Štyri rozhľadne nad Hričovskou priehradou

Časovo nenáročný okruh (asi 15 km a štyri hodiny) na južných svahoch Javorníkov ponad Divinu a Svederník, v podstate obchvat doliny Marčeckého potoka.  Napriek tomu, že dosť mimo značiek, orientačne tiež nenáročný, samé lesné cesty, občas dáke lúky. Na chodenie tiež pohoda (780 výškových), aj keď je tam pár poriadne strmých úsekov smerom hore aj dole. Ideálna prechádzka takto na popoludnie až podvečer ako v našom prípade, keď klesajúce slnko čoraz lepšie osvetľuje kotlinu medzi Bytčou a Žilinou a najmä panorámy smerom na juh až východ, ktoré z tých rozhľadní prevládajú. Cez Divinku chodia autobusy zo Žiliny často, my ale teraz po pansky autom, ktoré sme nechali pri futbalovom ihrisku, lebo sme začínali priamo ponad cintorín, takto:

K prvej rozhľadni prudko hore ani nie pol hodinku, no po jednoznačnom chodníku (šípky na stromoch), odbočka naň priamo z náučného chodníka kúsok nad cintorínom. Cestou sa dajú rozoznať zvyšky terénnych úprav pravekého hradiska, rozhľadňa je pekne vystrčená nad kotlinu, tak výhľady grandiózne a na všetky svetové strany, aj fotopanorámy pomáhajú s orientáciou.

Potom cesta na sever po lesných cestách a lesoch rôznej kvality, no lepšie je ísť tadeto za sucha, kvôli miestnej geológii. K rozhľadni nad bývalou obcou Lúka (dnes časť Diviny) je to taká zhruba hodinka. Cestou nejaké tie informácie náučného chodníka, jeden altánok v sedle Lovišky a o kus ďalej kaplnka s poriadnym oltárom a lavičkami. Sprava z doliny počuť zvuky civilizácie, prechádzame ponad centrum Diviny.

Druhá rozhľadňa je na svahu, otočenom na východ, tak dole v jame výhľad na domy v Lúkach, panorámu rámujú špicaté vrcholy Kysuckej vrchoviny a vzadu siluety Krivánskej Fatry, Vreteň je takmer v zákryte s Veľkým Rozsutcom. Z „hrebeňovej“ cesty si k vežičke treba zájsť kúsok nižšie, pri východe z lesa (z nášho smeru) ju vidno vpravo medzi stromami. Nie je označená, zrejme je súkromná, ale vyhliadková plošina je prístupná, na rozdiel od presklenej búdky v jej strede. Vyzerá ako vypipľaný posed.

Okolo tejto rozhľadne vedie cesta cez najkrajší kus krajiny na trase – cez udržiavané lúky so solitérmi starých stromov. Ale dlho to netrvá, za trávnatým sedlom Mezina (tiež pekné výhľady a križovatka mnohých ciest) nasleduje poriadny strmák priamo hore po spádnici na Diel, k tretej rozhľadni. Medzi týmito rozhľadňami je to tak na 30 – 40 minút.

Aj túto postavili Lúčania, stojí najvyššie (702 m), preto je z nej ponad koruny nie veľmi vysokých stromov dokonalo kruhový výhľad. Len ktovie dokedy vydrží – vyzerá to, že je len zo surového, ničím nenapusteného dreva postavená.

Ešte vyskúšame hojdačku pár metrov od veže a ako strmo hore, tak aj dole, tentokrát aj cez niekoľko poriadne zarastených lúk, kde sa cesta trochu stráca. Potom už jednoznačná odbočka pod Svedernícky vrch a po 40 minútach sme pri poslednej rozhľadni, postavenej v štýle silnej kresťanskej symboliky. Je to vidieť zvonka aj vo vnútri. Výhľady sú tu najmä na juh, do kotliny.

Cestou dole sa chvíľu držíme náučného chodníka, ale ten ako točí doprava dole do Svederníka, my sa držíme rovno a po peknej lesnej ceste schádzame do osady Marček. Tam len preštrikujeme pomedzi domy a hore krásnymi lúkami, so zapadajúcim slnkom za chrbtom a čiastočnými výhľadmi smerom k Bytči, Manínom a Bielym Karpatom stúpame nazad na „hrebeňovku“, uzavrieť okruh.

Pod Hradiskom, vo výseku pod elektrikou, sa teda pripájame k ceste, po ktorej sme už išli od prvej rozhľadne, a po chvíli odbočujeme v sedle Lovišky doprava na náučný chodník, už smerom dole do Divinky. Záver, to je pekná lesná cesta, ešte si niečo prečítame o Lužickej kultúre, počúvame rastúci hluk civilizácie a vypľúva nás to priamo nad cintorínom, kde sme začínali. Oplatilo sa!

Rišo Pouš