Od Vepra k Vepru - deň druhý, asfaltový

Druhé ráno plánovane improvizovanej expedície: budíme sa na povale drevárne na Troch vodách mierne polámaní. Predsa len tie batohy včera oťaželi a naše rozmaznané telá sú zvyknuté na mäkšie postele. Ale plán velí pokračovať ďalej po červenej Rudnej magistrále cez Štomp, popri nádrži Hrončok na hrebeň cez Zákľuky, Obrubovanec a sedlo Tlstý Javor - až kam sa nám bude chcieť.

Počasie je rozpačité, akoby sa nevedelo rozhodnúť či má spustiť dážď, či nechať zúriť slnko. Z úzkej doliny toho veľa na oblohe nevidieť, ale až do Kamenistej doliny šliapeme parádnou zvážnicou. Preto nás ani prvé kvapky nevyvedú z nálady. Cesta je síce trochu jednotvárna, ale príjemná, po lese. Schádzame do doliny Kamenistého potoka a aby sme nemuseli vyťahovať pršiplášte, skrývame sa pred hustnúcimi prehánkami v opustenej horárni. Nechápavo krútim hlavou nad superkvalitným asfaltom, taký ani na diaľnici nie je. Isto sa sem vrátim na bicykli. Dolina je jedna z najdlhších na Slovensku, má viac ako 25 km, tak to bude paráda. Ale dážď nejako podozrivo naberá na sile, zrýchľujeme krok a v „predposlednej“ chvíli sa ukrývame pod prístreškom, ktorý chráni ovládanie výpustov nedávno zrekonštruovanej nádrže Hrončok. Rozhodujeme sa pre skorý obed, aspoň nebude nuda, kým dážď prejde.

Pretože nevieme, aká vysoká tráva nás čaká na lúkach Zákľuk a Obrubovanca (a gumené čižmy nemáme), po daždi radšej volíme pochod Kamenistou dolinou do Sihly. Ešte zopár malých prehánok a mraky sa definitívne trhajú, cesta schne a my sa radšej prezúvame do tenisiek. Dolina je pekná, aj malín sme sa napásli, aj užovku z cesty odohnali, aj jedinečné meandre sme videli, aj zvyšky najdlhšej vetvy čiernohronskej železnice – ale monotónne stúpanie po asfalte sa ku koncu zdá nekonečné. Sihla na dohľad - konečne! Na jednej z prvých budov veľká šípka s nápisom „Krčma u Škodov“, kde dokonca čapujú originál kofolu, ako sa o chvíľu môžeme „na vlastné jazyky“ presvedčiť. Po ceste do centra (rozumej do krčmy) vedieme debatu, či sa nám v dedinke s 200 obyvateľmi podarí doplniť zásoby. Ale obchod je otvorený, aj chlieb majú, no super – máme čo jesť až do konca výletu. Teraz už len vymyslieť, kde prespíme. Skúsime to na samotách východne od dediny.

Ideme z kopca po zelenej, po ceste do Kokavy. V osade Dolina odbočujeme so značkou vľavo (konečne preč z asfaltu!), štveráme sa strmou dolinkou cez osadu Kysuca. Viaceré drevenice sú krásne zrenovované. Ešte že aspoň chalupári sa snažia udržať „genius loci“ tohto kraja, ktorý sa stále viac vyľudňuje. Aj tak je vidieť, ako sa na opustené polia a lúky postupne vracia les. Na lúkach nad osadou už tušíme, že s kúpaním to dnes bude horšie. Pramienky tu nejaké sú, ale problém je aj vodu do fľaše z nich nabrať. Ešte že sme dotankovali nižšie – v osade Kysuca je pekne upravený prameň.

Zo širokej ponuky možností ubytovania nás nakoniec oslovila monumentálna hospodárska budova, ktorá by bola pýchou nejedného skanzenu. Veľký zrub nad murovaným chlievom špatí len hrdzavá plechová strecha, ktorá kryje hnijúce šindle. Vyníma sa medzi opustenými tehlovými domami zo 60. rokov, ktoré stoja na miestach pôvodných dreveníc. Časti expedície sa nepáči vek a stav sena na podlahe, tak radšej staviame stan, vešiame uteráky a igelitky s jedlom pod strechu a pred spaním ešte skúšame zazrieť nejakú „slzu svätého Vavrinca“ na oblohe. Ale svätý už asi neplače, lebo žiadne padajúce hviezdy nevidno. Perseidy sa toho roku asi vyzúrili skôr. Zaliezame do spacákov a tešíme sa na zajtra na ďalší Vepor, tentoraz Klenovský.

Rišo Pouš
Fotky Rišo a Noro