Ponitrianska stovka 2015 - naopak

Práca ľudí, ktorí sa do organizácie „stoviek“ vyznajú ako na Slovensku nikto, tá sa pozná. Aj preto sa stáva P100 pomaly kultovou: perfektný servis pre rozmaznaných „ultras“, vypipľaná organizácia, každý rok väčší megafón, trasa označená tak, že by ani Marťan nezablúdil (aj keď pár pozemšťanom sa to hneď na začiatku podarilo). No neviem, čo ešte vychváliť? Pace car na štarte? Cintorínske kahance a slané olivy na „vraj najlepšej“ K17 na Zobore? Origo Kofolu v Remitáži? Ventilátor, ktorý od severu ovieval ten dažďový prales?  Online pridávanie údajov z kontrol? 3 hodiny k času za trest za vynechanú heslovú kontrolu? Noviniek zas bolo ojéééj, tak radšej po poriadku:

Skoré sobotné ráno v Handlovej, lebo po štyroch ročníkoch nastala zmena doslova revolučná: Rado a spol. otočili trasu. A ustúpili od striktnej červenej značky, tiež jedno veľké plus. Takže na začiatku ubudol „blatnatý tobogán“ pod Veľkým Gričom, išlo sa popod Malý (predrenci aj na). Taká geografická skratka: dlhšia, ale zato horšia cesta :-))) Inak blata ako na Spartane. Z Veľkého Poľa na Penhýbel pribudla cesta krásnymi, stále ešte rozkvitnutými lúkami, namiesto otravného asfaltu. Paráda! Pod Krížnymi cestami síce naopak trochu asfaltu navyše, ale kto pozná ten úsek červenej značky, isto neprotestoval. Kto to tam značil, asi sa veľmi nudil a zároveň sa inšpiroval cyklistickými pretekmi, všaaak? Fotky vysvetlia.

A bonbónik najsamlepší: namiesto rovinatého podhoria Tríbeča s množstvom asfaltu sme si vychutnali jeho hrbatý hrebeň. Aj hrad Jelenec ku koncu sa obchádzal nie tradične zo severu, ale z juhu, po žltej. Tam bola dokonca aj tajná kontrola, div sa svet:-) Asi kilák nad tou živou. Aspoň nám neprišlo zaťažko sa na ňu vrátiť po pečiatku, keďže sme ju na prvý raz vďaka predcieľovému zatemneniu mozgu ignorovali (že „Aha, ako to bliká!  A to načo upozorňujú na kontrolu, veď sme o chvíľu tam!“). Neboli sme sami, ale nie všetci sa tam vrátili – podľa 3-hodinovému „prídavku“ k ich cieľovým časom vo výsledkoch.

Čiže tým pádom sa zmenili aj štartové a cieľové priestory. Najmä za tie štartové pod strechou si môžu orgovia sami ďakovať – bola by to zaujímavá ranná prezentácia na parkovisku v tej búrke, čo sa nadránom prehnala Handlovou... Na konci zas čakala veliká základná škola – priestoru ako pre UTMB.

Počasie? Tento rok špeciálna kapitola. Letné stovky na Slovensku boli jedna žeravejšia ako druhá. Po polovici septembra slnko síce už nemá takú silu, ale v piatok pre istotu zas padali teplotné rekordy pre dané obdobie. Do toho v noci na sobotu front s lejakmi, ktorý nám zvlhčil celý Vtáčnik, aby sa neprášilo (zato Tríbeč suchý a prachu ako na Sahare). Vlhkosť vzduchu asi 298%, teplota ostala hore, takže to zrána pripomínalo cestu dažďovým pralesom. Len žmurkneš a si spotený. Na záver dňa ďalší front pribehol, takže kto nestihol do 23. hodiny do cieľa, ani do sprchy nemusel. Kontrola na Zobore (hej, tá najlepšia) si to asi užila...

Priebeh akcie? Hustý dav utečencov (vraj 221 kusov) či čo to je, uteká za brieždenia hore Handlovou, domáci len zízajú – kamery bzučia, dáke auto vpredu, nejaká demonštrácia či čo? Utrhla sa silná trojka Mudroň, Kéri, Salinger (?????) a prášia na Malý Grič. Že sa tam neoplatilo ísť, to im nevysvetlíš (v tej hmle žiadny výhľad), tak sa znova predierajú poradím dopredu. Reportér sa naopak presiera poradím dozadu, až po Tríbeč (super, zas nová skúsenosť). Nepochopil som, ako sa mohli tí traja zle vybrať – na Troch studničkách fáboriek ako maku, veď aj inde... Ivan to potom zabalil na Skýcove, že už má iné starosti či čo (šak len počkaj keď sa oženíš), ????? doskočil len po 13. miesto, len Miki to dobojoval na delené tretie miesto s Andrejom Feikom. Pred nimi Braňo Novák a pred ním ešte „o parník“ (skoro o pol hodinu) Maťo Páleník. 11:42 je parádny čas aj v porovnaní s pôvodnou trasou, lebo táto je ťažšia. A to ešte na Remitáž prišiel s Braňom skoro zároveň! Medzi vojakmi tradične vyhral Stano Skladaný, za necelých 14 hodín, tiež výborný čas!

Dievčatá sa naskladali za sebou „na dopľutie“. Skoro od štartu fičala vpredu Eva Zborníková (za 15 hodín v cieli), za ňou Peťa Mücková a Vika Drenková, tie dve tesne za sebou. Aj si potomi vymenili poradie, medzi Veľkým Poľom a Jedľovými Kostoľanmi, a tak došli aj do cieľa. Aj keď Peťa v záverečných zbehoch vraj tuho doťahovala, čo jej Vika na lesných cestách nakládla – až na 2 minúty záverečného rozdielu.

Táto stovka je vďaka dobrovoľným „značkárom“ doznačená skoro do absolútna (zadný voj mal isto čo robiť, kým všetko pozbieral), napriek tomu pri kaplnke za Veľkým Gričom viacerí mali asi problémy, keď neodbočili za ňou doľava, ale valili rovno dole po ceste – značku tam nevidno a  fáboriek nikde. Zrejme ich nejaký dobrák odriapal, mysliac si, že niekto narobil bordel a nechal tak, ktovie? Inak celé značenie super, ešte aj šípky na ceste, no a nočné odrazky, úplná bomba. A nehýbala sa žiadna, tak to boli fakt len odrazky :-) Cestou niektorí síce občas nadávali, že nevidno heslá na kontrolách, že sú malé – ale jasné boli pokyny, že sú na smerovníkoch a smerovník prehliadnuť sa hádam ani nedá. Malé boli asi aj preto, aby vydržali pred nenechavcami – lepšie ako veľká ceduľa, ktorá zmizne. A stovka nie je atletický ovál, istá nutnosť orientácie v teréne je tu vždy.

Všetci masochisti si ale určite prišli na svoje a boli vrchovato spokojní, ako sa zas dobre „dali dole“. Môžu v pondelok v práci predvádzať nové odreniny a pľuzgiere, všetci kolegovia im budú závidieť. Viac povedia fotky, ak som na niekoho alebo niečo podstatné zabudol, doplňte to prosím v diskusii. Radovi a spol. veľká vďaka za super akciu, želám príjemné upratovanie, dlhé a nerušené dospávanie  a o rok hádam zas...

Rišo Pouš