aute čelovku a čelenku. Bola to chyba, ale Vlado aj Slavo svoje čelové lampy majú a v ľadvinke mám šatku, ktorú môžem použiť miesto čelenky, keby bolo najhoršie.
Rýchlu chôdzu striedame s behom podľa terénu a pomaly sa prebíjame tmavým lesom. Aj keď som si vymenil na Čertovici krátke bežecké nohavice za nové, cítim pri behu omínanie na stehnách. Nič sa nedá robiť, treba ísť ďalej opatrne, nemyslieť na vlka, ale na príjemnejšie veci. Medzi stromy prenikajú priateľské slnečné lúče, vyčasilo sa. Cestou spolu debatujeme a takto prechádzame cez Bacúšske sedlo a Ramžu. Na Ramži, ktorá je vyľudnená, nevieme presne, kde je voda, a tak bežíme ďalej. Zatiaľ máme vody dosť a sedlo Priehyba s výdatným potokom to istí.
Cestou prekračujeme veľa stromov spadnutých cez chodník, a tak náš postup nie je celkom plynulý. Jeden spadnutý strom mal tvar nahej ženy a ležal pred nami ako skutočný umelecký akt so všetkými reálnymi i nadreálnymi detailami. Na fotografii sme ju nazvali lesná panna.
Slavo nás vystríhal pred touto časťou hrebeňa kvôli lesu, spadnutým stromom a členitému úseku bez výhľadov, ale nakoniec to nebolo také zlé. Bola to zmena po predošlej hôľnatej časti. Prísne strážim svoj pitný režim, každých 35-40 minút si dávam 2 dcl tekutiny, nie je to veľa, ale viac si už nemôžem dovoliť. Časť hrebeňa, kde sa odbočuje na sever na Veľký bok, je sčasti hôľnatá a sú z nej pekné výhľady.
Na tomto úseku je nepresné a mätúce turistické značenie. Od značky, ktorá označovala vzdialenosť od Čertovice 6:35, sme bežali hodnú chvíľu ďalej, kým sme prišli ku značke, ktorá hlásila, že Čertovica je 6:30. Čím ďalej, tým bližšie … Keď sme mali lesných stupákov a vyklesávačiek plné zuby, Slavo zahlásil, že už sme na hrebeni, odkiaľ o chvíľu zostúpime do sedla Priehyba. Časovo sa mi to ešte nezdalo také blízke, ale prečo neveriť pozitívne mysliacemu spolubežcovi. Nakoniec sme museli prekonať ešte dva zalesnené kopce. Od značky „Priehyba 1 hod.“ sme bežali 21 minút ku značke „Priehyba 45 min.“, nuž, miestni značkári boli zrejme veselej povahy.
Konečne zostupujeme do sedla. Zostup je veľmi strmý a nepríjemný, najmä na naše stále citlivejšie chodidlá. Vlado beží bokom ako hamujúci lyžiar, aby si zachránil pestované nechty. Sedlo je o 50 metrov nižšie ako Čertovica, je to najnižší bod v tejto polovici hrebeňa. Na obe strany hrebeňa zo sedla je strmý výstup, nás čakala lahôdka, 500-metrové prevýšenie na Veľkú Vápenicu. Ale vďaka tomuto kopcu je v sedle výdatný zdroj pitnej vody, a tak všetko zlé je na niečo dobré.
V sedle zastavujem stopky v netto čase 12:03, čo znamená, že od Čertovice sme sem bežali temer 4 hodiny. V sedle píše turistická značka „Kráľova hoľa 6:30“, len či tomu máme veriť.


Z Priehyby na Andrejcovú (7 km / 680 m)

