Poľana, Bôr, Siná po rokoch

Ten známy bočný hrebeň v Nízkych Tatrách, ktorý vybieha z hlavného na sever a zo západnej strany ohraničuje Demänovskú dolinu. A už je tu na Vetromagu zreportovaný z r. 2012 - tak možnosť porovnania. Poskytuje krásne, kruhové panorámy, najmä tam, kde slnko nezavadzia, teda na Liptov a jeho severnú horskú obrubu, ale žiaľ aj pohľady do vydrancovaných lesov pod Chabencom a na druhú stranu na nechutné betónové nádory hotelov a jazvy zjazdoviek na zúboženom tele vraj národného parku. Po skoro dvoch mesiacoch nebehania som potreboval skúsiť, čo vydrží a či vydrží pokazená achilovka, Preto som zvolil okruh od Demänovskej jaskyne slobody - rozklus dolinou Zadnej vody do sedla Poľany a cestu nazad po hrebeni so zachádzkou na Sinú. Od busu k busu, keby niečo. Také jemné pobehanie, žiadne intenzívne ponáhľanie. Necelých 20 km a asi 1500 nastúpaných metrov. Inak je to ideál na celý deň strávený príjemne v horách.

Dolina až po zasnežovacie nádrže je taká všehochuť: aj pekné skaly naokolo, aj vyholené svahy, aj asfalt, aj šotolina, aj lesné chodníky pod nohami. Ale hlavne je tichá, moc ľudí zdola nechodí. Vrbické pleso ako bonus a keď sa človek pozrie správnym smerom, vyzerá aj celkom prírodne.

V lese pod Troma vodami aj nad nimi to už vyzerá lepšie, cestou po užšom, klasickom tatranskom chodníku, miestami vykladanom šutrami. Šum lesa a zurkot potoka a tak... Sklony v závere pristrmujú, skalné schody sa menia na vyššie prahy, potok sa stráca pod zemou. Posledná možnosť dotankovať a les sa roztvára do veľkého kotla medzi Poľanou a Derešmi.

Záverečné serpentíny sú menej strmé ako dno kotla, nútia sa už aj obzerať za rodiacimi sa panorámami na sever a východ. Ani si to človek neuvedomí a je hore v sedle Poľany, na hlavnom hrebeni. Na ňom potom strávi ešte chvíľu a za vrcholom Poľany sa z neho odkloní smerom na sever už definitívne, na ten bočný, pre tento prípad teda hlavný :-)

Treba hneď upozorniť, že pohyb po tomto hrebeni je kvôli ochrane prírody zakázaný od októbra do júna, teda podstatnú časť roka. OK, len keby štátni ochranári okrem odmontovania smeroviek nutnosť takej dlhej uzávierky na nejakej tabuli po ľudsky vysvetlili. Isto, našli by sa ľudia, ktorí by tam aj tak išli, ale väčšina by isto tú nutnosť pochopila.

Najmä kamzíky že sú tam doma a majú tam pokoj, to som zistil hneď pod Zákľukami, keď som radšej zabrzdil, aby som ich neplašil priamo na chodníku. Potom už klasický, hrboľatý a kľukatý hrebeňový chodník, skalné útvary naokolo, za Bôrom more kosodreviny a z neho strmo dole do lesa – cez Havrany do sedla Sinej. Jediné, čo rušilo pohodu a pokoj v horách, bolo klepotanie zbíjačiek, ako TMR devastovalo ďalší kus prírody kvôli novej zjazdovke.

Okolie Sedla Sinej je tiež poriadne vyholené, ale už našťastie zarastá. Na Sinú ukazuje šípka 45 minút. Je to strmý, ale krajinársky krásny výstup typickým pestrým, riedkym lesom s početnými bralami. Na pár miestach je aj oceľovým lanom poistený.

Panorámy z vrcholu Sinej asi predstavovať netreba, viac je v galérii, ozaj sa oplatí prísť sem za nimi. Liptov ako na dlani, aj keď ten východný ešte skrytý za kopcami. V pozadí na severe Chočské vrchy aj Tatry, na juh sa na nízkotatranský hrebeň pozerá proti slnku v strede dňa horšie.

A potom už len dole: kto nezakopne o ostré skalky pri strmom začiatku zostupu a ani o konáre a kamene skryté pod trávami v tom rúbanisku nižšie pod sedlom, prepracuje sa strmizným zostupom cez dospelý a tienistý les do koryta Radovského potoka. Tam už si schuti popreskakuje vodu aj kamene a skončí znovu pri jaskyni Slobody. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš