Posledný tréning na Lavaredo ultra

Po poriadnej stovke potrebujem poriadne tri týždne, aby sa telo poriadne spamätalo. A fakt som si myslel, že necelé dva týždne po VKM (VýchodoKarpatskýMordor) budem ešte ležať hore bruchom, maximálne sa na bicykli po rovine voziť. Ale keď Majo zahlásil, že ešte ide pred Lavaredom (120 km, 5800 m+) posledný tréning a bral by sparinga, nedalo mi to. Vraj nie moc, tak 30 chce, ale nejaké slušné prevýšenie v tom a nepôjde vraj moc intenzívne. Aj keď on formu ladí „pred“ a ja degenerujem „po“, povedal som si, že teda skúsim. Že to hádam dám, navyše keď Majo povedal, že mu nebudem vadiť. Aj tak som začal akurát v piatok večer vymýšľať, čo so sobotným dopoludním. Popoludní už boli hlásené búrky, rozbiehala sa medardovská kvapka. Dohoda sa teda urodila a išlo sa, v sobotu pekne ráno o pol siedmej, len čo som z prvého vlaku vyskočil. Z našich úvah vyšiel taký netypický, zato celkom výživný okruh krížom cez hrebeň Veľkej Fatry: z Turian cez Maguru a Príslop do Ľubochnianskej doliny, štveranie, pŕhlenie a medvedie cesnakovanie na Kľak a cez Sučiansky hrad, Podhradie a lúky na Bieličí nazad do Turian - asi 35 km, 1900 m+ a 5 hodín ukázali COROSy :

Na úvod rozklus popri Váhu pod kopec – už viem, že Majo je po štarte rýchly, tak som od stanice k nemu domov poctivo rozklusal, ale aj tak som potom ledva fučal. Asfaltka hore Nolčovom a od chaty odbočka doľava: mokrá, hlinená strmina na „Moguru“, ako ju vraj miestni volajú. Zatiaľ som stíhal, nohami aj pajšľami, tak sme aj poohovárali kdekoho. Aj Petra Fraňa, ktorý akurát pred pár hodinami bral parádny bronz na majstrovstvách sveta v ultrabehu - bomba chlap! Pri jeho zlepšovaní ostatné roky sa to asi dalo aj čakať, aj keď zdalo sa, že najmä organizátorov a kameramana v cieli tým poriadne zaskočil. Pritom ako tretí bežal dosť dlho a ten druhý mal v cieli ozaj na mále – ešte pár kiláčikov a... Ale dobre, o rok to takto bude hádam aj titul a už budú ozaj vedieť, s kým majú tú česť, budeme držať palce! Popri vykecávaní sme sa zo strmého lesa vynorili na strmé lúky a v topánkach nám hneď začalo čvachtať. Vlhko a dusno ako v Amazónii, hrebeň v mrakoch:

Po pekných lúkach sme boli rýchlo, lebo po rovine, v sedle Príslop, cestou sme nemohli nestrčiť jazyky do napájadiel – fajnááá vodička, ako vždy. A potom, po zošupe k smerovníku, davaj neznačeným, ale jasným priesekom doľava, na zvážnicu vedúcu na dno Ľubochnianskej doliny. Cestou dole, kluskajúc vedľa seba, akurát sme preberali, že tu skôr ako hore nejakého zvera zbadáme, keď sa nám za zákrutou do výhľadu vynorilo jelenie stádočko. Potom už kľud a okrem slimákov nič, až domov. Zbeh pohodlný, tu je to aj na gravelový bajk.

