Rysy, Kriváň - klasika na rozbitie?

          Ja viem: staré, otrepané, je tam milión ľudí a každý tam už bol 1000 krát. Ale vždy existuje možnosť „zrobiť“ tak, aby dobre bolo, aby sa príjemné s užitočným spojilo. A tak možno niekoho navnadím, ako si urobiť pekný trek, poprípade otestovať kondičku a trpezlivosť vášho partnera – alebo sa ho úplne a nadobro zbaviť. Toť názorná ukážka a nejaké fotečky k tomu.

Jedného dňa – konkrétne v stredu, kamoš Jožo vyslovil túžbu, že by celkom rád vidieť Rysy, že tam ešte nebol. Hneď som sa toho chytila, lebo viem aké je to fajn keď sa človeku sem tam nejaký ten horský sen splní. Veď ja sama sa nejdem dočkať Lomničáku už dobrých pár rokov, tak prečo  neurobiť šťastným aspoň niekoho iného. Hneď ma ale napadlo skombinovať to ešte s niečím iným, keďže Rysy otočíme za chvíľku. Nesmelo som navrhla, že by nebolo zle pridať ešte Kriváň, keď už budeme v tých Tatroch. Jožo, očividne ešte nevediac,  čoho sa dopúšťa, súhlasí.

A tak zanechávame naše expedičné vozidlo na Štrbskom plese a vyrážame. Je 6:00, nikde nikoho, chodníky prázdne. Počasie je super, prvých turistov stretávame až na Popradskom plese. Kráčajúc Mengusovskou dolinou nám lietajú ponad hlavu vrtuľníky, voziace stavebný materiál na chatu pod Rysmi. Sem tam ma napadne, aká je šanca, že paleta Itongu padne na turistický chodník. Na Žabákoch si dávame cikpauzu. V diaľke vidno prvých ľudkov – traja lezci zlaňujú do sedielka a chystajú sa liezť na Žabieho koňa. Až sa mi slza tisne do oka, neliezla som už ani nepamätám. Pokračujeme nosičskou skratkou popri vodopáde. Vidno slnkom nasvieteného Satana, dolina sa pomaly vynára z tieňa.

Na chate pod Rysmi sa maká. Od chalanov sa dozvedáme, že počasie toto leto moc nepraje a stavba mešká. Prehodíme pár slov a ponáhľame sa do Váhy. Kúsok pod vrcholom Rysov stretávam kamoša Lukáša – vraj je dnes sčítanie turistov v Tatrách, kvôli štatistike. Zapisuje nás ako prvé čiarky do jeho zoznamu. Hore sme len my a jeden Poliak, čo suší mokré ponožky na kríži. Vrchol sme dosiahli bez kyslíka o 8:40. Celkom v pohode. Ukazujem nenápadne do diaľky na Krivuška – Kriváňa – je to len kúsok‚ utešujem Joža. Načim ísť, lebo o chvíľu to tu už naberie komerčný charakter a nebude sa tu dať hýbať. Ešte dávame klasický horský čajík na chate a už fičíme skratkou dole. Dolina je už slušne zaplnená ľuďmi a toto predieranie davmi mi moc nesedí. Na Popradskom plese ešte omrkneme symbolický cintorín – vyhradiť si tu nejaké to miestečko pre seba nikdy nie je na škodu.

Vraciame sa späť na Štrbské pleso, turistov okolo stále pribúda, je tu celkom husto. Čo to zjeme a poberáme sa opačným smerom po magistrále – smer Kriváň. Slnko celkom slušne pečie. Magistrála sa mi pozdáva – navrhujem zrýchlený presun (behom) – nestretáva sa s pochopením a tak pokračujeme rýchlym krokom až po odbočku na Jamské pleso. Druhýkrát nás pripočítavajú do štatistiky turistov. Hurá, budeme slávni! Tu už začína stúpanie. Vychádzame z pásma lesa a vidíme Krivuška ako sa vyškiera – a celkom ďaleko vyzerá byť. Zatiaľ sme jediní, ktorí idú hore. Ostatní sú už na ceste späť. Teda aspoň sa tak tvária.

Na rázcestí v Krivánskom žľabe sa nás jeden ujo, vidiac naše zúbožené tváre, pýta či už nevládzeme. Jožo mu vysvetľuje, že ideme až z Rysov. „A to naozaj?“ „Nie, to si iba vymýšľame“, hovorí mu Jožo. „Aj som si myslel, veď to sa nedá stihnúť za deň“. Tak sme tu dnes za lúzrov, myslím si. Na vrchole je už len pár ľudí. Zapózujeme so slovenskou vlajkou, čo tu zabudol nejaký národovec a oceňujeme, že sme sa v oboch prípadoch vyhli nátresku na vrchole kopca.

Cesta zo Štrbského až sem hore trvala cca 2 hodiny a 50 minút. Pomaly zostupujeme dole. Máme toho celkom dosť. Okrem toho, že sme v priebehu 10 hodín dosiahli dva vrcholy, vymysleli sme aj meno pre Jožove šteňa a stratili slnečné okuliare pri ústupe dole. To je slušná štatistika. Pri aute sa opatrne pýtam spolusúpútnika, ako sa mu páčilo dnešné turné dvoch kopcov. Vyjadruje sa viac menej pozitívne a po chvíli dodáva: „A ty sa ešte čuduješ, prečo nemáš frajera?“

Sisa