RUDO PADO (Nielen) o prechode CESTY HRDINOV SNP za sedem dní (ROZHOVOR)
31.01.2020Ahoj Rudo, mohol by si sa čitateľom krátko predstaviť?
Turista a amatérsky bežec, večný bežecký laik, bez klubovej príslušnosti a systematického tréningového prístupu a trénera, ktorému v detstve zakazovali lekári športovať z dôvodu vrodeného zdravotného problému. Počas vysokej školy mi učarovali diaľkové pochody (DP) a diaľkové etapové pochody (DEP), svojho času som bol najmladší Majster turistiky v ČSFR. Po narodení dcéry Michaely (1999) a presťahovaní z Bratislavy do Liptovského Mikuláša som sa venoval iba turistike a práci (dvadsať rokov vediem environmentálnu mimovládnu organizáciu Občianske združenie TATRY, ktorá je držiteľom niekoľkých medzinárodných ocenení). V roku 2012 som sa rozhodol pre bežecký návrat, aj z dôvodov zachovania si duševného zdravia (smiech), za sedem rokov som odbehol cca 300 podujatí.
Behám sám – z rôznych dôvodov. Vyznávam filozofiu Ľubomíra Okruhlicu, bežca a vynikajúceho človeka: „Nie je dôležité, ako rýchlo, ale ako dlho ešte.“ Mojím veľkým snom je (bolo) bežať trail okolo Mont Blancu. Behám pre pocity spojené s behom a vyjadrenie radosti zo života. Vážim si ľudí, ktorí dokážu vstať a ísť za svojím osobným snom, pracovným či športovým.
Ultrabežci ťa poznajú ako človeka, ktorý v roku 1992 prebehol Cestu hrdinov SNP za sedem dní. Pre viacerých sa tvoj čin stal inšpiráciou či métou na prekonanie. Ako vnímaš tento vývoj situácie ty?
Dosť ma to prekvapuje, nakoľko ja sa na ultra scéne nepohybujem a ľudí odtiaľ veľmi nepoznám. Celá „hystéria“ (smiech) vznikla v roku 2018 počas Behu na Roháčku, kedy ma v zázemí prepadli dvaja chalani s tým, či ja som ten Rudo Pado. Najprv mi prebleslo hlavou (v súvislosti s aktivitami okolo ochrany a tvorby životného prostredia): Čo som zase vyviedol a kto má opäť potrebu mi niečo vysvetľovať, možno aj päsťami (smiech)? Ale napokon sa z toho vykľula Cesta hrdinov SNP.
Doteraz som v dosť veľkých rozpakoch, aká pozornosť sa venuje tomu, čo sa odohralo v roku 1992, t. j. pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Je úsmevné si myslieť, že v roku 1992 niekto rieši, že v roku 2019 sa prostredníctvom strohých zápiskov z cesty stane slávnym či populárnym.
Ako si sa o Ceste hrdinov SNP dozvedel?
Cestu (Devín – Dukla) som prvýkrát absolvoval v roku 1986 s Ondrejom Jurčom. Mali sme 17 rokov a „na ťažko“, s hromadou absolútne zbytočných vecí vrátane sekery (smiech), sme to zvládli za 23 dní. Cestu sme objavili rok predtým počas Expedície Slovenský raj. Všimol som si niekde na horských lúkach nad Dobšinskou ľadovou jaskyňou, že smerovníky majú okrem klasických údajov aj zjednocujúce označenie. Doma som vybral všetky mapy 1:100 000, začal ich skladať po podlahe a zrazu to do seba zacvaklo a vznikol z toho budúci cieľ. Mimochodom, obdobným spôsobom sme „objavili“ na Dukle, v cieli SNPčky, informačný panel k najdlhšej diaľkovej ceste v krajinách východného bloku Eisenach – Budapešť (2 695 km), rozdelili ju na úseky a v nasledujúcich rokoch aj prešli.
Druhýkrát si už „esenpéčku“ absolvoval za sedem dní. Prejsť za týždeň 763 km a 31 400 m+ znamená zvládnuť v priemere 109 km a 4485,7 m+ denne. Ako (prípadne aj ako dlho) si sa na to fyzicky pripravoval?
Po príchode na vysokú školu do Bratislavy, v roku 1987, som v jeden októbrový podvečer objavil v bratislavskom Večerníku oznam o víkendovom diaľkovom pochode. Táto náhoda – pritom náhody a intuícia majú pre môj život zásadný význam, mi zmenila život. Spoznal som úžasných ľudí, diaľkoplazcov, a pohyb „od kontroly ku kontrole“ sa stal mojím fetišom. Stal som sa fanatikom, dokonca sme s kamarátmi založili neformálnu skupinu Fanatic club, ktorá začala diaľkové pochody aj organizovať.
V období rokov 1987 až 1998 som na diaľkových pochodoch (DP) a diaľkových etapových pochodoch (DEP) prešiel cca 45 000 km (cca 4090 km ročne, pozn. redakcie), ďalšie tisíce kilometrov dali diaľkové prechody či výstupy – pešie, vysokohorské i bežkárske – moje „projekty“ i oficiálne akcie Klubu slovenských turistov. Bolo by to na knihu, veď len vandrobuchy, diplomy, rôzne turistické ocenenia, výkonnostné odznaky, medaile, archív tzv. zápočtových ciest atď. zaberajú jednu veľkú skrinku. Tento rozhovor síce „rieši“ C-H-SNP, ale išiel som napr. Rudnú magistrálu v zime, prešiel hrebeňovky všetkých existujúcich pohorí v ČSFR. Bol som taký blázon, že po 1058 km DEP z Čiernej nad Tisou do Hraníc u Aše som sa po 20 dňoch stretol s Ondrejom Jurčom, premiestnili sme sa vlakom do NDR a z Eisenachu sme putovali ďalších 22 dní po úseku diaľkovej cesty Eisenach – Budapešť. Po 42 dňoch a cca 1 900 km som sa objavil doma.
Každý víkend to bolo min. 100 km na DP a DEP a ďalších min. 50 – 100 km som nachodil cez týždeň v Malých Karpatoch, kde som z internátu Družba odbiehal v každej voľnej chvíli. Mesačne to máš min. 600 – 800 km nachodených kilometrov. Ja sa necítim byť bežcom, vždy som bol putujúcim nomádom.
Mimochodom, kto z mladších ročníkov dnes pozná históriu diaľkových pochodov v ČSSR, čo bolo kedysi jedno obrovské hnutie so stovkami podujatí ročne?
Hovoríš, že srdcom si putujúci nomád, nejaké bežecké podujatia za sebou však predsa len máš. Pre orientáciu čitateľov, aké najlepšie časy napr. na 10 km, polmaratóne, maratóne si v tej dobe vedel zabehnúť?
Môj prvý maratón bol Bratislava – Hainburg. Bez akejkoľvek bežeckej prípravy, len ako dôsledok kondície z diaľkových pochodov, som ho zabehol za cca 3,5 hod. Osobný rekord v maratóne mám 2:42:34 (Pardubice). V mladosti som behal len maratóny a ultramaratóny, kratšie veci len z plezíru – na voľno, pre atmosféru, lebo kamaráti – a časy som vtedy neriešil. Bol som na niekoľkých maratónoch v Prahe (lebo vznikali a zanikali), ďalej v Regensburgu, Frankfurte nad Mohanom, Mníchove, Budapešti, atď. Zúčastnil som sa aj ultramaratónov ako Moravský ultramaratón (MUM, 10 maratónov za 10 dní), Trail international la Plagne 6000 D, 100 km Biel/Bienne, atď. Smrdeli sme grošom, a tak sme cestovali prvými linkami z Bratislavy na Západ, resp. využívali ponuku pražskej cestovnej kancelárie, spali v telocvičniach a v Alpách dokonca na podlahe v úschovni lyží, ktorú dali organizátori k dispozícii. Hlavné bolo, že sme tam.
