Sliač, Hronsek, Lukavica, Sampor

Po upršanom septembri začala jeseň konečne ukazovať svoju prívetivejšiu, a už aj farebnejšiu podobu. Na hore vysokej ale stále fičák – severák a hustý mrak, tak bolo treba nižšie polohy opáčiť. A aj skúsiť, ako sú na tom nohy týždeň po preflákanej Rusínskej stovke. Takže nedeľa (v Košiciach maratónska), noc po dažďovom fronte - pod nohami to bude síce určite ešte čvachtať, ale zase väčšinou to bude po lúkach, operiem boty, nevyhodia ma potom z vlaku... Tak som si pomyslel, lebo som si takéto vymyslel: kolečko v Bystrickej vrchovine so štartom aj cieľom na Sliači, hopsoklusom, okolo 20 kilákov a nejaké štyri hodinky, akurát „od vlaku ku vlaku“. Na mape sa to možno zdá byť jednotvárne hopsanie po poľných, lesných a lúčnych cestách, ale je najmä na tých lúkach fakt pekne a do ďaleka výhľadovo. A najmä v takom krátkom čase obehnúť artikulárny kostol, dva kaštiele, zopár pamätných stromov a tabúľ významných osobností, kláštor, niekoľko pekných, ľudových zvoníc a jedny kúpele, to je myslím slušná nádielka zaujímavostí pokope.

Takže na úvod cezpoľný rozklus zo Sliača do Hronseka. Najskôr po poľňačke, ale nie veľa blata, potom po krajšom chodníčku popri Hrone. Remízky už sa už jesenne farbili, príjemné to bolo a nohám chutilo. Za riekou výhľady na golfové ihrisko, dopredu na najstaršiu a výškou dominantnú stavbu v Hronseku:

V Hronseku som sa trochu zdržal, samozrejme. Lebo bolo treba poobzerať všetky jeho pozoruhodnosti zo všetkých strán. Aj si nájsť čo najlepší uhol pre fotku, lebo ranné slnko miestami dosť zavadzalo. Viete, že v tunajšom artikulárnom kostole sa ženil aj Andrej Sládkovič? No nie preto je zapísaný od r. 2008 v zozname UNESCO. Okolo kostola rastú nádherné, staré lipy, v miestnej fare tiež pôsobilo niekoľko našich národovcov.

Hneď cez cestu je záhrada s barokovým kaštieľom, ktorý dnes patrí obci. Majú to tu pekne zrekonštruované a celý priestor súži miestnym na oddych aj kadejaké podujatia. Neskutočná pohoda doslova sála z tohto miesta, kde sa dá posedieť pod 200-ročnými stromiskami.

Žltá značka von z dediny vedie popri bývalom vodnom hrade, alebo najstaršom, opevnenom a vodnou priekopou obohnanom kaštieli zo 16. storočia. Ten je v súkromnom vlastníctve, teda zatiaľ verejnosti neprístupný, ale vidno, že rekonštrukcie prebiehajú stále a už to nie je ruina ako nejakých 15 rokov dozadu. Aj keď vraj pamiatkari nie sú z rekonštrukčných postupov a techník moc nadšení.

Na ceste do ďalšej dediny, Lukavice, sa terén podstatne mení – tak symbolicky. Síce na začiatku vedie značka ešte lesom, ale rýchlo vybehne hore na pahorky s rozľahlými lúkami. Vidieť stade Nízke Tatry, Poľanu s Veprom, Javorie aj Ostrôžky a samozrejme na západe Kremnické vrchy. Aj som si dal malú zachádzku od značky na juh, kvôli tým výhľadom, skoro až k novej (takej suburbánnej) časti Veľkej Lúky. Akurát som sa musel aj pod nohy poriadne dívať, aby som príliš po ovčích bobkoch neskákal. Kosačky tu intenzívne pracujú furt.

