Ponická jarná tridsiatka

Posledná aprílová nedeľa už tradične patrí turistickému pochodu Ponická jarná tridsiatka, ktorú organizuje KST Kremnička z Banskej Bystrice. Tento rok sme sa však vybrali po novej, netradičnej trase, ktorá nám priniesla množstvo parádnych zážitkov.

Krátko pred siedmou ráno sme sa v Ponickej Hute stretli ako dvanásti mesiačikovia pod vedením Tomáša Trstenského. V sviežom rannom vzduchu sme sa vydali do Veľkej doliny, kde nás od prvých krokov sprevádzala prebúdzajúca sa príroda. Vetrík bol ešte mierny, relatívne ohľaduplný, aj keď predpoveď bola na výstrahu 2. stupňa. Hore na lúkach nás však neskôr poriadne vyfénoval. Potok Zolná lemovalo rozkvitnuté záružlie a deväťsil, ktorého vôňa sa miešala s arómou ďalších jarných kvetov a dolinou sa niesol bujarý vtáčí spev pripomínajúci vzdialený amazonský prales, takže to bola dokonalá jarná romantika. 

Prvú zastávku sme si dali pri hornom medokýši vo Veľkej doline, kde sme doplnili zásoby kvalitnou železitou minerálkou - jedným z najväčších pokladov našej slovenskej prírody. V doline sme nestretli ani živej duše, vďaka čomu nás o zákrutu ďalej čakal zážitok, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme. Neďaleko rázcestia Granátka pri vstupe do Martinovej doliny sme nad rampou zbadali majestátneho huňatého obyvateľa lesa. Macko si nás prekvapene poobzeral, otočil sa a rozbehol sa hore lesnou cestou preč od nás. Vraj mal biely golierik, akýsi podbradník, ale ten som ja už nevidela. Mne sa zdal obrovský a zároveň aj ako taký milý, zlatý a prítulný maco. No viem, že ak by som bola sama, asi by som sa aj riadne bála a mohlo to celé dopadnúť úplne inak. 

Plní pocitov z tohto stretnutia o obzerajúc sa okolo seba, či si to chlpáč nerozmyslel,  sme vystúpili strmou skratkou nad Povrazník, kde nás odmenili krásne výhľady. Na vrchole sme si polebedili na slnkom vyhriatej slame a vychutnávali okolitú krajinu. Hrebeň Nízkych Tatier sa síce ukrýval v oblakoch, no ani to neubralo miestu na kráse. Pod Jaseňovou jaskyňou sa k nám pripojil Juraj, ktorý nás následne previedol lúkami ponad Strelníky, ktoré ako nevesty zdobili majestátne, na bielo rozkvitnuté, staré čerešne.  

Popri starom vleku sme zišli na futbalové ihrisko, a keďže miestny bufet otvára až po obede,  pauzu sme si dali na trestnej lavici :-) Potom sme pokračovali do doliny Hutnej, a následne hore cez lúky a lesné chodníky až na Včelienec. Tam sme už stretli aj ďalších turistov a dva milé chlpaté poníky. Bohužiaľ, tie išli opačným smerom, tak sme museli hore po vlastných, lapajúc po dychu, strmo hore na Chatu pod Hrbom. Odmenou bola vrcholová prémia v podobe chladeného pivka, kávy, či fajnej polievočky, takže na toto trápenie sme rýchlo zabudli. 

V dobrej nálade a s plnými bruškami sme sa vybrali po žltej značke na druhú, kratšiu časť nášho putovania. Jožko nás zabával svojou futbalovou píšťalkou proti medveďom a popri rozhovoroch o mackoch, prírode aj o všeličom inom sme sa dostali na Žliabky a ďalej na jedinečnú lúku s poslednými kvitnúcimi šafranmi. Chodník bol posiaty vlčími stopami, čo len podčiarkovalo mystickosť a divokosť tohto kraja. Les mal miestami charakter pralesa, so starými, majestátnymi stromami a s kobercom čučoriedok, ale aj tu bolo cítiť výrazné sucho. Snehová nádielka, ktorá mala na jar pri topení napojiť zem, bola aj v tejto sezóne len symbolická, a nedostatok vody tak bolo ozaj cítiť. Spod nôh sa nám prášilo pri každom kroku. Naskytol sa nám aj smutný pohľad. V menších koľajkách s troškou vody sme našli vajíčka  žiab, no bez dažďa majú tieto maličké, nič netušiace tvory  takmer nulovú šancu na prežitie. Bez vody niet života, a bohužiaľ dážď je stále v nedohľadne.

Keďže času sme mali dosť a veľmi sa nám do civilizácie nechcelo, okolo druhej - tretej sme si ešte vylihovali na lúke nad Podbrezovou. Potom sme už len lenivo zliezli po zelenej značke dolu, popri domoch, cez most ponad koľajnice, až na vlakovú stanicu. Zastavili sme sa na malé občerstvenie a vlakom či autobusmi sme sa pobrali domov – plní zážitkov, s úsmevom na tvári a ako to býva, poniektorí aj s nejakým tým suvenírom v podobe prisatého kliešťa :-)

Ponická jarná tridsiatka nám opäť pripomenula, že turistika nie je len o kilometroch, ale najmä o spoločných chvíľach a o vnímaní krásy, sily aj zraniteľnosti prírody.

Lenka

Foto: Robo, Lenka