Maratónov pod tri hodiny mám len niekoľko, išlo o veľmi krátke obdobie. Žiaľ, cítil som, že mi to môže ohroziť zdravie, aj z dôvodu predispozície z detstva, a tak som úmyselne spomalil. Okolo 3:30 hod to bolo v pohode, pod 3:00 hod. som sa cítil úplne mimo komfortnej zóny. Unavený a dobitý. Som rebel, ale v danom prípade zvíťazil pud sebazáchovy.
Dnes polmaratón pri tréningu 50 – 100 km/mesiac odbehnem okolo 1:35 a desiatku medzi 43 – 45 min. Budem mať 51 rokov a moje dôvody pobehovania už dávno nie sú časy a poradie. Mám rád hrady, zámky, vyhliadkové veže a dynamické presuny medzi nimi plus k tomu nejakú čerešničku na torte: nájsť si príjemný penzión, dať si skoro ráno raňajky, zatvoriť za sebou dvere a opäť ich otvoriť po 12 hodinách so 40 – 50 kilometrami v nohách. V rámci predĺžených víkendov spojených s intenzívnou turistikou som si v ostatných rokoch v ČR zabehol 10-dielny seriál Run Tour, celý seriál Salomon Trail Running Cup a Winter run, podstatnú časť seriálov Běhej lesy, Rock Point – Horská výzva. Mám rád ČR, jedlo je v každej krčme, stačí zobrať malý trailový batoh s pár vecami, fotoaparát a vyraziť. Viem, spohodlnel som (smiech).
Maratón za 2:42:34 je veľmi solídny bežecký čas. Mal si niekedy bežeckého trénera?
Trénera som nikdy nemal. Nikdy som nerozlišoval intervaly, tempové behy, vytrvalostné behy, veď športovať som v podstate nemohol a u rodičov som podporu týmto smerom prirodzene nemal. K behaniu som sa dostal cez diaľkovú turistiku a potom už bolo (je) na nejaké štruktúrované tréningy neskoro. Nemám ani inteligentné hodinky, aj z finančných dôvodov, v bežeckých časopisoch preskakujem články o laktáte, anaeróbnych a aeróbnych prahoch a rôzne iné vedecké pojednania.
Bratislavská Železná studnička je dnes plná pobehujúcich, v roku 1988, počas hmlistého januárového rána, by si tam nestretla ani nohu. Pozeráš sa do hmly a ťaháš svoje chodecké kilometre smerom na Biely kríž, potom dole na Svätý Jur, naspäť hore na Pajštún, dole cez Borinku a Marianku, opäť hore na Kačín a šup na Patrónku. Túto trasu som prešiel stovky ráz. Dnes, ak by som mal dvadsať, bol by som zrejme členom super oddielu, chodil na halové tréningy, začínal na dráhe a postupne prešiel k vytrvalostným behom, písal si bežecký denník a možno aj zdieľal selfíčka. Zľahka závidím, vždy som chcel podvedome niekam patriť. Čas však nevrátiš.
Ešte jedna poznámka: Mladí bežci si nemôžu pamätať, v akej kríze bol napr. Medzinárodný maratón mieru (MMM) v Košiciach po roku 1989. Ľudia sa vybrali do sveta, začali podnikať a zobralo im to čas. Stovky firiem, ktoré sponzorovali lokálne behy, padali ako hrušky zo stromu a desiatky miestnych podujatí zaniklo. V jednom ročníku nás bolo na štarte MMM niečo cez 400, dnes na všetky disciplíny príde vyše 10 000 účastníkov. Súčasný bežecký boom je taký malý zázrak a po roku 1989 by som na to nestavil ani päť eur.
Prejdime priamo k „esenpéčke“. Ako ti vôbec napadlo absolvovať C-H-SNP za sedem dní, navyše úplne „na samotára“, bez technickej podpory?
