Od štítov Pyrenejí k plážam Barcelony

Nápad vybrať sa na skorú letnú dovolenku do španielskych hôr vznikol ešte na jeseň 2014. Po skúsenostiach s rakúskymi, švajčiarskymi a francúzskymi Alpami dozrel čas posunúť sa ešte o niečo viac na západ a spoznať niečo nové.

Veľahodinnové úmorné cestovanie autom neprichádzalo do úvahy, a tak sme striehli na akciové letenky do Barcelony. Bolo by asi kultúrnym barbarstvom sa hneď po prílete vydať na cestu do hôr bez toho, aby sme aspoň z rýchlika neabsolvovali najznámejšie atrakcie katalánskej metropoly. A tak aj vďaka výraznej pomoci lacného a dostupného metra absolvujeme postupne väčšinu “must see„ záležitostí (Sagrada Familia, Park Guell, Arc de Triomph, Cas Mila, Montjuic, Parc de la Ciutadella, Las Ramblas a pod.)

Druhý deň ráno mierime z hlavnej autobusovej stanice Sants s prestupom v mestečku Barbastro do dedinky Eriste na okraji národného parku Posets-Maladeta. Už cesta autobusom je zaujimavá a to hneď od začiatku. Skalnému mestečku Montserrat 40km za Barcelonou aj ceste kľukatým kaňonom pri vstupe do hôr sme venovali patričnú pozornosť.

Na úvod nášho päťdňového putovania Pyrenejami sme si vybrali populárny prechod Vuelta al Posets, Ruta de los tres Refugios.Táto vysokohorská okružná túra obchádza druhý najvyšší kopec Pyrenejí Pico Posets (miestnym jazykom Llardaneta) a na trase sú tri chaty s možnosťou nocľahu (Angel Orus, Viadós a Estós).

No poďme po poriadku. Po príchode do vyľudnenej dedinky Eriste vyrážame na štvorhodinpvú prechádzku na chatu Ángel Orus (Forcau). Je sobota a stretávame aj zopár turistov, vracajúcich sa z vrcholu Posets. V polovičke sa cestička hustým listnatým lesom začne meniť na cestičku lesom ihličnatým,ktorý viacej svedčí horskej krajine. Hypnotizujeme ťažké oceľové mraky celkom úspešne a pri výstupe nás zastihne len ľahký dážď. Skutočnú búrku pozorujeme už spoza skla chaty. V spoločnosti španielskeho páru nás čaká päťchodová večera. Nie sú to žiadne hody, no dosýta najedení si ešte za svetla ľaháme do postelí.

Včerajší dážď a sneženie vytvorili zaujímavý farebný kontrast, a tak míňame rozkvitnuté alpské lúky, preskakujeme vodou naplnené potoky a pozorujeme snehom pocukrované vrcholky Pyrenejí. Plesá sú ibony, sedlo sa povie collado a pohodovým dovolenkovým krokom míňame Ibon de Llardaneta a za pomoci mačiek vystúpame do Collado de Eriste.

Zostup začína snehom, pokračuje suťou, chodníčkom nad pásmom lesa a nakoniec aj riedkym lesom. Čím sme nižsie, tým je to krajšie a na obed sme pri chate Viados, kde máme nocľah číslo 2. Chata je z opačnej strany dostupná aj terénnym autom, to znamená aj o niečo viac ľudí a spolu s francúzskou skupinou si dávame zážitkový, opäť päťchodový obed.

Okolie chaty lemujú salaše a pasienky, a tak mi to trochu pripomína našu Veľkú Fatru v okolí Borišova. Len tu to ešte stráži masív Posetsu, celý zakrytý snehom. Na dnes máme vyhrané, tak dovolenkujeme: poobedný spánok, večera a opäť spať.

Na pondelok a utorok bola sľúbená zlá predpoveď, tak sa ráno ponáhľame do sedla Puerto al Chistau. Opäť všade počuť hučanie vody z topiaceho sa snehu, vidieť rozkvitnuté lúky, zelené pasienky a prekvapivo modrú oblohu. Kratučký úsek pod sedlom - opäť mačky pre rýchlejší postup. V sedle sa zatiahne, tak obrovským snehovým poľom rýchlo strácame výšku a ponáhľame sa skryť na chatu. Spoločnosť nám robí sviští piskot a po 4,5h od chaty Viados ani nie veľmi mokrí sme na chate Estós. Dáme huevos fritos (volské oko) a zostupujeme až do dedinky Benasque. Cestou míňame rôzne cabane (kamenné chatky, bez možností ubytovania) a po dvoch hodinách sme na hlavnej ceste, vedúcej do civilizácie. Ubytovanie v Casa de Montaňa je super (posteľná bielizeň, uteráky, sprcha a pohodlné postele za 17 Eur na osobu). Večer doplníme zásoby, pomotáme sa malebnými kamennými uličkami Benasque.

