Novoročné snehové radosti nad Terchovou

Diery, Boboty, Tiesňavy, Sokolie, Obšívanka – klasické turistické ciele nad Terchovou a pekne v tomto poradí. Atraktívne svojou krásou, všeobecne známe, a preto väčšinou plné turistov. Lenže nastalo novoročné ráno, keď sa všetky penzióny a priváty len veeeľmi pozvoľna prebúdzali zo silvestrovského žúrovania. Navyše teplota jemne pod nulou, na zemi (aj na neodhrnutých chodníkoch samozrejme) tak do 20 cm čerstvého snehu, ktorý navyše dopoludnia stále jemne pribúdal. To bolo treba využiť, lebo skúsenosti hovorili, že bude ľudoprázdno. Takže na nohy hrubé boty, na boty štucne (niektorí) a išlo sa. Necelých 13 km a necelý kilák prevýšenia, ale podceňovať tie technické preliezačky netreba, v strminách je postup vždy pomalý a samozrejme čerstvý sneh ho teraz ešte viac komplikoval. Častokrát sme veľmi nevideli, do čoho stúpame. Ale ideálna voľba do počasia, keď nad lesom fučí severák a nič tam nevidno. Takto teda sme to zokruhovali, podľa Mapy.com:

Úvod nič moc, z centra Terchovej do Bieleho Potoka popri ceste , lebo aj Terchová sa viac stará o to, aby autám a nie pešiakom sa dobre žilo, keď nasneží. Potom ale už Dolné diery a síce chodník prechodený, ale iba pár ľudí, navyše v našom smere. Vychutnávačka čerstvo obielených brál, poriadne dlhých cencúľov, hravého potoka a jeho ľadových doplnkov, no jedna paráda!

Zo sedla Vrchpodžiar strmo hore lesom na Boboty a tam už od začiatku ani nohy, predupávame. Chodník ledva viditeľný, pekne prikrytý. Ale aj divoký les a bralá, okolo ktorých sa krúti. A hore aj modrá nad hlavami sa začína ukazovať a hlboko pod nohami aj Štefanovú v opare rozoznávame. Dokonca aj Veľký Rozsutec sa na chvíľu hanblivo odhaľuje, aj keď nie celý.

Zostup strmo dole do Tiesňav ešte krajší, ale vďaka tomu čerstvému páperiu bez základu aj šmykľavejší. A často vôbec nevieme, do čoho pod tým snehom stúpame. Retiazky a schodíky ukryté pod perinou moc nepomáhajú, skôr zavadzajú. Ale sivobiela bralnatá krajina naokolo je úchvatná.

Vydýchanie pri potoku a davaj hore na Sokolie. Tu je to od začiatku pomedzi skaly, ako inak - kľukaté a hrboľaté,, ale aj tu neprechodené. Dozerá na nás Ťava aj všetky jej bralné kamošky, stúpame akosi stále strmšie popod previsy, popri reťazových zábradliach, pomedzi vežičky, až na Malé Nocľahy. Výstup spestruje aj pár vyhliadok smerom do Vrátnej, len pohľady na tie vyholené svahy sú strašné.

A je tu finále – zostup do Obšívanky. Aj ten je poriadne strmý, ale už nám ide oproti pár ľudí, tak je podklad viditeľnejší. O to viac môžeme hlavy vyvracať dohora na skalné steny a veže. A na tej najznámejšej Veľkej Sokolej dokonca nejaká dvojka akurát dolieza na špičku.

Potom už len popri potoku na lúky nad Terchovou a stíhame to presne: slnko nám za chrbtami akurát maľuje horizont na červeno a pochod pomedzi terchovské chalúpky je taký romantikuš snehovo – osvetielkovaný v tom hustnúcom šere. Ako bonus si každý nesieme aj trochu lesného snehu za golierom, lebo každý si aspoň raz nedal cestou pozor na nízko visiaci, snehom obťažkaný konár. Výýýýborne bolo, vďaka partii za skvelý nápad! Viac takých dní!

Rišo Pouš