Ešte nedávno som nevedel, čo je support (smiech). Išiel som sám. Zámer „vyraziť“ vznikol ad hoc v priebehu cca troch týždňov. Vedel som, že teraz alebo nikdy. Vedelo o tom pár ľudí, všetci si ťukali na čelo. Jeseň som zvolil z dôvodu ústupu horúčav, kráčať (bežať) v lete, najmä v dnešnej dobe, pokladám za dosť dobrý pokus o samovraždu (smiech). Boli úseky, kde dlho nebolo ani nohy. Občas som niekoho stretol, ale nebol čas na dialógy. Dnes by som to urobil iným spôsobom.
Ako vyzerala tvoja technická výbava: oblečenie, veci na spanie, lekárnička, hygienické potreby, jedlo, tekutiny, mal si nejaký ionťák? Aký typ batoha si mal a aký bol ťažký? Dalo sa s ním normálne bežať?
Na časť vecí ti neodpoviem, lebo si ich už nepamätám. Taktiež uvediem, že riešiť pohľadom z roku 2020 niečo v roku 1992 je zásadný logistický omyl. V roku 1992 netušíš, aký bude svet o vyše 25 rokov, a pohybuješ sa len v podmienkach možného. Ja som na DP chodil v chladnejšom období v šuštiakoch a jediných maratónkach vyrábaných v Československu, v teple v bavlnených trenkách alebo prvých „umelohmotných“ elasťákoch a bavlnenom tričku (prvé skutočné bežecké botasky mi daroval na jednom ultrabehu zahraničný bežec, ktorý sa už nemohol pozerať na to, v čom behám). Dnes každý rieši funkčné prádlo, inteligentné hodinky s GPS, gély... Ale v roku 1992?
Pri prechode som mal podstatnú časť oblečenia na sebe. Niesol som len (všetko po jednom kuse) náhradné tričko, slipy a ponožky, elasťáky, tenkú bundu, igelitový pršiplášť, igelitovú podložku, tenký spacák, „balíček záchrany“ (lieky, píšťalka, zápalky, zrkadielko, chirurgická hadička...), fľašu na vodu, toaleťák, trochu jedla, pár tyčiniek a nejaké iontové prášky. „Spotrebované“ spodné prádlo som cestou vyhodil.
Ako som už naznačil, nikdy by som C-H-SNP neprebehol. Videl som film Volanie diaľok, akým tempom bežali chalani Údolím smrti, ja by som pri tejto taktike zomrel (smiech). Som chodec, a tak som chodil. Základná filozofia bola založená na tom, aby mi v dlhšom časovom horizonte vychádzala priemerka okolo 6 km/hod. Úsporná chôdza, žiadne tvrdé ataky asfaltu, otrasy zo zbehov kopcov. Neviem to vysvetliť, ale je to také, ako keď si osobné motorové vozidlo povie (smiech), že to sú tie správne otáčky, to je tá komfortná zóna – rovnováha medzi rýchlosťou, energetickým výdajom a opotrebovaním materiálu. Nemal som denný plán, kráčal som, kým som chcel.
To, čo sa stalo chalanom z Volania diaľok, nebolo zlyhaním ich výkonnosti. Ako chceš predchádzať akútnym a neustupujúcim žalúdočným problémom, svalovému zraneniu? Nemali šťastie a možno ho ani nikdy nebudú mať (zamračenie sa). Vesmír nikomu negarantuje, že mu splní všetky jeho sny. Je viac náhodou než mojou nadprirodzenou schopnosťou, že mne sa tento „projekt“ podarilo dokončiť v čase sedem dní.
Ako vyzeral tvoj bežný deň na trati?
Môj bežný deň vyzeral veľmi stereotypne. Po dosť zlej noci (väčšinou mi bola zima) som zbalil tých pár vecí, niečo zjedol a vyrazil. Nerobil som žiadne dlhé prestávky. Ak bola možnosť sa do pár minút najesť, tak som si dal teplé jedlo. Ak bol po ceste obchod, tak som si kúpil niečo do ruky a jedol počas cesty. Cieľom bolo minimalizovať časové straty.