V utorok máme na pláne len presun na chatu La Renclusa. No berieme to zodpovedne, keďže ešte nechodí autobus, ktorý by nás odviezol dlhým, 15km údolím až na parkovisko La Besurta. Úspešne stopujeme mladý španielsky pár, ktorý má rovnakú cestu ako my, a tak za 45 minút ľahkým krokom sme v turistickej základni pod najvyšším vrcholom Pyrenejí - Pico de Anetom. Daždivé počasie určuje celodenný program: spánok, karty, večera, spánok.

Ovplyvnení utorkovým dažďom nemáme veľké ciele a meníme Aneto za Pico d´Alba, menej náročný trojtisícový vrchol, na ktorý vedie cesta mimo ľadovca. Po hodine nás dobieha skupinka anglicky hovoriacich turistov, a že oni idú na Aneto. Tak tvrdím Ivke, že bude sa najlepšie za nich zavesiť, aby sme nešli niekam úplne sami.

Meníme pôvodný kurz a a za pomoci sporadických mužíkov stúpame niekam ďalej do zamračenej doliny. Po chvíli so skupinkou strácame aj zvukový kontakt. Mapa tvrdí, že sme moc vpravo a hrebeň Portillon, ktorý máme prekročiť, aby sme sa dostali na ľadovec pod Anetom, je smerom vľavo.

Nejaké stopy v snehu a mužíci naznačujú, ze ideme ako tak dobre. Biedna viditeľnosť nám nepridáva na istote a o to je naše prekvapenie väčšie, keď stretáme inú skupinku (2 mladí Angličania a starý Španiel). Potvrdzujú nám, že sme v Passo de Portillon a prvýkrát dnes vidíme červenú značku, tak nie je dôvod im neveriť. Prejdeme cez sedlo a postupujeme už ľadovcom.

Biely sneh, hmla a žiadny náznak stopy nás držia v napätí, no cez mraky je už cítiť prebíjajúce sa slnko. Vidina lepšieho počasia a veľká skupina nám dávajú odhodlanie ísť ďalej. A potom to prišlo, hmla sa konečne roztrhla a po chvíľke sa ukázal aj vrchol Aneta. Hneď sa mi lepšie ťahá stopa v asi 20cm hlbokom, čerstvom snehu a Aneto sa približuje. Orientácia pomocou buzoly sa ukázala ako kľúčová, napájame sa na starú stopu a pri pohľade naspäť zisťujeme, že sme išli tak ako sme mali. Snehom na mačkách sa dostávame pod kľúčové miesto výstupu - Paso de Mahoma (Mohamedov krok).

Celý čas vyzerá výstup na Aneto ako prechádzka po kompaktnom ľadovci (naviazať sa asi fakt nie je nutné), no záver je už trochu alpinizmus. Jediná cesta na vrchol vedie cez 30m dlhý skalný hrebeň obtiažnosti II+, kde by sa možno to lano aj hodilo. Ivka vyhlasuje koniec snehového hrebeňa za vrchol, a tak už sám vyrážam k asi 3m vysokému oceľovému krížu. Skala je chytovatá, lezie sa dobre, akurát netreba sa veľmi obzerať. Napravo aj naľavo celkom slušná šluchta. Dorazia aj Angličania, vrcholovka, pozorný zostup cez Mohameda naspäť. A plní endorfínov návrat na chatu.

Vo štvrtok len nenáročný zostup dole, opäť úspešne stopujeme (autobus stále nechodí), rozlúčime sa s Pyrenejami a po linke Benasque - Barbastro - Barcelona naspäť do leta. V piatok napĺňame aj my predstavu väčšiny ľudí o letnej dovolenke - kúpanie v mori a relax na pláži. Dáme ešte nejaké pamiatky a večer odlet domov.

Pár rád a tipov na záver:

Pozrite si aspoň zopár španielskych slovíčok, alebo oprášte francúzštinu (angličtina je v horách zbytočná).

Pozor na zlodejov v Barcelone, najmä v metre číhajú na svoju príležitosť.

Nezabudnite na alpinverein, na chatách tak zaplatíte za ubytovanie len 10 eur.

Ak nemáte radi sladké raňajky, zoberte si nejakú tú slaninku z domova (všade, kde sme spali, dostanete na raňajky len sucháre, keksy, maslo a croissanty).

Ak niečo v Barcelone nevynechať tak Parc Guell (skvelý výhľad na mesto a krásna Gaudího architektúra)

Lukáš Stanzel

Autor fotiek: Ivana Haasová