Pri smerovníku Kamenná žiadny šuter, len posed, z ktorého sú ešte lepšie výhľady. Preskočil som na modrú a po nej som sa spustil do Lukavice. Symbolický názov, ozaj je dedina uložená v doline medzi skoro samými lúkami. Inak tých Lukavíc je na Slovensku viac, môžete gúgliť :-) Táto je malá, zaujímavo nepravidelne rozhodená na svahoch okolo cesty a potoka. V strede dediny už z diaľky bielo svieti stará, udržiavaná zvonička. V obci bývala a pôsobila aj socialistickým režimom prenasledovaná spisovateľka Hana Ponická. Na tejto budove pri obecnom úrade má pamätnú tabuľu:

Aby som nemusel do Sampora po ceste (modrá značka) a aby bola trochu zmena, nadišiel som si (na začiatku po miestnej červenej značke) okolo lukavického cintorína trochu viac na JV, do blízkych lesov - veď nejakú cestu trafím, na mape ich je dosť. Aj tento variant vyšiel, aj keď z konca jednej na začiatok druhej zvážnice to bolo krížom cez les – ale zase húb by som domov doniesol aj tonu, keby som chcel...

Potom to už zase bolo po lúkach, v podstate až do konca. Do Sampora najskôr popri salaši, ktorý okrem havkáčov strážilo aj zúrivo sa tváriace LKT. Po peknej šotolinke sa tu ide. Vynoril som sa niekde v strede dediny, s výhľadom do protisvahu, ktorému dominuje nový, velikýýýý benediktínsky kláštor. Niečo také sa u nás moc nevidí. Od jeho brány, alebo skôr z cintorína pri nej, je zase pekný výhľad dole do dediny a na protiľahlé lúky okolo Lukavice, ktorými som prechádzal nedávno. Pohľady rámuje ďalšia ľudová zvonička, tentokrát drevená. V tráve vedľa zvoničky sa ešte dajú rozoznať základy starého kostola.

Cesta zo Sampora v podstate až do Sliača je jednoznačná, lebo jednak dobre značená (aj Barborská cesta tadeto vedie), ale hlavne zarámovaná elektrickými oplôtkami, ktorých pukotanie ma dôrazne upozorňovalo, že radšej nechytať :-)

Cesta sa najskôr strmšie štverá hore z dediny, ale potom sa veľmi príjemne krúti tou lúčnou krajinkou, hojdavo hore a dole, len miestami a nakrátko vbehne do lesa. Farebné krovinaté remízky, modré nebo, sviežozelená tráva – už to chcelo len trochu viac slnka a bolo by to dokonalé.

Modrú som zamenil za zelenú na jednej z elektricky oplotených križovatiek, a už som sa len spustil (cez spustnutý kúpeľný lesopark) do našich známych, „srdciarskych“ kúpeľov. Tie pre zmenu vlastní štát a akurát nedávno sľuboval poriadnu rekonštrukciu, tak uvidíme. Teraz sa tu miešajú budovy funkčné a nefunkčné, skoro až zruinované, takže bolo by treba vrátiť sem poriadny život. Kúpalisko to nevytrhne, držme palce!

No a to je všetko. Už mi bolo treba len prežiť gaštanové bombardovanie cestou dole parkom, ktorý našťastie zruinovaný ani zanedbaný nie je. A doplaziť sa nazad na stanicu, kde som pred necelými štyrmi hodinami začínal. Času ešte bolo do vlaku, tak som sa pomotal aj okolo trochu inej „pamätihodnosti“, ktorá pripomína, že Sliač, to nie sú len kúpele:

Pestré to bolo, krajinársky aj pamiatkársky, oplatí sa. Corosy nakoniec namerali 24 km, ale to kvôli tým zachádzočkám, lebo som nevedel čo s časom. GPX je hore na stiahnutie, ale tu je variánt križovania krajiny neúrekom. A samozrejme za sucha je to tu najlepšie na bajku, veď ako v celej Bystrickej vrchovine.

Rišo Pouš