Po trinástich minútach pauzy opúšťame sedlo Priehyba a štartujeme do kopca ďalej na východ. Nasadzujeme rýchlu chôdzu a ja odhadujem, že do 50 minút by sme Vápenicu mohli zvládnuť. Nie je to nejaký rekordný čas, ale cítime už prebehnuté kilometre a nevieme, kedy a či príde zradná kríza. Nad sedlom míňame troch turistov, ktorí sa ukladali v lese na spánok a rozkladali oheň. Zdalo sa mi to trochu predčasné v lete o pol šiestej robiť oheň – a ešte k tomu v lese.
Kráčam prvý a určujem stabilné tempo, za mnou sa drží Slavo, Vlado je asi 5 minút pod nami. Šliapeme 20 minút, 30 minút, tempo sa mi darí udržiavať, čo je super. Po štyridsiatich minútach sa zdá, akoby sme už boli hore pod vrcholom, nakoniec sme vyšli na západný vrchol Vápenice v dobrom čase – za 49 minút.
Za pár minút zostupujeme do sedla Priehybka a blížime sa k Andrejcovej. Pri behu sa sústredíme, aby sme nezakopli o kameň alebo nenápadný koreň na chodníku. Pred Andrejcovou na pravej strane hrebeňa pozorujeme novovybudovaný salaš. Máme pocit, že by sme už mali byť na Andrejcovej, ale útulňu nevidíme. Po ľavej strane počujeme v lese vravu. Odbočujem za hlasmi v lese a objavujem skupinu asi pätnástich turistov, ako sa ukladajú na spánok len tak uprostred lesa. Smerujú nás k Andrejcovej, ktorá je ešte o kus ďalej. Nakoniec sa pred nami objavuje domček s prameňom pitnej vody. Robíme krátku pauzu, ideme k útulni a dopĺňame naše tekuté zásoby. Posledná voda pred Kráľovou hoľou.
Pri prameni sa necháme odfotiť všetci traja českým turistom, ktorý sa tam motal a s obavami hľadel, či nejaká voda zostane aj pre neho.

Z Andrejcovej na Kráľovu hoľu (9,2 km / 770 m)

Zdá sa, že dôsledný pitný režim v závere a neprepálenie cesty na začiatku dňa spôsobuje, že nijaká fatálna kríza na nás neprichádza. Šliapeme stále v tempe a nemáme pocit, že by sa nám vybili baterky tak, ako to bolo minulý rok, keď sme robili hrebeň v opačnom smere.
Pred Ždiarskym sedlom Vlado vyrazil dopredu so slovami, že si chce spraviť pred nami náskok pri výstupe na Bartkovú a vrcholovú časť východného hrebeňa. So Slavom sa ešte krátko zastavujeme v Ždiarskom sedle, dáme si hlt vody a ja pchám do seba posledný karbošnekový gel. Vlado je nad nami niekde v lese, pomaly sa zmráka. Na Kráľovu hoľu píšu zo sedla 3 hod. Cez vrcholy Bartkovej, Orlovej a Strednej hole je to ešte cca 750 metrov prevýšenia.
Najväčší stupák bol hneď na začiatku na Bartkovú. Šliapalo sa nám stále dobre a plynule, kontrolovali sme Vladov odstup a pomaly sme sa k nemu blížili. Členitý vrchol Bartkovej v pološere, so skalnými mužíkmi na vrchole pôsobil, ako by tam na nás čakala celá jánošíkovská družina. Vlado si to razil priamo medzi skaly stredom vrcholu, my so Slavom sme to trochu traverzovali po pravej strane. Za nami sa náhle zatiahla obloha, začal duť chladnejší vietor a kropili nás dažďové kvapky. Niekde nad údolím Čierneho Váhu som pozoroval intenzívny dážď, ktorý sa k nám rýchlo blížil.
Nastala zmena počasia. Moja predstava, že záver pôjdeme jasným hrebeňom, v bezvetrí a tichu, pri svite veľkého Mesiaca, s vizuálnym kontaktom na vysielač, ostala nenaplnená. Začalo intenzívne pršať a dul chladný vietor. Okolo nás sa spustila hmla, zotmelo sa a po veľkom Mesiaci ani stopy. Postupovali sme rezko, hlavne kvôli zime, ale viditeľnosť bola doslova len od tyče k tyči. Vysielač nebolo vidno vôbec.
Dobehol som Vlada, Slavo trochu zaostal vzadu. Navliekol som si rukavice a keďže mi začala byť zima na hlavu, vytiahol som šatku a zaviazal som si ju ako stará mama. Stále sme mali na sebe len krátke bežecké nohavice a na vrchu šuštiačky, ktoré boli celkom premočené. Vlado sa ma pýtal na Slava, že kde je, lebo ho nebolo vôbec vidno. Odpovedám Vladovi, že Slavo to zvládne, že teraz je treba čo najrýchlejšie dôjsť k vysielaču, aby sme sa v tomto počasí nepodchladili. Kráčam ako prvý a cítim, ako mi odmŕza ľavý lakeť, ktorý je zakrytý len mokrým šuštiakom a opiera sa do neho vietor. Napínam svaly, aby som v ňom rozprúdil krv. Prekonali sme Orlovú, Kráľova hoľa by už nemala byť ďaleko. Dážď trochu ustal, ale hmla sa nerozplynula. Vtom sa pred nami zrazu ukázal vysielač, mohutný a vysoký, trčal sťaby budhistická stupa z kontúry veľkých kameňov pred nami, akoby bol na nich postavený. Hoci to vyzeralo, že sme už pri ňom, bol to len klam, ešte nás čakala Stredná hoľa a hrebeň za ňou. Po pár sekundách nás opäť zahalila hmla.
Za Strednou hoľou Vlado na mňa kričí, aby som mu vytiahol z ruksaku vodu. Teraz vodu, v tejto zime? Veď budeme o 5 minút tam, v suchu a teple. Ale Vladova prosba je nástojčivá, má akútny smäd a potrebuje hlt vody. Zastavujem a vyťahujem z jeho ruksaku fľašu. Vlado sa napije a necháva si fľašu v ruke. O 13 minút prichádzame uzimení a premočení konečne k vysielaču. Hodiny, ktoré odmeriavali náš beh, som zastavil na schodoch vysielača v netto čase 15 hod. 50 min. Bolo práve 21:43. Slavo dorazil 4 minúty za nami.

