Otrhance, Jakubiná, Hrubý vrch

Report z tohto bočného západotatranského hrebeňa už tu kdesi je (Hrebene Západných Tatier II), ale opakovanie vraj matka múdrosti. Posledný október, posledný deň pred sezónnou uzáverou tatranských chodníkov, možno posledný krásny jesenný deň. Ako slušný turista viem, že do polovice júna do Tatier nepáchnem, takže sa rozhodujem plesnúť sa trochu po vrecku aj hlavne odísť z domu aj za noci, aby som sa z Turca dostal niekam ďalej. Ale ťažko chudobnému bez auta, keď mi cestovný poriadok ničí jeden plán za druhým. Tam by to ešte šlo, ale nazad?

Nakoniec skáčem z autobusu pri skanzene v Pribyline priamo do nízkeho štartového postoja. Chcem si vychutnať hrebeň medzi Jamnickou a Račkovou dolinou bez zhonu a aby som stihol popoludňajší autobus domov, musím na asfalte do ústia doliny „zapnúť forsáž“. Vo vibramoch výborný nápad. Predbiehajú ma autá s prispatými ksichtami, no nevezmú a nevezmú... Ale o hodinku som pod kopcom, cesta ani nie je nudná, vychádzajúce slnko krásne farbí les aj kopce, je čo obzerať, hlavne na začiatku.

Lavička a smerovník na Nižnej lúke – tu to začína. Poriadne strmé stúpanie lesom, podobné napríklad nástupu na Baranec. Vrývam si do pamäte hodinu, kedy sa sem musím vrátiť, aby som stihol (zase s forsážou) autobus. Malo by to vydať až na Hrubý vrch a späť. Takže nasadzujem pohodové tempo, iné sa na tejto streche ani nedá. Chodník sa vrtí serpentínami (už prečistený od kalamity), najprv na hranici lesa a rúbane, o chvíľu len v lese. Výhľady leda pod nohy, ale je tichúčko a čoraz teplejšie. Som zvedavý, kde pocítim ten meteorológmi sľubovaný víchor.

Po ďalšej hodine sa začínam vynárať z lesa a konečne začína to, kvôli čomu som sem prišiel. Nekonečné výhľady, fotogenická krajina, ostré farby. Tento bočný hrebeň je na rozdiel od svojich susedov nad lesom dosť zubatý, žiadne monotónne stúpanie. Niekedy treba aj klesnúť pár metrov, pomotať sa po skalách, pomedzi kosovku či po suťovisku, sem tam si pomôcť rukami, je to pestré. Na pravoboku dno Račkovej je ešte v tieni, Klin ale už svieti celý, podobne roháčsky hrebeň vľavo vpredu. So slnkom za chrbtom sa príjemne stúpa a aj keď predpovedaný vietor dáva o sebe vedieť, nie je nepríjemný, osviežuje. Nikde ani človeka, len kamzík samotár pod Ostredkom. Ale predsa – ďaleko vpredu sa hore kopcom mrvia dve postavičky, pomaly sa k nim blížim. Teplo a pre oči príjemné okrové svetlo sála z južných svahov, pod Jakubinou sa na nich opaľuje kamzíčia rodinka. Severné svahy sú pocukrované, primrznuté, na zvyškoch udupaného snehoľadu sa miestami dosť šmýka. Bralnaté vrcholce Otrhancov je ľahké si pomýliť, nie som si istý, cez ktorý som sa práve prehupol, ale nevadí. Kontrolu času odkladám až na Hrubý vrch, podľa nej sa zariadim. Stúpanie na Jakubinú je po predchádzajúcom prepletaní sa suťoviskom už plynulé. Zdá sa to byť ďaleko, ale o chvíľu som hore, otvárajú sa zas nové pohľady do Poľska a na Oravu. Telo by aj jedlo, ale tu už riadne duje, preto radšej šliapem ďalej na „časovú kontrolu“. Symbolicky „na skok“ do Poľska, otočka okolo hraničného kameňa. Smerovník je pod vrcholom na križovatke s červenou, v závetrí. Obzerám sa po hrebeni, napriek pokročilej dobe sa všade motá množstvo ľudí. Niektorí takými smermi a takým tempom, že nemajú podľa mňa šancu dostať sa do tmy do doliny. Na najbližšej skupinke vidieť na veľkých batohoch karimatky, je to jasné. Veď zajtra je tiež voľno, čo tam po návštevnom poriadku...

Cesta nazad je proti riadnemu vetru. Ale slnko už pokročilo, svieti zboku, takže si v závetrí vrcholu Jakubinej okrem obeda vychutnávam aj vysvietený záver Račkovej doliny s Klinom, Bystrou aj Tatrami v pozadí. S teplotou je to opačne ako ráno, čím viac klesám, tým je vyššia, aj vietor tíchne, zhadzujem vrstvu po vrstve, aj štucne musia do batohu. Na moje prekvapenie stretám oproti čoraz viac ľudí, dokonca skupinu nejako divne vybavených Maďarov, ledva vyšli z lesa. O dve hodiny sa začne stmievať, ale čo tam po návštevnom poriadku... Uvidíme či nebudú zajtra nejaké novinky v správach horskej služby - o podchladených turistoch.

Nejako často som sa zastavoval kvôli foteniu či čo, čas ma začína tlačiť dolu kopcom čoraz rýchlejšie. Pred vstupom do lesa ešte s údivom registrujem v rovnomerne zalesnenom svahu Račkovej doliny vyhryznutý hnusne veľký obdĺžnik, totálne pravidelný, od dna doliny až po hornú hranicu lesa – ten lykožrút je teda riadne svinstvo :-) Ale to sa mi už foťák vyťahovať nechce, serpentíny radšej beriem poklusom. Na ďalší „kontrolný bod“ na Nižnej lúke prichádzam síce tesne po limite, ale dá sa. Presun ku skanzenu je síce znova zrýchlený, ale nájde sa ešte čas obzrieť sa a vychutnať si dnešné kopčeky v podvečernej červeni.

Rišo Pouš