Od Tatier po Pereš bačkory zoderieš - časť prvá

Východ Slovenska je pre nás Stredoslovákov stále dosť veľká neznáma. A tak keď v roku 2019 pripadlo miesto konania celoslovenského zrazu turistov na Košice, bola to pre nás príležitosť cestou niečo nové spoznať. Cestu do dejiska diania sme si naplánovali tak po našom – na ťažko, na dlho a zároveň na pohodu. Ale hlavne tak, aby spájala čo najviac zaujímavostí, ktoré sa dajú v jej dosahu nájsť.

Deň 0:

Keďže drvivá väčšina účastníkov pochádza z Lučenca a okolia, deň vopred sme sa museli dopraviť čo najbližšie k miestu štartu. Medzizastávku a nocľažisko sme si zajednali v Starom Smokovci, predsa len užiť si poslednú sprchu a mäkkú posteľ pred týždňom divočiny.

Deň 1:

Ždiar, Strednica - Magurka - Chodník korunami stromov - Magurské sedlo - Toporecké sedlo - Pod Zbojníckym stolom - Sovia Poľana - Vyšné Ružbachy

Vyrazili sme zo zastávky za Ždiarom, odkiaľ je najjednoduchší prístup k modrej značke. Tá sa vinie celým hrebeňom Spišskej Magury. Prišli sme sem zarovno so studeným frontom. Síce nepršalo, aj výhľady aké-také boli, aj slnko občas vykuklo, ale v celkom slušnej zime som chvíľami ľutovala, že som si nezbalila aj dlhé nohavice. Cestou sme preťali Chodník korunami stromov nad Bachledkou. Ostali sme trochu rozčarovaní, ako to tam vyzerá, zdevastované prostredie nás rýchlo vyháňalo preč. Dostatok výhľadov je predsa aj priamo z hrebeňa a pri pohodovom profile trasy sme si ich mohli vychutnať dosýta. Z jednej strany Vysoké Tatry s prelievajúcou sa oblačnosťou, z druhej strany Pieniny a celé slovensko-poľské pohraničie, pred nami Popradská kotlina a Levočské vrchy.

Za Magurským sedlom sme sa pokúsili o skratku, aby sme sa vyhli asfaltu, ale po dvoch pokusoch sme tento plán vzdali. Skutočné blúdenie však nastalo až za Toporeckým sedlom, kde sa značka aj chodník na viacerých miestach strácali v metrovej žihľave. Už slnko zapadalo, keď sme zišli do Vyšných Ružbách. Ospalé kúpeľné mestečko nás lákalo najmä travertínovým kráterom s termálnou vodou. Síce teplotou nebola celkom taká, ako som očakávala, a vonku bolo tiež pomerne chladno, ale po pár minútach si telo zvyklo a ja som si mohla odfajknúť jeden bod z môjho „to do listu“ na tomto výlete.

Na nocľah sme sa po dohode s majiteľom rozložili na terase a v záhrade pohostinstva na kraji Ružbách. Asi sme vzbudzovali mierne podozrenie okoloidúcich, a tak nás pred spaním ešte prišla skontrolovať polícia. Ale prsia a koketný úsmev  vyslaného komunikačného oddielu ich obmäkčili a nechali nás na pokoji :-)

Deň 2:

Vyšné Ružbachy - Nižné Ružbachy - Krumľov - pod Ihlou - Václavák - Javorina (Marčulina) - pamätník SNP - Gehuľa

Cez Nižné Ružbachy sme vyrazili v ústrety novému ránu a Levočským vrchom. Neomylná červená nás mala sprevádzať po celý deň. Teoreticky. Prakticky už kúsok za Krumľovom sa značenie stratilo, len sem-tam provokovala nejaká zabudnutá zarastená značka. Postupne sa stratil aj les. Mesačná krajina bývalého vojenského priestoru pôsobila dosť depresívne. Nebolo tam kúska tieňa, kde by sme sa skryli pred páliacim slnkom, len samé prašné zvážnice rozbiehajúce sa do všetkých strán. Pri hľadaní správneho smeru poniektorí nachodili kilometre.

Pôvodne sme plánovali prespať pri chate Vinná priamo na hrebeni. Ale to aj partia poľovníkov, ktorí oslavovali Petra a Pavla, a tak sa nám už miesto pod prístreškom neušlo. Aspoň sme využili prameň pri chate na hygienu a doplnenie zásob. A ťapkali ďalej. Slnko už tak nepieklo, energia ostala aj na krátku zachádzku na vrchol Javoriny (Marčuliny). Stojí na nej lavička lásky, tak asi výhľady budú to posledné, kvôli čomu tam ľudia chodia :-) Obďaleč pri pamätníku SNP nám stroskotal ďalší pokus o bivak - strašne tam dulo. No šero nás už doháňalo. Pri hľadaní vhodného bivaku sme nemali veľmi na výber - napravo aj naľavo je svah, ležať priamo na ceste sa nikomu nechcelo. Nakoniec sme zaľahli pod smrečky na nenápadnom zarastenom bočnom chodníčku. Na dobrú noc nám svietili len svätojánske mušky.

Deň 3:

Gehuľa - pod Krížovým vrchom - Levočská dolina - Mariánska hora - Levoča - Odorica

Pokračovali sme Levočskými vrchmi ďalej. Bolo to stále zvážnicami, akurát tam sa už objavil aj regulérny les na striedačku s lúkami. Terén ideálny na bicykel. Práve cyklotrasy a ich značenie nás zachránilo od ďalšieho blúdenia. V Levočskej doline sme si chvíľu oddýchli pred nasledovným stupákom. V reštaurácii v kempingu sme doplnili tekutiny a ponaháňali myši. Teda jednu sme objavili v umývadle na WC. Neviem, či bola viac vyoraná ona alebo ten čašník, čo ju mal zlikvidovať :-)

Stúpanie na Mariánsku horu bolo celkom výživné, ale ubehlo rýchlo. Vmiešali sme sa do nedeľného davu veriacich, aj keď s tými batohmi sa nám splynúť veľmi nepodarilo. Po obhliadke baziliky sme zišli do rozpáleného mesta. Horúčava letného dňa gradovala, v tieni stromov na námestí nás úplne vyplo. A tak sme sa len povaľovali v tráve, jedli, spali, chvíľkovo objavovali okolité pamiatky, znovu jedli, znovu driemali. A minúty plynuli.

Keď slnko trochu poľavilo, vyrazili sme ďalej. Už len pár kilometrov do Odorice, kde sa nachádza Ekofarma na pestovanie a spracovanie liečivých bylín. Vraj aj ubytúvajú, ale my sme neboli predom ohlásení. Majiteľka však bola veľmi srdečná a snažila sa nám vyjsť so všetkým v ústrety. Nechala nás sedieť na priedomí s kronikou v rukách a fľašou silného aróniového vína na stole. Až keď padla tma aj to víno, rozliezli sme sa do pelechu pod korunami starých jabloní. Nad Tatrami ešte nejasne svietili posledné červánky a zvýrazňovali siluetu jednotlivých štítov. Víno v hlave robilo divy. Rozprávali sme sa a smiali ešte dlho do noci. 

Text:     Jaraba

Foto:    Jaraba, Evka