Polostrov Dingle - najzápadnejší kút Írska

          Júlové ráno v mestečku Tralee – s nádejou pozerám na kus modrej oblohy, ktorú vidieť nad úzkym dvorom hostela. Po upršanom včerajšku je to dobré znamenie, lebo máme v pláne obehnúť jednu z najkrajších častí zeleného ostrova. Ale írsky turistický biznis používa predponu „naj“ veľmi rád, tak uvidíme. Polostrov Dingle má na dĺžku asi 50km a jeho pestrá hornatá krajina je výsledkom pôsobenia vulkánov, vrásnení aj ľadovcov. Pobrežím vedie úzka okružná cesta s peknými výhľadmi, je tu sieť turistických chodníkov a historických lokalít, druhý najvyšší kopec, najvyšší priesmyk Írska a aj najzápadnejší bod Írska.

Frčíme teda na juh cez hnedo-zelené kopce do Castlemaine a o chvíľu už sa kocháme zeleno-zelenou pobrežnou krajinou. Ozaj asi všetky odtiene zelenej, pasienky a lúky rozsekané plotmi, voľne pohodené ovce a kravy, sem tam dom, po ľavici sivé more, nad cestou guľaté kopce. Prvou zastávkou je Inch – 5km dlhý násyp z piesku, ktorý kolmo vybieha z brehu do zálivu. Trávou a farebnými kvetmi zarastené duny sú ostro odrezané od plochej pláže. Slnko svieti (asi 18°C), voda láka ( tiež asi 18°C), vietor fičí, ľudia sa kúpu a surfujú – írske leto v plnom prúde :-)

Pokračujeme, cesta sa na pár kilometrov ponára do vnútrozemia a postupne sa zužuje a kľukatí, obdĺžniky a štvorce pasienkov sú všade naokolo. O kus ďalej, znovu na pobreží, sa zastavujeme pri jednej z historických pamiatok. Malý skanzen, vlastne len jedno zachované hospodárstvo je zároveň pamätníkom hladomoru z polovice 19. storočia, aj so zodpovedajúcimi informáciami o živote v tom čase. Skúšame sa vžiť do „optimistickej“ situácie domácich – doma sa moce 18 (!) detí, všetky zemiaky pohnili a ešte aj to počasie...
Počasie sa začína kaziť aj nám, tak chytro ďalej. Cesta sa už zúžiť nedá, ale napriek tomu sa jej to podarilo! Má šírku bežného chodníka - krajnice sú však poctivo namaľované, zmizla len stredová čiara :-) Sú tu ale časté vyhýbacie miesta a zároveň pekné vyhliadky nad útesmi, kde číhajú nenažrané čajky.

Už vidíme náš ďalší cieľ. Dunmore Point je trávnatý oblý výbežok pevniny a pár útesov na jeho konci - ako trojbodka za vetou. Špekulujeme kde je presne ten najzápadnejší bod Írska – asi skáče z útesu na útes podľa výšky prílivu. Blízko mora erózia vyrezala dramatické skalné scenérie a vyššie, tam kde sa udrží tráva, sú medzi divokými skalnými hrotmi záhony kvetov všetkých farieb.

Počasie sa definitívne rozhodlo byť typické tunajšie, takže posledné, čo ako suchomilní Stredoeurópania sme ešte ochotní poobzerať a vyliezť pritom z auta, je malý prístav o kus ďalej na sever. Chodí odtiaľto malý trajekt na blízky Great Blasket Island a biznis samozrejme funguje aj tu – dá sa tu objednať vyhliadková plavba. Vietor vynáša bahenno-rybací smrad a vodnú triešť hore nad útesy, prší čoraz hustejšie a čo je horšie, vďaka vetru hlavne horizontálne.

Takže meníme program a kotvíme v dvojtisícovom rybárskom mestečku Daingean Uí Chúis (Dingle) na ochutnávku morských potvor, ktoré si potom obzeráme aj živé v miestnom akváriu (ale majú tam aj sladkovodné potvory, napríklad pirane). Miestnu atrakciu, delfína Fungieho, vidíme cez clonu dažďa len ako bronzovú sochu v prístave, ten živý vraj viac ako 20 rokov sprevádzal výletné lode okolo miestnych brehov.

Potom sa už len vezieme do sucha nášho hostela, stierače stíhajú stále menej, Conor Pass spoznávame len podľa parkoviska na najvyššom bode cesty, o nejakom výhľade ani nechyrujeme. Ani tak neprší ako fučí, kitesurferi dolu v zálive sa asi ako jediní široko – ďaleko z tohto počasia vytešujú. Oceánska klíma jednoducho vyžaduje veľký kus šťastia, ak si chce človek vychutnať tunajšiu krajinu vo farbách a s výhľadmi. Ale nevadí, všetko je na webe, konkrétnych informácií a hlavne fotiek je tam kvantum a polostrov má dokonca vlastnú stránku. Hádam sa nám sem ešte podarí vrátiť.

Rišo Pouš