Na Kráľovej holi

Na vysielači v predsienke určenej pre turistov už ležia dvaja chalani v spacákoch. Pýtajú sa nás, odkiaľ ideme. My vyzliekame zo seba mokré veci. Vyťahujem z ľadvinky z mikroténu svoju jedinú suchú vec – krátke moirové tričko. Zvoním pracovníkom vysielača a pýtam sa, či nemá službu Pacho (Paľo Bičian). Má, chvalabohu! Odkazujeme mu, že bežíme od rána z Donovalov a že či nemá teplý čaj. Teplý čaj vraj nepijú, ale niečo pre nás v tomto smere urobí. Prichádza po nás a berie nás hore do priestorov vysielača.
Vonku je stále hmla, dážď, vietor a teplota 4 stupne nad nulou. Vlado rezolútne vyhlasuje, že odtiaľto dnes pešo do tej fujavice nepôjde. Máme dve možnosti – alebo tu ostaneme spať, bez suchých vecí a prezlečenia, alebo pre nás príde Majka autom až hore. Po konzultácii s Pachom a opise cesty autom hore na vysielač voláme Majku do Telgártu na jej mobil, vysvetľujeme našu situáciu a prosíme ju, aby pre nás prišla hore na Kráľovu hoľu.
Majka to zvládla a prišla o pol dvanástej hore za nami. Medzitým sme sa ohriali a osušili pri teplom čaji s Pachom a jeho kolegom. Veľmi ste nám pomohli, páni Samaritáni, ďakujeme Vám! Aj vďaka Vám sme si vychutnali pocit a eufóriu z toho, že sme to zvládli. Tu na Kráľovej holi bol cieľ nášho celodenného snaženia. Doviedli nás sem naše nohy, aj keď naše oko v závere dovidelo len na hmlu a tmu.

V Telgárte

Asi za hodinu sme v Telgárte v penzióne U Hanky. Máme radosť, že nás nepostihla nijaká fatálna kríza, pri ktorej by sme zhasli a nevládali ďalej. Záverečnú „štvrtinu“ od Priehyby po Kráľovu hoľu, ktorú písali turisticky 6:30, sme spravili za 3:47. Pripisujem to nášmu rovnomernému tempu od začiatku a dobrému pitnému režimu v závere.
Sprcha, prezlek, nevyhnutné namastenie si odretých miest a mohli sme sadať „k prestretému stolu“. Vďaka Majke sme mali opekané zemiaky s kečupom a tatarkou, pivo, víno, minerálky, sladkosti, prosto, konečne sme si sadli a uvoľnili sa bez toho, že by sme mali pred sebou ešte nejakú etapu.
Non-stop prebehnutie celého hrebeňa Nízkych Tatier v smere Donovaly–Kráľova hoľa sme prehlásili za úspešné.

Vlado Dudlák, júl 2003 
Výsledný netto čas 15:50; brutto čas (s prestávkami) 17:50
Dĺžka celej trasy: 90 km
Prevýšenie (iba do kopca): 4.900 m

Poznámka administrátora: Skôr než sa budete pokúšať o niečo podobné, poraďte sa so svojím lekárom!!!

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri