Passo Stelvio 2757m - na horskom bicykli ?!

Passo Stelvio (Stilfser Joch) 2757m. je bezpochyby cyklistická legenda - pre cestných cyklistov. V celej Európe sa po asfalte dostanete vyššie už len v blízkosti Col de la Bonette 2802m a na Col de L´Iseran 2770m. vo Francúzskych Alpách. Cesta v Španielskej Sierra Nevade vedúca do výšky cez 3000 metrov podľa Wikipedie nie je klasickou asfaltovou cestou.

Každých pár rokov tadiaľto vedie Giro d´Italia, koná sa tu každoročne niekoľko amatérskych pretekov, ale predovšetkým je táto cesta počas leta obsypaná turistami, či už na bicykloch, motorkách alebo v autách. Ku zaujímavostiam patrí aj letné lyžiarske stredisko, ktoré slúži predovšetkým pretekárom na letný tréning. V zime je cesta aj lyžiarske stredisko mimo prevádzky.

Pre mnohých cyklistov a cykloturistov je toto asfaltové stúpanie s prevýšením takmer 2000 metrov veľkou výzvou a zážitkom, ale trápiť sa na nej so širokými gumami s terénnym dezénom? Oplatí sa !!!

Od auta zaparkovaného pri ceste nad Bormiom vyrážam posledný, ešte kontrolujem bike, keď začujem ten povestný šuchot a pradenie reťazí. Dvihnem hlavu hore a zbadám balík asi desiatich cyklistov v povestných zelenkavých dresoch. Astana - a na čele Vinokurov! Takto pekne začína deň, cyklistická atmosféra ako vyšitá.

Pomaly dobieham roztratených chalanov, každý si vychutnáva toto stúpanie posvojom, niekto chce výjsť naraz, iný zase viac fotí. Je pekný letný deň a neosvetlené tunely nám celkom prídu vhod - je tam príjemný chládok. Zatiaľ čo naše hrubé gumy sa ťažko valia po horúcej asfaltke obiehajú nás mnohí cestári. Ich cieľom je vysnívané sedlo, pre nás sa tam túra fakticky len začína.

Hore je hlava na hlave a bicykel na bajku. Pekný ďeň využili mnohí. Po slušnom výšlape posedávame a vychutnávame si atmosféru: ľudia, čo sa prvý raz stretli počas výšlapu a si potľapkávajú po pleciach a podávajú ruky. Obéznejší Nemci sú zo svojho výkonu aj celkom dojatí. Predávači suvenírov a občerstvenia sa navzájom prekrikujú a ponúkajú vám svoj tovar priamo na ceste, ešte ste ani nezosadli - im dnes počasie tiež praje, musia ho využiť.

Po hodnej chvíli poviem chlapcom: "Ide sa!" Túra sa začína. V dobrej nálade a s plnými bruchami sa pomaly presunieme ku strmej štrkovej ceste vedúcej na Dreisprachenspitze 2843m. Tlačiac po strmom chodníku a obdivujúc výhľady smerom na Ortler sa pomaly štveráme hore. Tam kde cestári končia, mi len začíname!! Na kopci je stavba v podobe malého hradu, nás však viacej zaujímajú výhľady do diaľky - je veru čo pozerať.

Sme na náučnom chodníku. Počas prvej svetovej tu viedol front a na hrebeni sú ešte pozostatky zákopov. Tento fakt je nie celkom nepodstatný pre bikerov. Z Talianskej strany tu totiž viedol na hrebeň počas vojny zásobovací chodník. Dreisprachenspitzetrail - takto ho nazvali v nemeckom bikemagazine - vraj jeden z najkrajších trailov vôbec. Púšťame sa pomaly po traverzujúcom chodníčku a vzďalujeme sa hukotu civilizácie. Dnešný pestrý deň je plný kontrastov.

Prichádzame na serpentíny a sme vo svojom živle. Vychutnať si naplno jazdu, alebo fotiť? Ťažké rozhodovanie. Prichádzame na Umbrailpass, tu je hranica so Švajčiarskom. Sto metrov po asfalte smer Bormio a odbočujeme na chodníček vpravo. Čaká nás chodníček do sedla Bocchetta di Forcola.

Stretávame prvé svište a posledných turistov, je neskoré popoludnie a ostávame tu hore sami. Na bajku sa dá prísť až tesne pod sedlo, nasleduje len kúsok tlačenia a sme hore. V sedle sú viditeľné pozostatky opevnenia. Pár sto metrov dole je ruina veľkej stavby - starej vojenskej pevnosti.

Dávame pauzu. Nevieme sa nasýtiť výhľadov. Roland sa prechádza bosý po snehovom poli a zahlási: "Chalani ja tu ostávam!" "Možeš sa ubytovať v kasárňach tam dole!" zakričím mu a popoženiem chalanov. Čaká nás náhorná plošina Piano de Pedenolo. Ešte tadiaľ nikto z nás nešiel a nevieme, čo všetko nás do tmy čaká.

Chvíľu zvažujeme medzi dvomi variantami postupu, ale vyhráva tá suchšia. V horách je ešte veľa snehu aj v polke júla. Po krátkom zjazde opäť stúpanie. Sedlo, náš cieľ máme pred sebou, ale čo bude za ním? V závere kúsok tlačenia a sme hore, otvára sa nám dych vyrážajúci výhľad.

Čaká na nás vyše tisíc výškových metrov zjazdu. Stará cesta sa časom zmenila na chodníček. Podklad je príjemný, celá túra sa dá absolvovať aj na hardtaily. Fotografické orgie pokračujú, v ich závere sa už len na seba šklabíme a usmievame ako zhúlení.

Z náhornej plošiny schádzame dole znova strmými a hlavne exponovanými serpentínami. Ťažko tie pocity popísať. Očakávania som mal na základe informácií a fotiek vysoké - realita ich ešte predčila. Tie krásne serpentíny v borovicovom lese na záver už ani poriadne nevnímame - jednoducho čo je veľa, to je moc...


Viem, že o rok som tu znova. Asi budem už menej fotiť a viac jazdiť - aj keď ponáhľať sa odtiaľ preč, to sa jednoducho nedá...

Už sedíme v aute, keď sa spýtam: Tak ako Roland? Pred dvoma dňami ohodnotil totiž túru cez passo Gallo na 9 z 10.
10 z desiatich - odpovedá. Zrenice roztiahnuté, neprítomný úsmev: "A to musíme ísť domov?"

Ďakujem chalanom za trpezlivosť a Rolandovi za fotky.

Martin Bartoň
Foto: Roland Lipták, Martin Bartoň