Nestalo sa ti, že niektoré potraviny boli cestou zavreté alebo studnička vyschnutá? Nehnevalo ťa, že kvôli tomu musíš zachádzať od trasy?
Odpoveď na túto otázku som naznačil vyššie. Jedol som všade, kde sa jesť dalo, dokupoval všade, kde sa dokúpiť dalo. Stravovanie som neriešil z hľadiska racionálnej výživy, ale momentálnej chute. Liter vody som mal vždy poruke, pri prameňoch som sa „nachlastal“ do zásoby. Vodu som bral aj z potokov, veď keď som bol dieťa, pil som z pouličných mlák (smiech). Mal som aj tabletky na dezinfekciu vody.
Čo ti cestou spôsobovalo najväčšie problémy či diskomfort?
Zjavné bolo psychické vzďaľovanie sa od reálneho sveta. Nemal som parťáka a mojím sprievodcom bolo ticho. Ak som niekoho stretol, tak som si nemohol dovoliť dlhé rozhovory. Pri Trenčíne sa nachádza úsek, kde sa dostaneš do pomerne dlhého kontaktu s civilizáciou, tu som bol atakovaný démonom rozkladu vôle, t. j. tlaku myšlienok ukončiť to. Nie z dôvodu totálneho fyzického vyčerpania, ale z dôvodov, ktoré neviem vysvetliť niekomu, kto takémuto niečomu nečelil.
Pozitívnou mentálnou barličkou počas prechodu bol fakt, že či sa to niekomu páči alebo nie, tak celá C-H-SNP je situovaná v blízkosti civilizácie, nie je to Sibír či Amazónia. Vedomie, že ak sa niečo stane, tak sa nejako doplazím k ľuďom alebo ostanem ležať na chodníku a snáď tadiaľ v najbližšom týždni niekto pôjde (smiech), je dosť oslobodzujúce.
Spal si vždy vonku? Mal si vymyslené, čo v prípade silného dažďa? Neotravovali ťa v noci myši alebo iné zvieratá?
Áno. Neriešil som. Zvieratá mám rád. Spal som stovky nocí „pod širákom“, zažil extrémne snehové búrky i prívalové dažde, naučil som sa prežiť.
Vo svojich zápiskoch spomínaš maratónky. Išiel si celý čas v jedných topánkach? Akých?
Áno. Značku si nepamätám.
Nemal si problémy s krvavými otlakmi?
Nikdy som nemal zásadnejší problém s tvorbou otlakov. Občas sa niečo zjavilo (nie na C-H-SNP), ale nič zásadné. Otlak som vždy prešil a zalepil. Viem, neznie to vedecky (smiech).
Ako si riešil osobnú hygienu?
Bežné rýchle umytie v potoku, ak sa dalo. Zubnú pastu som nemal, iba žuvačky.
Ako si sa orientoval v teréne? Mal si mapy, buzolu?
Orientoval som sa podľa smerovníkov a trasu som si pamätal z roku 1986. C-H-SNP bola na desiatkach turistických máp 1:100 000, kto by to nosil? Podotýkam, v roku 1992 nevyzerali slovenské hory ako kôlňa na drevo.
Aby človek takýto extrémny čin dotiahol do konca, musí to mať v hlave dobre zrovnané. Spomínal si krízu vôle v Trenčíne. Vieš, prečo si vtedy išiel ďalej?
Každý, kto bežal aspoň jeden maratón alebo ultrabeh vie, ako zložito sa vyvíja počas tých hodín fyzická i psychická dispozícia, aké zlomy a zvraty nastávajú, ako stavy eufórie, na základe malého impulzu, striedajú pochybnosti. A teraz si to znásob. Za sedem dní samoty vystriedaš opakovane snáď všetky stavy vedomia a fyzickej pohody. Chvíľu netušíš, čo tu vlastne hľadáš, aby si sa o pár hodín kĺzal po vlnách eufórie. Zažil som na horách a v podzemí udalosti a videl veci, ktoré nejdú vysvetliť žiadnym materiálnym prístupom. O detailoch vie len zopár blízkych ľudí. Neverím v Boha, ale pri mnohých mojich „projektoch“ v absolútnej samote ohraničenej nocou som mal pocit prítomnosti vševidiaceho dohliadajúceho oka a láskavej ochrannej ruky. A vedel som, že dnes nezomriem.