Dole nevyhnutná asfaltovačka, ale len zo dva kiláky k detskému sanatóriu. No achillovky som už začínal cítiť. Ráno bolo telo síce nabudené, ale predsa len „vkm“ zanechal stopy. Dúfam, že nie nezmazateľné. Potom za sanatóriom doprava, ešte trochu starej asfaltky v bočnej doline a nasledovala antireumatická profylaxia. Lebo táto zelená hore na Kľak nie je ktovieako frekventovaná, a podľa toho aj ten chodník vyzerá. Teda skôr nevyzerá, ako ho na lúkach často nevidno v tých lopúchoch a najmä v žihľave. Joj, ale bola ešte silná, takto začiatkom leta :-) A dlhé gate ultras nenosia. Plus poriadny bordel pod nohami, plus poriadna strmosť, no dal ten výstup zabrať. Majovi s palicami a formou v batohu, tomu sa išlo... Aspoň, že to more medvedieho cesnaku poriadne voňalo.

Hore hmla a kratučká pauza na malé kalorické prehryznutie, aspoň nás mokrých ako myši trochu ovialo. A davaj strmo dole, na Koškárovskú lúku, po žltej a modrej. Na lúke, od smerovníka, sa značky rozutekali, každá do inej doliny, a my ďalej po hrebienku, smer Sučiansky hrad. Bol som tu vždy buď na jar alebo na jeseň, chodník som si pamätal ako viditeľný, ale teraz vo vysokej tráve akosi ho nebolo. Ale tu niet kam zo správneho smeru odblúdiť, jedine strmo dole, do doliny. Tak sme sa pekne držali hrebienka a striedali pekné a škaredšie úseky, lúky a lesíky. Hajlajtom je tu malá, ale efektná skalná tiesňava pod Rúbaňou (1048 m). Potom už len skalky a bralká tesne pred hradom. Parťák tam ešte nebol, tak si pochvaľoval. Po tej zelenej na Kľak tiež ešte nešiel, ale tam to moc nechválil, ktovie prečo, hehehe...

Na hrade sme zase do čohosi kusli, nech domov nenesieme, a rúbali sme priamo dole lesom, na lúky nad Podhradím. Stade už to bola Majova parketa, ale skoro celý záver už sme mali v panoráme – medzi dedinou v doline a malofatranským hrebeňom (v nepríjemne sivých mrakoch) na horizonte. Búrky hlásili až po jednej, ešte dve hodinky sme mali k dobru, tak vegeeeet. Akurát, že moje telo už trpelo aj z kopca. Ale aspoň som vedel prečo, nie ako vlani celé leto. Tak šmatľaním vpred, teda viac dole, do Podhradia. A furt poriadne strmo, auuu!

V Podhradí som šibol priamo na zastávku a rozlúčil sa s Majom, nech ho nebrzdím, lebo už som mal fakt dosť a o päť minút išiel autobus do MT. Lenže potom som si všimol krížik – iba v nedeľu, kuakua! Bola sobota, tak nič, tak posledné do kopca šmatľanie, ešte že po asfaltke, do sedielka nad Konským. No, aspoň som sa o vlastné nohy nepotkýnal, ako v lese. Našťastie to dlho netrvalo a už sme točili doľava na šotolinu, kombinovanú s blatom okolo kaluží. Bonusom boli čerstvé medvedie stopy. Ešte jedna strmšia serpentínka a už tu boli zase panorámy, tentokrát už celej kotliny okolo Turian. A zdola už hučala diaľnica.

Takže záver strmo dole lúkou, už asi piaty raz oprať maratónky, nazbierať čo najviac kliešťov v tej vysokej tráve, nechať sa pokropiť z rodiaceho sa cumulonimbu, podliezť etakádu a popri Váhu, cez miestnu „parkovú zónu“ s mladými stromkami (označenými menami majiteľov) došmatľať a dočvachtať tam, kde sme začali. Teda Majo štýlovo dokluskal, samozrejme, toto bola pre neho hádam len rozcvička na vyladenie fazóny. Ale vďaka mu, že ma vzal a strpel, aj že obetoval fľašu „archívnej“ kofoly priamo „ze sedmého schodu“ svojej vínnej pivnice. Juuuj, len tak zasyčala, dobre padla v tej spare. Tak mu držím palce, nech to Lavaredo dobojuje za vidna ako chce, a nech si užije dovolenku s rodinou - Dolomity sú parádne!

Rišo Pouš