Nikdy som hory a ich vrcholy nedobýjal, nepokoroval a nepľul do tváre Vesmíru. Na každý kopec vystupujem s úctou a pokorou, uvedomujúc si svoju zanedbateľnosť. „Nie oko robí horu veľkou alebo malou, ale ľudské srdce,“ povedal dávno človek múdrejší než ja. V knižnici mám stovky cestopisov od ľudí, ktorí v Alpách, Himalájach, na severnom či južnom póle mazali svojou odvahou „Hic sunt leones“ z máp. Od nich som sa naučil veľmi veľa.
Aké boli tvoje pocity, keď si po siedmich dňoch dorazil na Devín?
Žiadne. Bol som absolútne prázdny až na molekulárnej úrovni.
Ako dlho si potom regeneroval? Čo regenerovalo najdlhšie?
Kĺby a šľachy ma pobolievali týždne, pociťoval som všeobecnú malátnosť až ospalosť, potreboval som sa dojesť a dospať.
Ani po dvadsiatich siedmich rokoch nemám zodpovedanú otázku, či mi tento extrémny prechod viac nevzal, ako dal. Extrémna fyzická a psychická záťaž niekde hlboko vo mne zanechala trvalé jazvy a vynárajúce sa archetypálne spomienky. Aby si si to vedela predstaviť, tak pri pozeraní filmu Volanie diaľok sa každou jeho minútou stupňovala moja fyzická odozva. Od počiatočnej vlhkosti rúk cez svalovú stuhnutosť až po kropaje potu na chrbte. Cítil som každý krok chalanov, žil ich dychom, bolesťou a obavami. A skús mi to vysvetliť. Bez zaváhania môžem povedať, že do opakovania by som nešiel ani za 10 000 eur.
Prečo?
Po prvé preto, že som vizuálny typ a nezniesol by som pocit, že si pamätám každú zákrutu. C-H-SNP som prešiel ucelene dvakrát, a ak zrátam úseky absolvované počas rôznych turistických aktivít, tak minimálne ďalší raz týmto úsekovým spôsobom.
Po druhé preto, že svet sa po otvorení hraníc stal obrovským. Všetko je už len otázka času, peňazí a pri športových výkonoch, samozrejme, aj kondície.
V šestnástich rokoch som bol nastavený na to, že socík nikdy neskončí a mojou telocvičňou bude stredná Európa. Bol som napr. na Kráľovej holi dvadsaťkrát, hrebienkami i potokmi, značenými i neznačenými chodníkmi, lebo táto hora bola mojím Mont Blancom. Križovali sme hrebene strednej Európy, lebo inde sa nedalo. Nie je v tom žiadna frustrácia, iba konštatovanie. Okrem prejdenia Balkánskeho oblúka sa mi z tej doby splnilo snáď všetko z mojich plánov do tridsiatky.
Ale povedz mi, prečo v časoch prístupnosti európskych diaľkových ciest, ktorými je popretkávaný kontinent od Škandinávie po Španielsko, od Slovenska po Francúzsko, by som mal túžiť po opakovaní C-H-SNP? Ak by som mal dnes dvadsať, tak ma pravdepodobne zastihneš na niektorej z niekoľkotisíckilometrových európskych diaľkových trás.
Vieš aspoň s odstupom času povedať, čo ti táto cesta dala do života?
Neviem. Už tým nežijem a nerozoberám to. Každá fáza života má svoj jedinečný rytmus, radosti a problémy, je spojená s inými ľuďmi, ktorí nás obklopujú, máme iné ciele a inú ochotu, čo do ich naplnenia chceme investovať – mentálne, fyzicky i finančne.
Dobre vieš, že sa netajím tým, pretože chcem podporiť a povzbudiť iných, ale rok bojujem s onkologickým ochorením (o pocitoch som napísal blog S rakovinou na chrbte), pričom tridsať rokov som prakticky nebol chorý. To nevymyslíš, to je život. A ak by som chcel byť fatálny, tak možno je to cena, ktorú si Vesmír vyberá za C-H-SNP. Desiatky rokov trvajúce športové i pracovné – ochranárske nasadenie. Každý účet je potrebné napokon vyrovnať. A možno sa mýlim a ide len o ďalšiu skúšku odhodlania.
Ako vnímaš to, že niektorí tvoj výkon spochybňujú, keďže si pri ňom nemal svedka a neexistuje GPX alebo iný technický záznam o jeho priebehu?
Tak toto naozaj neriešim. Nežiadal som nikoho o pozornosť, publicitu, nezobral som za prechod tučný badžet, je to len súčasť môjho osobného príbehu. Treba si vypočuť či prečítať Alchymistu. Ak sa niekto teraz rozhodol súťažiť, je to len jeho rozhodnutie.
Nie som najlepší športovec na svete, dokonca ani v okrese. Ľudia robia neuveriteľné veci. Eliud Kipchoge zabehol maratón za 1:59:40, Sarah Thomasová preplávala štyrikrát Lamanšský prieplav (215 km za 54 hodín), Petr Vabroušek z ČR behá triatlony a extrémne behy, akoby to boli „desiatky“ za Lozornom, iný Čech Pavel Palonczy posúva hranice dobrodružstva do neuveriteľných rozmerov, dievča zo Slovenska prešlo najťažšiu americkú diaľkovú cestu... Všetci títo ľudia žijú vlastné osobné príbehy, nie príbehy iných. Nikdy by som si nedovolil tvrdiť, že môj výkon je významnejší než to, čo dokázali vyššie spomínaní ľudia. Je to otázka pohľadu.
Jeden záznam predsa len existuje – tvoje zápisky. Ako vznikali? Zvládal si všetko zapisovať cestou?
Išlo o čistú ilúziu, že budem mať čas a chuť niečo písať. Veľmi rýchlo to skĺzlo len do pár poznámok napísaných ceruzkou, ktoré som po návrate rozvinul do krátkej beletrie a zverejnil to Malokarpatský diaľkoplaz (samizdat o diaľkových pochodoch, ktorého vyšlo niekoľko stoviek čísel so zakladateľmi – Peter Obdržálek, Peter Minárik, Pavol Šoula a Rudolf Pado).
Vraj Ty si o svojom prechode napísala knihu (úsmev). Teším sa na poznanie toho, čo všetko sa dá o prechode C-H-SNP napísať.
Chcel by si na záver čitateľom niečo odkázať?
Aby žili vlastný osobný príbeh a prestali sa porovnávať a za každú cenu súťažiť. Vášmu susedovi je to aj tak jedno (smiech).
Nie sme na rovnakej štartovnej čiare. Každý z nás má iné genetické dispozície, prah bolesti a psychickú odolnosť, tréningové možnosti, rodinné zázemie a pracovné vyťaženie, materiálne vybavenie determinované finančným príjmom atď. Každý človek je jedinečný a jeho snaženie si zaslúži úctu. Veľmi ma mrzeli niektoré vyjadrenia, ktoré som mal možnosť prečítať si v diskusii k tvojmu prechodu C-H-SNP. Nerobme si zo športu len ďalší stres, povinnosť, ale berme ho ako malé sklíčko z vitráže nášho vlastného života.
A počúvajte, naozaj pozorne počúvajte intuíciu. Ak máte pocit, že teraz je čas na akúkoľvek zmenu, športový výkon, choďte do toho. Cez intuíciu sa k nám prihovára samotný Vesmír, a ten je tu o trochu dlhšie než my.
Za rozhovor ďakuje
Julka Batmendijnová
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (1105x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (854x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (808x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (795x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (710x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (708x)
- ŠUPka 2024 (691x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (634x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (633x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (629x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...